John Laughland

Romantická krása uličných protestov by nám nemala zastierať skutočnosť, že prevraty v bývalom ZSSR sa organizujú zo Spojených štátov.

Prv než priamo obvinil Spojené štáty z „ovplyvňovania udalostí“ pri „protiústavnom prevrate“, ktorý ho nedávno zbavil moci, vyslovil kirgizský prezident Askar Akajev zaujímavú vetu, ktorou zaútočil na tých, čo vyvolávajú nepokoje v drogami zamorenom Ferganskom údolí: k moci sa tam usiluje dostať „tretia sila“, napojená na drogovú mafiu.

Výraz „tretia sila“ sa pôvodne používal pre utajených agentov podporujúcich politiku apartheidu v Južnej Afrike; potom sa preniesol na Amerikou podporované „prodemokratické“ hnutie v Iráne v novembri 2001; je to však aj názov knihy, ktorú vydala Carnegieho Nadácia pre podporu medzinárodného mieru, v ktorej sa podrobne opisuje, ako môžu západom financované nevládne organizácie (NGO) podporovať zmeny politiky a vlád na celom svete.  Doslovné opakovanie tretej revolúcie „moci ľudu“ v bývalom ZSSR v priebehu jedného roka – podobné udalosti sa udiali v Gruzínsku v novembri 2003 a na Ukrajine cez nedávne Vianoce – však znamená, že postsovietsky priestor sa dnes podobá Strednej Amerike rokov 1970 a 1980, keď tam séria Spojenými štátmi organizovaných štátnych prevratov konsolidovala ich vládu nad západnou pologuľou.

Mnohí americkí tajní agenti, činní pred rokmi v Latinskej Amerike, rozvinuli svoju činnosť za Georgea Busha vo východnej Európe; najznámejší je prípad Michaela Kozaka, bývalého vyslanca USA v Bielorusku, ktorý sa v roku 2001 na týchto stránkach chválil, že v Minsku robí presne to, čo robil v Nikarague: „podporuje demokraciu“.

Zdá sa, že z akýchsi neznámych dôvodov ľavičiari nezaznamenávajú túto kontinuitu. Možno je to preto, lebo tieto udalosti opisujú ako radikálne a ľavičiarske aj pravičiarski komentátori a politici, pre ktorých sa revolučné násilie na niektorých miestach stáva „cool“.

Keď nedávno demonštranti v Bišeku vyrabovali prezidentský palác – polícia dostala prísne inštrukcie nezakročovať! – rozplýval sa korešpondent novín Times, ako mu tie scény pripomínajú boľševické filmy o revolúcii roku 1917. Daily Telegraph vyzdvihoval platnosť hesla „moc patrí ľudu“ a Finacial Times pozdravovali „dlhý pochod“ k slobode.

Mýtus o masách, ktoré sa spontánne búria proti neobľúbeným diktátorským režimom, tak ovládol všeobecnú predstavu, že pretrváva napriek tomu, že je zrejme falošný: pokúste sa predstaviť si americkú políciu, dovoľujúcu demonštrantom pľundrovať Biely dom a pochopíte, že „diktatúry“ v bývalom ZSSR sú v skutočnosti najvratkejšie, najzhovievavejšie, najslabšie režimy na svete.

Stephen Young, americký vyslanec v Bišeku, v posledných mesiacoch tvrdošijne popieral, žeby sa Spojené štáty miešali do vnútorných záležitostí Kirgizska. Keď však demonštranti proti Akajevovi adresujú západným novinárom svoju túžbu, aby sa Kirgizsko stalo „51. štátom USA“, stráca táto jeho oficiálna línia veľa zo svojej dôveryhodnosti.

Stephen Young pripúšťa, že Kirgizsko dostáva spomedzi stredoázijských štátov najväčšiu podporu od USA: od roku 1992 to bolo 746 miliónov dolárov pre štát, ktorý má menej ako 5 miliónov obyvateľov; v roku 2004 sem prišlo 31 miliónov len v rámci programu Podpora slobody. Výsledkom je, že oblasť okolo Bišeku a celé Kirgizsko sa priam hemží, ako to vyslanec bez ostychu správne označuje, „americkými nevládnymi organizáciami“.

Pozadie programu Podpora slobody je osobitne zaujímavé. Predsedá mu bývalý riaditeľ CIA James Woolsey, ktorý bol hlavným sponzorom oranžovej revolúcie na Ukrajine. V novembri 2003 zriadil v Bišeku tlačiareň, ktorá vydáva 60 opozičných novín. (Týmto údajom stráca celý článok na dôveryhodnosti – pozn. prekl.) Hoci sa táto tlač vydáva za „nezávislú“, oficiálne ju vlastní bojachtivý republikánsky senátor John McCain a v redakčnej rade je členom bývalý poradca prezidenta pre bezpečnosť Anthony Lakes. USA podporujú aj opozičný rozhlas a televíziu.

Mnohí príjemcovia tejto pomoci hovoria otvorene o svojich cieľoch: vodca Koalície za demokraciu a občiansku spoločnosť Edil Baisalev priznal pre New York Times, že zvrhnutie Akajeva by bez americkej pomoci „nebolo vôbec možné“. V Kirgizsku rovnako ako na Ukrajine hrala pri protiústavnom prevrate rozhodujúcu rolu miestna tajná služba, ktorej oddanosť sa dá kúpiť celkom lacno.

Najfascinujúcejšia otázka je Prečo? Zástupca ministra zahraničia za Clintona označil Akajeva v roku 1994 za „jeffersonského demokrata“ a jeho prestíž vrcholila, keď vítal Amerikou vyslané NGO a americké vojská. No stalo sa zvykom púšťať dolu vodou starých priateľov: aj gruzínsky Eduard Ševarnadze, aj ukrajinský Leonid Kučma boli uznávaní počas svojho pomerne dlhého verejného účinkovania ako veľkí reformátori.

Spojené štáty majú dobre známe strategické záujmy v centrálnej Ázii, predovšetkým v Kirgizsku (naftovody). Priateľskosť organizácie Podpora slobody voči islamistickému hnutiu  Hizb ut-Tahrir však iste znepokojí Beijing  (Peking), ktorý nemá záujem o nepokoje vo svojich západných provinciách.

Ale najdôležitejšie poučenie z pádu Akajeva je nasledovné: náhla výmena politických predákov visí v novom svete ako trvalá hrozba – alebo odmena – nad hlavou aj najposlušnejšieho aparátnika.

Prameň: John Laughland, The Mythology of Poeple Power, © Guardian Newspapers Limited, 1. apríla 2005; http://www.guardian.co.uk/world/2005/apr/01/usa.russia