O cirkvi a jej predstaviteľoch, ktorí sa miešajú do verejného života
[18. 04. 10]
Pat Condell

Hoci som ateista, sekularista a silný odporca náboženstva, nevadí mi, keď niekto verí v Boha, lebo tak chce žiť svoj život. Dokonca si myslím, že pre niektorých ľudí môže byť viera vo falošné božstvo — a tak to naozaj je, pretože všetky sú falošné — terapeutické účinky, podobne ako napríklad umelé svetlo pomáha potláčať zimnú depresiu.

Lenže osobná viera a verejné náboženstvo sú dve úplne odlišné veci. Keď sa náboženstvo stane verejnou záležitosťou, prichádza o svoju duchovnú podstatu a stáva sa politikou, ktorá zvyčajne využíva morálne pokrytectvo. A keďže vyhlasuje, že má moc od Boha, požaduje bezpodmienečné podriadenie sa a poslušnosť vymykajúcu sa zdravému rozumu a demokraciou opovrhuje rovnako ako ženami a homosexuálmi — teda veľmi —, výsledkom je neustále smerovanie k teokracii, posilňovaniu moci a postavenia duchovenstva.

Verejné náboženstvo existuje výlučne pre dobro duchovných a duchovenstvo existuje výlučne pre dobro duchovenstva. To je kľúčová vec, ktorú treba chápať. Osobná viera, duchovno alebo ako to nazvete nepotrebuje usmerňovanie a dozor privilegovanej triedy klerikálnych fašistov, zatiaľ čo verejné náboženstvo nielenže nemôže existovať bez duchovenstva, ale duchovenstvo je predovšetkým závislé od verejného náboženstva. Jedno bez druhého by nefungovalo, no pritom ani jedno v skutočnosti nepotrebujeme. Klerikáli to, samozrejme, vedia, preto nám ich všivácke náboženstvo podsúva pocit viny, vynucuje si poslušnosť a odovzdanosť a ani zo žartu nehovorí o osvietení. To je posledné, čo si želajú, pretože osvietení ľudia duchovenstvo nepotrebujú.

Všimnite si, čo odkázal pápež katolíkom: „Základom vašej viery je oddanosť cirkevnej doktríne.“ Nie kázanie na hore, ani láska k blížnemu — základom viery je poslušnosť. Samozrejme. Musí to tak byť, pretože inak by ste mohli nazrieť do svojho srdca, čo tí paraziti nechcú, lebo srdce je sídlom detektora nezmyslov.

Počul som veľa prezývok pre duchovenstvo — nebeskí piloti, upíri s bielymi golierikmi, moja najobľúbenejšia je ľudské vši —, no ani jedna z nich dostatočne nevystihuje ozajstnú hanebnosť kňazského povolania, ktoré podľa môjho presvedčenia zámerne zvádza ľudstvo zo správnej cesty. Podobne ako alchymisti, ktorí sa špecializujú na premenu olova na zlato, duchovenstvo sa nás usiluje presvedčiť, že tento život nie je dosť dobrý, čím v ľuďoch potláčajú tvorivosť a radosť zo života. Vyhlasujú sa za morálnu autoritu, lenže minulosť nás poučila, že slová „náboženstvo“ a „morálka“ k sebe nepatria o nič viac ako „stvorenie“ a „veda“, „islam“ a „vzdelanie“ či „biblický“ a „rozum“. Jediné ponaučenie, ktoré si môže z náboženstva odniesť rozumný človek, je neverte všetkému, čo sa píše v knihách.

Kedykoľvek v médiách citujú nejakého vyššie postaveného duchovného, vždy opisuje sekulárny postoj ako formu extrémizmu, hoci extrémistami sú práve duchovní. Veď oni od nás žiadajú, aby sme potlačili vlastný rozum, uverili kope nedokázateľných nezmyslov a nechali si nimi ovládať životy. Môže byť niečo extrémnejšie?

Títo ľudia sa neštítia ničoho, aby posilnili svoju všivavú dogmu. Vezmime si napríklad kondómy. Všetci vieme, že katolícka cirkev nemá rada kontrolu pôrodnosti. Je to trochu čudné, pretože inak je jej blízka akákoľvek forma kontroly. No ak vedome podsúva nepravdivé informácie o otázkach života a smrti ľuďom, ktorí sú povinní podriadiť sa, tak ako to pred niekoľkými mesiacmi urobil pápež a ako to bežne robia katolícki kňazi v Afrike, je to cynické, neľudské a malo by sa to posudzovať podobne ako pokus o vraždu.

Každé verejné vyhlásenie vysoko postaveného duchovného je stavané tak, aby nás oslabilo a oddelilo od planéty, ktorá nám dáva život, pretože si neželajú, aby sme sa starali o pozemské záležitosti. To je dôvod, prečo nám stále opakujú, že nepatríme na tento svet. Pre toto hriešne miesto sme príliš dobrí, lebo sme vraj posvätní a výnimoční. To určite! Sme až takí výnimoční, že musíme celý život kľačať na kolenách a kajať sa za veci, ktoré sme nespôsobili. Čo myslíte, prečo sa všetko dobré, čo nám sľubuje náboženstvo, udeje v budúcnosti a nie v prítomnosti? Teda nie v čase, keď sme v kontakte s realitou a dokážeme ju aspoň do istej miery ovládať. Ten je vyhradený pre modlitby, pokánie a pohŕdanie ľudským postavením. Radšej sa vraj máte sústrediť sa na veľkolepú budúcnosť. A kým na ňu čakáte — kým čakáte na smrť, aby už nastala táto skvostná budúcnosť —, prečo nevyužiť príležitosť, nepadnúť na kolená, modliť sa a prosiť o zmilovanie? Ako vieme, pokory nie je nikdy dosť. A keď už kľačíte a ospravedlňujete sa za svoju existenciu, čo keby ste si aspoň na chvíľu položili logickú otázku: Kto má prospech z vašej viery tu a teraz, kde to má naozaj zmysel? Kto žne pozemské odmeny, na rozdiel od nedosiahnuteľných nebeských darov, ktoré vám len sľubujú?

Dovoľte, aby som sa vás na niečo spýtal. Koľko z ľudí, ktorých poznáte, žije v palácoch? Je ich iba zopár, však? Koľkí z nich sú kresťanskí duchovní a čo tam, dočerta, hľadajú? Každý duchovný, ktorý žije v paláci, nepochybne nepochopil Ježišov odkaz. Nemusíte byť teológmi, aby ste na to prišli. Aj dieťa vie, že taký človek nemá ani poňatia o tom, čo učí iných. Hrá len pridelenú rolu ako cvičená opica. Ani náhodou nemá právo zastávať svoju pozíciu a tým, že na nej zotrváva, ju znehodnocuje a oberá o význam.

Určite si pamätáte na canterburského arcibiskupa. Je to bezcharakterný kolaborant, ktorý chce priviesť do Británie šariát, pretože je to náboženské právo a preňho je náboženstvo na prvom mieste a až na druhom sú ľudia. V Británii sme si už zvykli, že tento muž káže o nezištnosti a potláčaní materializmu z pohodlia jedného zo svojich dvoch skvostných palácov. Presne tak, patria mu dva paláce, ktoré sú vzdialené asi hodinu cesty od seba. Už som sa o tom voľakedy zmienil, ale musím to urobiť znova, pretože tomu sám nemôžem uveriť: jeho kolega, arcibiskup z Yorku, ďalší mediálny moralista s plnými ústami kvetnatých rečí, býva — hádajte kde? V paláci — ako inak. Kde by mal bývať? Akékoľvek iné sídlo by bolo urážkou Ježiša, nemám pravdu? A čo sa týka ostatných — biskupov, arcibiskupov a kardinálov —, ani jeden z tých špinavcov by sa neunúval vkročiť do čohokoľvek menej honosného ako vila.

Samozrejme, všetci poznáme pápeža a jeho obrovský palác. Tento muž ovláda celé mesto, ktoré je zároveň suverénnym štátom a on jeho jediným vládcom. Nie je to zlý flek, ak ste dosť šikovní, aby vás naň dosadili. A čo zatiaľ robíte vy? Nekľačíte náhodou na kolenách a nemodlíte sa za svoju spásu? Ak áno, tak len pekne pokračujte, veď váš obľúbený televízny kazateľ si potrebuje kúpiť nové súkromné lietadlo — pravdaže, v mene Ježiša, nášho pána. Áno, toho Ježiša. Keď sa raz vráti, vďaka všetkému, čo nakúpili v jeho mene, sa z neho určite stane veľmi zámožný mladý muž. Získa všetok ten oplzlý, extravagantný, nepotrebný luxus. Zaujímalo by ma, čo si pomyslí, keď pochopí, že z výjavu jeho strašnej smrti na kríži urobili najlukratívnejšie logo mamonárstva v histórii ľudstva, a že aj po dvetisíc rokoch sa stále topí v mori peňazí získaných prevažne od chudobných ľudí. Zaujímalo by ma, či sa v Ježišovi pohne svedomie a napadne mu, či by sa nemal kajať on, a nie my, či by nemal prosiť o odpustenie, keď dovolil, aby títo cynickí zločinci, čo z ľudí vyciciavajú život, zneužili jeho meno.

Asi si na to musíme počkať, a potom uvidíme. Dovtedy sa obracajte k náboženstvu kvôli úteche, ak to už musíte robiť, keď sa nemáte o čo iné oprieť. No nech budete robiť čokoľvek, nehľadajte v náboženstve pravdu. Niet v ňom ani štipky pravdu a jeho predstavitelia sú toho živým dôkazom. Keby aj nejakým zázrakom na pravdu narazili, určite by ju dobre ukryli, aby chránili svoju smradľavú dogmu, tak ako ona chráni ich. Len slepý nevidí, že títo ľudia nepoznajú pokoru a múdrosť, ktorú v istom zmysle predstavuje Ježiš, nie sú nikto iný, ako obyčajní kariérni politici? Prízemní, obmedzení, sebeckí ľudia posadnutí mocou. Aké potupné postavenie pre niekoho, kto sa vyhlasuje za duchovného učiteľa! Sú to takí istí farizeji, pred akými sa bránil Ježiš. Opantaní vlastnou dôležitosťou a veľkoleposťou za každú cenu udržiavajú status quo. Dogma u nich stojí vždy vyššie ako súcit a správajú sa, akoby ľudia existovali pre dobro náboženstva a nie naopak.

Nedávno som sa dozvedel, že slovo „kacír“ pochádza z gréckeho „hairetikos“, čo v preklade znamená „schopný vybrať si“. Nemyslíte, že to hovorí samo za seba?

Mier všetkým a Boh ochraňuj ateizmus.

Ak máte záujem pozrite si video, z ktorého bol urobený tento prepis a preklad do slovenčiny.