Christopher Hitchens

Keď som sa v polovici júla chystal osláviť výročie pádu Bastily, volala ma jedna austrálska rozhlasová stanica, či by som im nekomentoval sponzorstvo Svetového dňa mládeže rímskokatolíckou cirkvou. Najprv som nechápal, čo môže mať táto bizarná udalosť spoločné so mnou, ale keď mi vysvetlili, že Jeho Svätosť Pápež (pre svojich fanúšikov aj Benedikt XVI., ale pre mňa tento muž navždy ostane Josephom Ratzingerom) ponúka „čiastočné alebo plné odpustky“ ako návnadu pre tých, čo v sebe necítia dosť zanietenia, aby sa slávnosti zúčastnili, roztriasol som sa zvedavosťou.

Nebolo to prvý raz, čo nový pápež urobil takúto ponuku mladým ľuďom, ktorí boli ochotní prísť na jeho Dni mládeže: aj nedávne Katolícke stretnutie mládeže sveta v Kolíne sprevádzala ponuka tiketu do neba. Alebo, aby sme boli presnejší, ponuka odpustenia hriechov a zníženie vedľajšieho trestu, t.j. času, ktorý by hriešnik mal stráviť v očistci. Ratzinger ponúkal čiastočné odpustky, ktoré skracujú trest v očistci, „všetkým, čo sa budú modliť za duchovné ciele tohto mítingu a jeho úspešný priebeh, nech sa nachádzajú kdekoľvek“. Ponúkal však aj úplné odpustky oveľa väčšej hodnoty, pretože v tomto prípade sa odpúšťa celý trest pobytu v očistci za hriechy celého života až do danej chvíle. Kto chce získať túto „cenu“, musí ísť niekedy až k protinožcom a tam sa „oddane zúčastniť nejakých posvätných úkonov alebo pobožných akcií, usporiadaných v priebehu 23. svetových dní mládeže, vrátane ich slávnostného zakončenia; dostane sviatosť zmierenia a ak úprimne oľutuje, dostane sv. prijímanie; musí sa kajúcne pomodliť k Duchu svätému na úmysel Jeho Svätosti.“

Bol to pojem „odpustkov“ a osobitne ich predaj (taký úspešný podnik, že jedna z jeho vetví stačila financovať stavbu svätopeterského chrámu v Ríme), čo vyvolalo protest Martina Luthera a dalo do pohybu hnutie, ktoré optimisticky nazývame „reformáciou“. Po Druhom vatikánskom koncile (1962-1965) machinácie s odpustkami oslabli, ale teraz ich Ratzinger oživuje, a to paralelne s inými náboženskými prejavmi, považovanými doteraz za reakcionárske alebo už dávno nečasové. Pomerne skoro po svojom zvolení za pápeža sa ponáhľal obnoviť latinskú či „tridentskú“ omšu s jej nechvalne známou veľkonočnou výzvou po obrátení zradných židov na pravú vieru a obnovil svoje dávne tvrdenie, že rímskokatolícka cirkev nie je jedna z mnohých cirkví, ale „jediný pravý prameň „ duchovnej autority.

Akýmsi podivným spôsobom vidím v tejto snahe obnoviť staré dogmy a istoty čosi uspokojujúce. Nič nie je falošnejšie a nedôveryhodnejšie ako myšlienka „ekumenického“ katolicizmu, predstierajúceho milotu voči protestantom, židom a moslimom a zľahčujúceho rozdiely, ktoré boli kedysi ako doktríny také rozhodujúce. Nič nie je banálnejšie ako sledovať bohoslužbu odbavovanú v miestnom hrubom nárečí, pri čom sa jej mystérium stráca v pokuse zalíškať sa miestnym presvedčeniam. Myslím si, že ozajstní katolíci sú čestní, keď upozorňujú, že táto strata mágie, tradície a opravdivosti veľmi ochudobňuje cirkev. Ak však pripúšťajú, že bez obradov, rituálov a osobitnej reči medzi kňazmi nebude celá záležitosť stáť za veľa, treba sa na všetko pozrieť zo sekulárneho hľadiska.

Zvykli sme si, že nedomyslení ekumenickí horlivci nám vraveli: „Ó, tie reči okolo kacírstva a zatratenia predsa netreba brať doslovne!“ Teraz však máme pápeža, ktorý vraví „Ba veru hej“ a predpokladá sa, že to treba brať doslovne: Protestanti nepôjdu do neba. V záhrobí sa meria čas tým istým spôsobom ako skutočný tunajší čas a môže sa stať, že budete hlivieť roky svojho času v očistci. (Táto myšlienka je osobitne absurdná a už som sa ňou inde zaoberal.) Bude sa konať Posledný súd a len jedna cirkev ti môže pomôcť pripraviť sa naň. Ak ešte za svojho života zahrnieš túto svätú inštitúciu svojimi peniazmi, budú dobre uložené.

Raz mi jeden priateľ napísal, že je potešiteľné, ak sa veci vyvíjajú tak, ako sme predpokladali. Raz vraj stretol v Orient-exprese krásnu ženu, ktorá bola krátko nato zatknutá pre vyzvedačstvo; raz videl ohromnú sviňu kvičiac pobiehať po hale írskeho kaštieľa a raz interwievoval politika, ktorý mu už v prvých dvoch minútach nahovoril nehorázne klamstvá. Z toho vyplýva, že človeka uspokojí vedomie, že máme pápeža, ktorý ponúka odpustky v posmrtnom živote výmenou za angažovanie sa tu a teraz a ktorý si neláme hlavu s nezmyslami o faktoch, ktoré sú rovnaké záblesky tej istej pravdy. Posilní to náš cit pre dokonalosť vecí okolo nás. Myslím, že aj ja sa pokúsim dostať úplné odpustky – len aby som bol na bezpečnej strane.

*  *  *

Christopher Hitchens je autor nedávnej knihy God Is Not Great (Boh nie je veľký – Twelve Books, 2007) a vydavateľ zbierky The Portable Atheist (Prenosná príručka ateistu – Da Capo Press, 2007).

*  *  *

Prameň: Christopher Hitchens, „The Return of Indulgences“, Free Inquiry 28/6, október-november 2008.

Preložil Rastislav Škoda