Ralf Bachmann

Grétkina otázka („Ako je to s tvojím náboženstvom?“) bola Faustovi vyslovene nepríjemná. Odpovedal jej veľmi zdržanlivo a slovo boh nevedel ani vysloviť. „Kto ho smie menovať?“ povedal vyhýbavo a svätuškársky radil Margaréte: „Menuj ho, ako chceš … Ja preňho nemám meno! Cit je dôležitý: čo tam po mene.“

Samozrejme, za svoje meno nikto nemôže. Jeho rodičia nemali zlý úmysel, keď dali pánu Rybárovi meno Bohumil-Bohuslav. Nepomohlo mu to veľmi v živote, ale ani veľmi neublížilo. Poznám kňaza, ktorý sa volá Neveriš a aspoň jeho veriaci ho považujú za dobrého dušpastiera. Jeden katolík z rodiny Čertov si jednoducho vešia vo svojej pracovni na stenu väčší kríž (pán Teufel, predseda vlády v Stuttgarte). Na Slovensku by sa volal Čertík. No novinári si všimli, že je na zasmiatie, ak pre politickú stranu, ktorá má vo svojom názve „kresťanská“, zakladá v cudzine čierne bankové kontá muž, ktorý sa volá Weihrauch (Kadidlo). Ale potom sa táto strana nesmie čudovať, ak na otázku  šoumana Jaucha, ktorý robí z chytrákov milionárov, „Nie ste azda člen CDU?“, príde zhrozená odpoveď „Božechráň!“ Ale ktorý boh pred tým ochráni?

Prvé prikázanie znie kategoricky a absolútne: „Ja som Pán Boh Tvoj, nebudeš mať iných Bohov predo mnou!“ No televízia, ktorá je ináč pobožná ako baránok – hoci nie je jasné, prečo sa týmto zvieratám pripisuje zbožnosť a mlčanie – nám vo svojich športových vysielaniach ponúka skoro antický Olymp bohov. Počuli sme veľa komentárov ako tieto:

•  „Ak má boxerské umenie svojho boha, iste sa s úľubou pozeral na tento zápas!“
•  „Boh hokeja je iste Čech!“,
• „Niet pochýb, že boh automobilových závodníkov miluje bratov Schumacherovcov“,
• „Wimbledonský víťaz Goran Ivaniševič sa za svoje víťazstvo bezodkladne poďakoval tenisovému bohu.“

Natíska sa otázka, kedy duchovný otec televízie vytiahne červenú kartu. 

Prameň: Ralf Bachmann, „Name ist Schall und Rauch“, Diesseits, č. 56, s. 35, 2001.  –  Preložil Rastislav Škoda.