Petra Caysa
V roku 1784 odpovedal Kant na otázku berlínskeho mesačníka Berlinische Monatsschrift len niekoľkostránkovým ale mnohoznačným spisom, ktorého začiatok je svetochýrny:

„Osvietenstvo je oslobodenie človeka od jeho ním samým zavinenej nesvojprávnosti. Nesvojprávnosť je neschopnosť používať vlastný rozum bez vedenia niekým iným. Nesvojprávnosť je zavinená sebou samým, keď jej príčina nie je v nedostatku rozumu, ale v nedostatku odvahy, používať ho bez vedenia iným. Sapere aude! Maj odvahu používať svoj vlastný rozum! je teda heslo osvietenstva.“

Predovšetkým treba sám myslieť

Kant analyzuje osvietenstvo ako dvojnásobnú udalosť: jednak ako reálny historický proces, ktorý sa aktuálne odohrával, a súčasne ako výzvu k významnému ľudskému úsiliu, ktoré sa nedá zvládnuť bez odvahy a rozhodnosti. Takýmto myslením spája Kant nerozlučne normu procesu osvietenstva (Rozhodni sa vymaniť sa zo svojej tebou samým zavinenej nesvojprávnosti!) s opisom priebehu procesu osvietenstva (Vykroč zo sebou zavinenej nesvojprávnosti!). Osvietenstvo neprebieha ani neodvratne ani samozrejme, nie je samočinné. Bez k osvietenstvu ochotných a pre osvietenstvo rozhodnutých sa nedeje.

Keďže v tom čase Kant, a nielen on, ale aj mnohí iní o osvietenstve veľa písali a po ňom volali, musíme vychádzať z množstva nevyjasnených záležitostí. Pri neobjasnených stavoch ide o pomery, ktoré vďačia za svoju existenciu okolnosti, že mnohí ľudia sa spoliehajú na cudzie vedenie svojho rozumu. Dávajú prednosť tomu, že nechajú iných myslieť a posudzovať, poslúžia si cudzím rozumom, alebo sa ním nechajú obslúžiť. Pre Kanta neplatí nijaká výhovorka, nijaká príroda alebo dáka iná inštancia, ani viac alebo menej „milý“ boh: neexistuje nič, čo by nás mohlo zdržať od vzdania sa tohto človeka nedôstojného a sebaznevažujúceho stavu – okrem vlastnej nedostatočnosti je to predovšetkým zbabelosť, lenivosť a pohodlnosť, po čom bezprostredne nasleduje nedôvera vo vlastnú schopnosť posudzovať, neskúsenosť pri uvažovaní a návyk na cudzie vedenie.

Tieto nešváry panujú v osobitnej miere v náboženských otázkach. V nároku vládnucich kruhov riadiť záležitosti svedomia poddaných vidí Kant realizáciu „najškodlivejšej“ a „najpotupnejšej“ nesvojprávnosti. Osvietenstvo cvičí ovládaných, ale ešte väčšmi vládnucich, v neobmedzene slobodnom verejnom používaní rozumu. Podľa Kanta neznamená nijaké nebezpečenstvo ani v otázkach zákonodarstva, čo je jedna z najdôležitejších činností pri vedení štátnych a vládnych záležitostí „povoliť svojim poddaným verejne používať vlastný rozum a vysloviť pred celým svetom vlastné názory, aj keď je to otvorená kritika existujúcich zákonov.“

Rozum ako ľudská vlastnosť, robiaca z osamelého jednotlivca svetoobčana, sa nedá odstrániť ničím okrem zrieknutia sa slobody. Ľudia majú vždy možnosť (verejne) používať rozum a táto činnosť je prejavom vlastnej slobody, nech si vládnuci hovoria, čo chcú. Kant im dal do výhľadu neškodnosť tejto slobody ako pravú pointu osvietenstva. Videl, že v buržoáznej spoločnosti sloboda ešte nedosiahla svoj vrchol, že boj za osvietenstvo sa za jeho čias začal. (A zo strany cirkvi trvá boj proti osvietenstvu – pozn. prekl.)

Prameň: Petra Caysa, Die Maxime, jederzeit selbst zu denken, ist die Aufklärung, Diesseits 18/2, č.67/2004, s.31