Bertrand Russell

Veda a morálka

Tí, čo zdôrazňujú nedostatočnosť vedy, ako sme to videli vo dvoch posledných kapitolách, odvolávajú sa na akúsi skutočnosť, že veda nemá čo povedať vo veci „hodnôt“. Toto pripúšťam; keď sa však z toho odvodí, že morálka obsahuje pravdy, ktoré sa nedajú pomocou vedy ani dokázať ani vyvrátiť, s tým nesúhlasím. To je otázka, o ktorej nie je ľahké mať jasnú predstavu a moje súčasné názory v tejto veci sa veľmi líšia od názorov, ktoré som mal pred tridsiatimi rokmi. Jasná predstava je však nevyhnutná, ak máme vyhodnotiť argumenty na podporu kozmického zámeru. Keďže v otázke etiky nepanuje všeobecný súhlas, treba mať na pamäti, že nasledujúce riadky sú moje osobné presvedčenie a nie výpovede vedy.

Štúdium etiky sa tradične skladá z dvoch častí: jedna sa zaoberá morálnymi pravidlami, druhá tým, čo je dobré samo osebe. Pravidlá správania, z ktorých mnohé majú rituálny pôvod, hrajú dôležitú rolu v živote divých a primitívnych národov. Je zakázané jesť z misy šéfa, alebo variť kozľa v mlieku jeho matky; prikazuje sa prinášať obete bohom a v určitom vývojovom štádiu sa tieto obete považovali za bohom príjemnejšie, ak to boli ľudské bytosti. Iné morálne pravidlá, ako napríklad zákaz vraždy a krádeže, sú morálne užitočnejšie a prežívajú úpadok primitívnych teologických systémov, na ktoré pôvodne nadväzovali. Ako však ľudia rozvíjali rozmýšľanie, trvali menej na pravidlách a väčšmi na duchovnom stave. Táto tendencia má dve žriedla: filozofiu a mystické náboženstvo. Všetci poznáme odseky z Prorokov a Evanjelií, v ktorých sa čistota srdca stavia nad puntičkárske dodržiavanie zákona; ten istý princíp sprostredkuje chýrna pasáž sv. Pavla vychvaľujúca dobrotu alebo lásku. Stretáme sa s tým u všetkých mystikov, kresťanských aj nekresťanských: v ich očiach má hodnotu duchovný stav a z neho má vyplývať dobré správanie; pravidlá považujú za zovňajšok a ťažko sa prispôsobujú okolnostiam.

Jedným zo spôsobov, ako sa vyhnúť potrebe dovolávať sa vonkajších pravidiel správania, bola viera v existenciu „svedomia“, osobitne dôležitá v protestantskej morálke. Predpokladalo sa, že Boh vyjavil každému ľudskému srdcu, čo je dobré a čo zlé, takže ak sa máme vyhnúť hriechu, stačí počúvať vnútorný hlas. Táto teória má však dve ťažkosti: po prvé, svedomie nehovorí to isté každému človeku; skôr hovorí každému niečo iné; po druhé, štúdium podvedomia nám umožnilo pochopiť materiálne príčiny výčitiek svedomia.

V otázke rozličných prejavov svedomia je poučný prípad anglického kráľa Juraja III.: svedomie mu hovorilo, aby občianske práva nedal katolíkom, pretože keby im ich dal, porušil by korunovačnú prísahu; jeho nástupcovia nemali také výčitky svedomia. Svedomie privádza jedných k tomu, že odsudzujú vyvlastnenie bohatých, hlásané komunistami; druhých privádza k tomu, že odsudzujú vykorisťovanie chudobných boháčmi, ako ho praktizujú kapitalisti. Jednému nahovára, že pri invázii má brániť svoju vlasť, kým druhého od toho odhovára, pretože každá účasť na vojne je hriešna. Počas 1. svetovej vojny britských vládcov, z ktorých len máloktorí študovali morálku, otázka svedomia veľmi zneistila a urobili veľmi zvláštne rozhodnutia. Jedno z nich bolo, že človek môže mať výčitky svedomia brániace mu ísť sám do boja, ale bude súhlasiť s tým, že pôjde pracovať na pole, čím umožní odvod iného muža. Mysleli si tiež, že svedomie môže síce odsudzovať všetky vojny ako také, ale toto extrémne stanovisko neplatí pre prebiehajúcu vojnu, ktorú nemožno neschvaľovať. Kto si myslel, že viesť vojnu je zlé z akýchkoľvek osobných dôvodov, musel odôvodňovať svoje stanovisko na základe tejto primitívnej a málo vedeckej koncepcie „svedomia“.

Rozličnosť prejavov svedomia sa dá pochopiť, ak rozumieme jeho pôvodu. Určité druhy činov sa už v útlej mladosti stretávajú so schvaľovaním, iné s odmietaním; normálnym postupom združovania predstáv sa potom zlučujú dobré a zlé pocity so samotnými činmi a nie s ich schvaľovaním či odmietaním. Ako čas beží, zabúdame na svoju prvú morálnu výchovu, ale určité druhy činov nám naďalej zapríčiňujú pocit nevôle, kým iné vyvolávajú cnostné vytrženie. Pri pohľade do nášho vnútra sa nám tieto pocity môžu zdať mysteriózne, pretože sme zabudli na okolnosti, ktoré ich pôvodne vyvolali: je celkom prirodzené, že ich pripisujeme božiemu hlasu vo svojom srdci. No v skutočnosti je svedomie produktom výchovy a u väčšiny ľudí môže byť vycvičené na schvaľovanie či odmietanie podľa ľubovôle vychovávateľa. Ak je teda dôvod chcieť oslobodiť morálku od vonkajších vplyvov, nedá sa to dosiahnuť v dostatočnej miere na základe pojmu „svedomie“.

Filozofi prišli po inej ceste k inému stanovisku, no pravidlá správania aj tam zaujímajú sekundárne postavenie. Vytvorili pojem dobra, pod čím rozumejú (zhruba povedané) to, čo by sme si priali ako samo osebe a bez ohľadu na dôsledky, alebo, ak ide o teistov, to, čo sa páči Bohu. Väčšina ľudí bude súhlasiť, že šťastie je príjemnejšie ako nešťastie, priateľstvo ako nepriateľstvo, a tak ďalej. Podľa tohto pohľadu na svet sú morálne pravidlá v poriadku, ak podporujú existenciu toho, čo je dobré samo osebe, nie však v opačnom prípade. V absolútnej väčšine prípadov sa dá odôvodniť svojimi následkami zákaz vraždy, ale nie zvyk upaľovať na hranici vdovy pri pohrebe ich manželov. Prvé pravidlo treba teda zachovať, druhé nie. No aj najlepšie morálne pravidlo má vždy nejaké výnimky, pretože žiadna kategória činov nemá vždy len zlé dôsledky. Máme teda tri hľadiská, kedy môže byť nejaký čin morálne chválitebný: 1. zhoduje sa s prevzatým morálnym kódom; 2. má seriózne určenie vyvolať dobrý účinok; 3. vskutku má dobrý účinok. Tento tretí zmysel sa však v morálke považuje spravidla za neprípustný. Podľa ortodoxnej teológie mala Judášova zrada dobré dôsledky, pretože bola nevyhnutná na vykúpenie; ani tak však nebola chválitebná.

Rozliční filozofi si vytvorili rôzne koncepcie dobra. Jedni hlásajú, že dobro spočíva v poznaní a milovaní Boha; druhí, že je to univerzálna láska; iní, že je to potešenie z krásy; a ďalší, že je to potešenie. Keď je raz dobro definované, vyplýva z neho zostatok morálky samočinne: musíme konať spôsobom, ktorý sa nám vidí mať najviac šancí na vytvorenie najviac dobra a súčasne spôsobiť najmenej zla. Ak sa raz najvyššie dobro považuje za známe, vypracovanie morálnych pravidiel je vecou vedy. Napríklad: má sa trest smrti dať za krádež alebo len za vraždu, resp. vôbec nie? Jeremy Bentham, ktorý považoval pôžitok za dobro, si vypracoval trestný zákon, ktorý najlepšie podporoval pôžitok a urobil záver, že je menej prísny, ako bol trestný zákon jeho doby. Okrem predpokladu, že pôžitok je dobro, všetko ostatné patrí do oblasti vedy.

Ak sa však pokúsime spresniť, čo rozumieme pod pojmom „toto alebo toto je dobro“, dostaneme sa do veľkých ťažkostí. Benthamovo vyznanie, že pôžitok je dobro, vyvolalo búrlivú opozíciu a vyslúžilo si označenie „filozofia svíň“. Ani on, ani jeho protivníci nemohli predložiť nijaké argumenty za alebo proti. Pri vedeckom probléme sa dajú uvádzať dôkazy v obidvoch smeroch a nakoniec sa povie, že jedna z dvoch strán zvíťazila; ak sa to nestane, ostáva výsledok diskusie nerozhodný. Pri otázke, či je toto alebo tamto najvyššie dobro, niet však dôkazov ani pre jeden názor; každý z protivníkov môže uvádzať len svoje vlastné emócie a používať rečnícke umenie, aby vyvolal podobné emócie u iných.

Pozrime sa bližšie na otázku, ktorá nadobudla značný význam v politike. Bentham hlásal, že pôžitok jedného človeka má tú istú morálnu hodnotu ako pôžitok iného človeka, ak sú kvantá pôžitku rovnaké; viedlo ho to k schváleniu demokracie. Naproti tomu Nietzsche tvrdil, že za dôležitého kvôli jemu samému možno považovať len veľkého človeka a že masa ľudstva je len prostriedok na realizáciu jeho osobného blaha. Na obyčajných ľudí hľadel tak, ako mnohí ľudia vidia zvieratá: myslel si, že máme právo používať ich nie na ich vlastné dobro, ale na dobro pre nadčloveka; túto ideu prevzali tí, čo chceli ospravedlniť odstránenie demokracie. Máme pred sebou zrejmý rozpor, ktorý má prakticky veľký význam, no nemáme nijaký vedecký či intelektuálny prostriedok, ako presvedčiť jednu zo strán, že tá druhá má pravdu. Iste, existujú spôsoby, ako zmeniť zmýšľanie ľudí o takýchto otázkach, ale tie sú všetky emocionálne a nie vedecké.

Otázky „hodnôt“ (totiž tých, ktoré sa týkajú toho, čo je dobré alebo zlé samo osebe, nezávisle od dôsledkov) sa nachádzajú mimo oblasti vedy, ako to neúnavne tvrdia obrancovia náboženstva. Myslím si, že v tomto bode majú pravdu, ale z toho odvodzujem dodatočný záver, ktorý oni nerobia: že otázky „hodnôt“ sú vôbec mimo oblasť poznania. Inakšie povedané, keď tvrdíme, že tá alebo oná vec má „hodnotu“, vyjadrujeme svoje emócie a nie skutočnosť, ktorá by bola platná aj vtedy, keby naše osobné pocity boli iné. Aby sme si problém vyjasnili, musíme analyzovať pojem dobra.

Začnime tým, že je samozrejmé, že každá idea dobra a zla súvisí s túžbou. V prvom rade treba povedať, že to, čo si všetci prajeme, je „dobré“, čoho sa desíme, je „zlé“. Keby sme si všetci priali to isté, bol by problém vyriešený; nanešťastie si naše priania navzájom odporujú. Ak poviem „Čo si ja želám, je dobré“, namietne môj sused „Nie, čo si ja prajem, je dobré“. Etika je pokus – podľa môjho názoru neúspešný – uniknúť tejto subjektívnosti. Samozrejme sa v hádke so susedom pokúsim dokázať, že moje priania majú v sebe čosi, čo ich robí oprávnenejšími, ako sú jeho. Ak chcem zachovať právo prechodu, odvolám sa na obyvateľov okolia, ktorí nemajú pozemky; no on sa odvolá na záujem vlastníkov. Ak ja poviem „Načo je krása kraja, ak ju nikto nevidí?“, on mi odpovie „Čo ostane z tejto krásy, ak ju dovolíme výletníkom devastovať?“ Každý sa usiluje získať spojencov dokazovaním, že jeho želania sú v harmónii s ich prianiami. Keď je to vyložene nemožné, ako je to v prípade zlodeja, je tento verejnou mienkou odsúdený a jeho morálny status je postavenie hriešnika.

Etika je teda úzko spätá s politikou: je to pokus preniesť kolektívne priania jednej skupiny obyvateľstva na jedinca, respektíve mnohých jedincov, aby sa jeho túžby stali túžbami celej jeho skupiny. Toto je možné, pochopiteľne, len vtedy, keď jeho priania nie sú vo veľkom rozpore s verejným záujmom: zlodej ťažko presvedčí ľudí, že im robí dobre, hoci plutokrati robia také pokusy a neraz sa im to podarí. Ak predmet našej túžby môže byť užitočný všetkým, nezdá sa nerozumným dúfať, že sa k nám pridajú mnohí; a tak filozof, ktorý zdôrazňuje pravdu, dobrotu a krásu, získal presvedčenie, že nevyjadruje iba svoje vlastné priania, ale že ukazuje cestu celému ľudstvu. Na rozdiel od zlodeja si môže myslieť, že predmet jeho záujmu má neosobnú hodnotu.

Etika je pokus dať niektorým z našich túžob nielen osobnú, ale aj univerzálnu dôležitosť. Hovorím „niektorým“ z našich túžob, pretože to niekedy vôbec nie je možné, ako sme videli v prípade zlodeja. Človek, ktorý sa na burze obohacuje prostredníctvom tajných správ, si nepraje, aby aj druhí dostávali informácie ako on: pravda – pokiaľ o nej možno hovoriť v jeho prípade – nie je preňho osobné vlastníctvo univerzálne, ako pre filozofa. Je pravda, že aj filozof môže klesnúť na úroveň burzového špekulanta, keď si napríklad vyhradzuje prvenstvo nejakého objavu. To je len chybička; vo svojej čisto filozofickej povahe si želá len rozjímanie o pravde; neruší nikoho, čo by chcel robiť to isté.

Pokus dať našim túžbam vzhľad univerzálnej dôležitosti (to je úloha morálky) sa môže robiť z dvoch hľadísk: z hľadiska zákonodarcu alebo kazateľa. Berme najprv zákonodarcu.

Budem predpokladať, kvôli argumentu, že zákonodarca je osobne nezaujatý. Inak povedané, ak zistí, že niektoré jeho prianie sa týka len jeho vlastného blaha, nedovolí mu, aby ovplyvnilo jeho tvorbu zákonov; jeho kód nie je určený na zveľaďovanie jeho osobného majetku. Môže však mať iné túžby, ktoré sa mu zdajú neosobné. Môže veriť na hierarchický poriadok, idúci od kráľa dolu po sedliaka, alebo od majiteľa bane po baníckeho učňa. Môže si myslieť, že ženy majú byť podriadené mužom. Môže byť presvedčený, že šírenie vzdelania v nízkych spoločenských triedach je nebezpečné. Atď., atď. Ak môže, vytvorí si taký osobný kód, že jeho správanie bude v najvyššom možnom súlade s osobnými záujmami okolitých jedincov; a vytvorí taký systém etickej výchovy, ktorý vyvolá u ľudí pocit viny, ak sa zamerajú na iné ciele ako jeho. (*)
 

---

(*) Poznámka pod čiarou: Porovnaj to s nasledujúcimi radami, ktoré dáva jeden súčasník Aristotela (čínsky, nie grécky):

„Suverén nemá počúvať tých, ktorí si myslia, že môžu mať osobné názory a ktorí veria na dôležitosť indivídua. Také učenia spôsobia, že ľudia sa utiahnu na pokojné miesta a budú sa skrývať v jaskyniach a horách, aby tam nadávali na existujúcu vládu, ohovárali vodcov, znižovali význam titulov a platov a znevažovali všetkých, čo sú v úradnom postavení.“ (Valey, The Way and its Power, s. 37).

Takto sa „cnosť“ stane v skutočnosti, už nielen v subjektívnom hodnotení, poslušnosťou všetkým prianiam zákonodarcu až do tej miery, do akej ich považuje za hodné stať sa univerzálnymi.

Stanovisko a metódy kazateľa sú, pochopiteľne, dosť odlišné, pretože nie je pánom mašinérie štátu, takže nemôže vytvoriť umelú harmóniu medzi svojimi a cudzími prianiami. Má jedinú možnosť, a to pokúsiť sa vyvolať u iných túžby, ktoré má sám: za tým účelom musí zaútočiť na emócie. Ruskin takto naučil svojich čitateľov obľubovať gotickú architektúru nie na základe úvah, ale dojímavým účinkov rytmickej prózy. Čitatelia Chalúpky strýčka Toma si začali myslieť, že otroctvo je zlá vec vtedy, keď sa sami videli v koži otroka. Každý pokus presvedčiť ľudí, že niečo je dobré (alebo zlé) samo osebe, a nielen pre svoje účinky, sa zakladá na umení zobudiť pocity; neodvoláva sa na vedecké dôkazy. Umenie kazateľa je v každom prípade jeho schopnosť vyvolať u iných podobné emócie, ako máva sám – alebo iné až opačné, ak je pokrytec. Nechcem týmito výrokmi kritizovať kazateľov; len analyzujem hlavný znak ich činnosti.

Keď niekto povie „Toto je dobré samo osebe“, zdá sa, že potvrdzuje nejakú skutočnosť; ako keby povedal „Toto je štvorec“ alebo „Toto je sladké“. Myslím, že to tak nie je. Myslím, že v skutočnosti chce povedať „Prajem si, aby si celý svet želal toto“ alebo ešte skôr „Kiež by si celý svet prial toto“. Ak sa tieto jeho slová chápu ako jednoduché konštatovania, ide o prejav jeho osobnej túžby; ak sa však chápu v širokom, všeobecnom význame, netvrdia nič, iba vyjadrujú jedno prianie. Túžba sama je osobná, jej predmet je však univerzálny. Podľa môjho názoru tu dochádza k zvláštnemu skĺbeniu osobného partikulárneho a univerzálneho, všeobecného pojmu, čo zapríčiňuje v otázke etiky značný zmätok.

Problém sa možno vyjasní, ak postavíme proti sebe etickú myšlienku a jednoduché konštatovanie. Ak poviem „Všetci Číňania sú budhisti“, možno to vyvrátiť prezentáciou kresťanského alebo moslimského Číňana. Ak poviem „Myslím si, že všetci Číňania sú budhisti,“ nemožno ma vyvrátiť dôkazmi, pochádzajúcimi z Číny, ale len dôkazom, že neverím, čo hovorím: pretože to, čo tvrdím, sa týka iba môjho duchovného stavu. Ak teraz jeden filozof povie: „Krása je dobro“, môžem chápať jeho vetu ako „Kiežby všetci ľudia milovali to, čo je dobré“ (zodpovedá to vete „Všetci Číňania sú budhisti“), alebo „Prajem si, aby všetci ľudia milovali, čo je pekné“ (zodpovedá to vete „Myslím si, že všetci Číňania sú budhisti“). Druhá veta netvrdí nič, ale vyjadruje prianie; keďže nič netvrdí, sú argumenty pre a proti logicky nemožné; ani otázka pravdy či nepravdy tu neprichádza do úvahy. Prvá veta namiesto toho, aby bola jednoducho opytovacia, tvrdí jednu skutočnosť, ale tá sa týka duchovného stavu filozofa; toto tvrdenie sa dá vyvrátiť len dôkazom, že filozof nemá prianie, ktoré predstiera. Táto druhá veta nepatrí do oblasti etiky, ale psychológie alebo biografie. Druhá veta patrí do oblasti etiky a vyjadruje túžbu po niečom, ale nič netvrdí.

Ak je doterajšia analýza správna, nevyslovuje etika nijaké tvrdenia, pravdivé ani nepravdivé. Skladá sa zo želaní určitého všeobecného charakteru, ktoré majú vzťah k túžbam celého ľudstva – a aj k bohom, anjelom a démonom, ak títo existujú. Veda môže skúmať príčiny túžob, aj prostriedky na ich realizáciu; nemôže však vysloviť nijakú myšlienku v pravom zmysle slova etickú, pretože sa zaoberá tým, čo je pravdivé a čo je nepravdivé.

Teória, ktorú som predložil, je jednou z foriem doktríny, ktorá sa zaoberá subjektívnosťou hodnôt. Hlása, že ak sa dve osoby v otázke nejakej hodnoty nedohodnú, nezhoda sa netýka nijakého druhu pravdy, ale ide len o rozdielne chute. Ak mi jeden známy povie „Mám rád ustrice“, a druhý „Ja ich teda nemám rád“, uznáme, že tu niet o čom sa začať hádať. Teória, o ktorej je reč, hlása, že všetky nezhody o problémoch hodnôt sú tohto druhu; samozrejme by sme si to nemysleli, ak ide o otázky, ktoré sa nám zdajú dôležitejšie ako ustrice. Hlavný motív pre prijatie tohto hľadiska je úplná nemožnosť nájsť argumenty, ktoré by dokázali, že niečo má svoju vlastnú vnútornú hodnotu. Keby sme sa všetci na niečom zhodli, mohli by sme povedať, že hodnoty spoznávame intuíciou.

Daltonistovi nemôžeme dokázať, že tráva je zelená a nie červená. Existujú však rozličné prostriedky, ako mu dokázať, že mu chýba jedna schopnosť rozlišovania, ktorú má väčšina ľudí. V prípade hodnôt nič takého neexistuje a nezhody sú oveľa častejšie ako v prípade farieb. Vzhľadom k tomu, že si nevieme ani len predstaviť prostriedok na urovnanie nezhody v otázke hodnoty, sme nútení vysloviť záver, že ide o záležitosť chuti a nie o objektívnu pravdu.

Táto doktrína má závažné dôsledky. V prvom rade nemôže existovať nič také ako „hriech“ v absolútnom zmysle slova: čo jeden nazýva „hriechom“, môže byť pre druhého „cnosť“. Hoci nezhoda ich robí navzájom antipatickými, ani jeden neusvedčí druhého z intelektuálneho omylu. Trest nemôže byť odôvodnený tým, že zločinec je „vinný“, ale len tým, že sa správal spôsobom, od ktorého ho všetci odrádzali. A peklo ako miesto trestu pre hriešnikov sa stáva niečím úplne iracionálnym.

V druhom rade sa stáva nemožným zachovať si spôsob vyjadrovania o hodnotách, ktorý je bežný u prívržencov kozmického zámeru. Argumentujú tým, že niektoré výsledky evolúcie sú „dobré“ a že svet teda musel dostať morálne obdivuhodný cieľ. V reči subjektívnych hodnôt sa z tohto argumentu stane konštatovanie: „Určité veci vo svete sa nám páčia; musela ich teda stvoriť bytosť, ktorá má chute ako my, ktorú teda tiež milujeme a ktorá je teda dobrá.“ No zdá sa dosť zrejmým, že keby mali existovať stvorenia, ktoré majú svoje lásky a nelásky, celkom iste museli milovať určité veci vo svojom okolí, lebo inakšie by im bol život neznesiteľný. Naše hodnoty vykryštalizovali v rovnakom čase ako ostatné znaky nášho charakteru a na základe skutočnosti, že sú také, aké sú, sa nedá z kozmického zámeru nič dedukovať.

Tí, čo veria na „objektívne“ hodnoty, často tvrdia, že stanovisko, ktoré tu bránim, má nemorálne dôsledky. Myslím, že ich k tomu privádza chybné uvažovanie. Ako som už povedal, doktrína subjektívnych hodnôt má určité morálne dôsledky, z ktorých najdôležitejší je odmietnutie pomstivých trestov a pojmu „hriechu“. No všeobecnejšie dôsledky, napríklad často citovaný úpadok pocitu morálnej zodpovednosti, z nej logicky nevyplývajú. Ak majú morálne povinnosti ovplyvniť správanie, musia obsahovať okrem viery aj túžbu. Môže sa mi povedať, že táto túžba je túžbou byť „dobrý“ v tom zmysle, ktorý odmietam uznať. Ak však analyzujeme túžbu byť „dobrý“, spravidla nás to dovedie k túžbe byť schválený a pochválený; k túžbe konať tak, že to vyvolá určité všeobecné dôsledky, ktoré si prajeme. Máme aj priania, ktoré nie sú čisto osobné; keby sme ich nemali, nijaký stupeň morálnej výchovy by neovplyvnil naše správanie, okrem strachu pred neuznaním. Väčšina z nás obdivuje taký spôsob života, ktorý je riadený veľkými neosobnými túžbami; niet pochýb, že tieto túžby povzbudzuje príklad, výchova a vedomosti; ťažko ich vyvolá jednoduchá viera v ich „dobrotu“, alebo odradí od nich analýza pojmu „dobro“.

Ak uvažujeme o osude ľudského pokolenia, môžeme vysloviť želanie, aby bolo šťastné alebo zdravé, rozumné alebo vojnychtivé atď. Každé z týchto želaní si vytvorí vlastnú morálku, ak bude dosť silné; ak však nemáme takéto všeobecné želania, nebude mať naše správanie bez ohľadu na morálku iné sociálne ciele ako harmóniu nášho osobného záujmu a záujmov spoločnosti. Múdre ustanovizne majú za úlohu vytvárať takúto harmóniu do tej miery, ako je len možné; nech je naša teoretická definícia hodnoty akákoľvek, pre ostatok sme nútení spoliehať sa na existenciu neosobných túžob. Ak stretnete človeka, s ktorým ste v zásadnom morálnom rozpore (vy si myslíte, že ľudia sú rovnakí, kým on považuje za významnú len jednu triedu), nebudete do diskusie lepšie pripravený, ak veríte na objektívne hodnoty, než ak na ne neveríte. V obidvoch prípadoch môžete vplývať na správanie len ovplyvnením túžob: ak sa vám to podarí, jeho morálka sa zmení; ak nie, tak nie.

Niektorí ľudia majú dojem, že ak túžba všeobecného rázu, napríklad túžba šťastia pre ľudský rod, nemá sankciu absolútneho dobra, je do určitej miery iracionálna. To súvisí so zostatkom viery v objektívnosť hodnôt. Túžba osebe nemôže byť ani racionálna, ani iracionálna. Môže sa postaviť proti iným prianiam a urobiť jednotlivca nešťastným; môže vyvolať opozíciu okolia alebo sa môže nedať uskutočniť. Nemožno ju však vyhlásiť za „iracionálnu“ len z toho dôvodu, že sa nevie, prečo ju cítime. Môžeme túžiť po A, pretože vedie k B, ale nakoniec, keď sa minuli všetky dôvody, nutne zastaneme pri niečom, čo si prajeme bezdôvodne, ale nie „iracionálne“. Všetky morálne systémy stelesňujú túžby tých, čo ich hlásajú, ale túto skutočnosť skrýva hmla slov. V skutočnosti sú naše túžby väčšmi všeobecného rázu a menej čisto egoistické, než si predstavujú mnohí moralisti; keby to tak nebolo, neumožnila by nijaká teoretická morálka morálny pokrok. Nie teoretická morálka, ale tvorba veľkých šľachetných cieľov vďaka inteligencii, šťastiu a neprítomnosti strachu vedie ľudí k tomu, aby vykonali pre všeobecné šťastie ľudstva viac, ako konajú teraz. Nech definujeme „dobro“ akokoľvek, nech sa nám javí ako objektívne či subjektívne, tí, čo si neprajú šťastie ľudstva, nebudú ho favorizovať; tí, čo si ho prajú, urobia, čo je v ich silách, aby ho realizovali.

Robím záver: ak je pravda, že veda nemôže rozhodovať o otázkach hodnôt, je to preto, lebo o tom sa nedá rozhodovať intelektuálne a pretože hodnoty sú mimo oblasť pravdy a nepravdy. Všetky prístupné vedomosti sa získavajú prostredníctvom vedy; čo veda neodkryje, ľudstvo nemôže vedieť.

Prameň: Bertrand Russell, Religion and Science, With a New Introduction by Michael Ruse, Chapter IX – Science and Morale, Oxford University Press, New York – Oxford, 1997. – Preložil Rastislav Škoda.

(Pokr. 10. kap. Záver bude v ZH 85. Predošlé kapitoly boli v číslach 76 – 83).