Rastislav Škoda

Mávam zlé pocity – napríklad keď príde reč na dogmu o pápežovej neomylnosti. Dogma je výrok o nejakom jave v spoločenskom živote alebo o poznaní vo vede, ktorý mám akceptovať bez dôkazov, uveriť mu a podľa neho žiť – inakšie zhreším herézou (bludárstvom) a ako kacír (bludár) môžem byť zo spoločenstva, najčastejšie z cirkvi vylúčený, exkomunikovaný (keby som zavážil toľko, čo Ján Hus alebo Martin Luther).

Keď pápež vyhlasuje nejakú dogmu, vtedy vraj hovorí z božieho poverenia a tak sa nemôže mýliť. Pochop kto môžeš, keď skúsenosti každodenného života učia už malé deti, že nikto nemôže vedieť všetko a každý sa môže mýliť. Také niečo hraničí s robením zázrakov, ale tým sa verilo v minulosti. Dnes iba náboženstvá prikazujú veriť výstrednosti a vlastne zosmiešňovať sa, ako napríklad svätením soboty u ortodoxných Židov: zákaz škrtnúť zápalku alebo otočiť vypínačom; u Amišov odmietanie áut, elektriny a moderného oblečenia; u katolíkov o. i. veriť na neomylnosť ich šéfa aj vtedy, keď ide po slovensky povedané – o nevídané, neslýchané.

Keby som to hovoril ja alebo ty, Betka, umiestnili by nás do psychiatrického ústavu a liečili by nás na útraty nemocenského poistenia. Otvorení a úprimní by nás nazvali bláznami. No v Ríme sa to robievalo so stredovekou pompou a zišli sa stovky (na 1. vatikánskom koncile r. 1869 bolo 744 účastníkov, na 2. v rokoch 1962–1965 až 2450 kardinálov, arcibiskupov a biskupov) do drahocenných brokátových rúch oblečených postarších mužov, preduchovnelo sa tváriacich a predvádzajúcich sa za každého počasia pred stotisícovými zástupmi veriacich aj neveriacich a turistov z celého sveta.

Všetci to vedia už od detstva, ale nikto o tom nechce hovoriť. Koho vraj zaujíma také somárstvo! Vyhrážajú sa mi, ak budem pokračovať.

Že niekto „hovorí z Božieho poverenia“ – to neznie hodnoverne. Už „z poverenia kráľa“ patrí skôr do ríše rozprávok ako do skutočných pohnútok cestovateľov a objaviteľov nových zemí. A predsa tie katolícke dogmy existujú. Píšu sa o nich články aj knihy a „vedecké úvahy“, ktoré plnia knihy, police a knižnice.

Čo sa raz stane s pyramídami súčasných katolíckych, kresťanských a vôbec náboženských spisov o dogmách a dogmatike v knižniciach a na internete? Zabudne sa raz na ne tak dokonale, ako sa zabudlo na literatúru o čarodejniciach, kacíroch a upaľovaní? Veľmi pravdepodobne ostane rezíduum, ako ostala u niektorých zriedkavá viera v posadnutie diablom a možnosť jeho vyhnania zariekaním. Oživme si trochu súčasný stav tejto čudesnej problematiky na dvoch príkladoch.

A. Mariánske dogmy

Patálie s dogmami vyvrcholili v súvislosti s postavením matky božej v tzv. kristológii, základnom traktáte dogmatiky o postavení Krista vo vzťahu veriacich k ich Bohu. Existujú štyri dogmy kategórie uprostred stojacej Panny Márie:

1. Najstaršia je prvá dogma, ktorá hovorí, že Mária je Ježišova matka, Bohorodička. Ustanovil to 3. všeobecný koncil v Efeze r. 431. Sviatok sa slávi 1. januára; neuznáva ho väčšina protestantov a niektoré východné cirkvi (myslí sa katolícke; je ich tuším 26).

2. Podľa katolíckej vierouky bola Mária pannou pri počatí a ostala pannou počas tehotenstva, pri pôrode a po pôrode, bola vždy pannou. V Nicejsko-carihradskom vyznaní viery sa katolíci modlia: „…narodil sa z Márie Panny.“ V roku 1546 potvrdil toto trvalé panenstvo Tridentský koncil a Rím presadzuje túto dogmu proti teológom, ktorí ju odmietajú. Preto v r. 1987 odobrali Ute Ranke-Heinemannovej právo učiť (prvá žena na svete, ktorá dostala na univerzite katedru pre katolícku teológiu a súčasne prvá, ktorá ju stratila), lebo vyslovila pochybnosti o panenstve Panny Márie. To je dogma o trvalom panenstve Panny Márie.

3. Dlhotrvajúce diskusie v katolíckej cirkvi o tom, či bola Mária „naplnená Božou milosťou“ už v okamihu svojho počatia v matkinom lone a ako jediný človek sa narodila bez dedičného hriechu, ukončil 8. decembra 1854 pápež Pius IX., keď v encyklike Ineffabilis Deus (Nevýslovný Boh) vyhlásil dogmu o nepoškvrnenom počatí Panny Márie, ktorá má toto znenie:

„Učenie, že najblahoslavenejšia Panna Mária bola od prvého okamihu svojho počatia ojedinelou výsadou milosti všemohúceho Boha so zreteľom k zásluhám Ježiša Krista, Spasiteľa ľudského pokolenia, uchránená od poškvrny dedičného hriechu, je od Boha zjavené, a preto mu všetci veriaci musia pevne a stále veriť.“ Nie je bez zaujímavosti, že dvaja veľkí teológovia, Tomáš Akvinský a Bernard z Clairvaux, nesúhlasili s teologickými dôvodmi náuky o nepoškvrnenom počatí.

Podľa katolíckej viery bola Mária uchránená i od niektorých následkov dedičného hriechu, ako je náklonnosť k hriechu a neviazaná žiadostivosť. Nebola však uchránená od vonkajších dôsledkov hriechu, ako je bolesť a utrpenie, ktoré vedela znášať tak, ako aj jej syn. (Nečudujem sa protestantom, že sa týmito nelogickými špekuláciami nezaoberajú.)

O štyri roky nato, 11. februára 1858, sa v Lurdoch zjavila chudobnej dvanásťročnej dievčine Bernadette Soubirousovej žena, ktorá sa predstavila slovami: „Ja som Nepoškvrnené počatie.“ Sviatok Nepoškvrneného počatia slávia katolíci i pravoslávni 8. decembra. Protestanti sa na manželský život Márie pozerajú celkom inakšie: žila s Jozefom klasickým manželským životom a dala Ježišovi bratov a sestry.

4. Nanebovzatie Panny Márie. Táto dogma je špecifická pre katolícku cirkev. Vyhlásil ju 1. novembra 1950 pápež Pius XII. v apoštolskej konštitúcii Munificentissimus Deus (Najštedrejší Boh). Ako tzv. neomylné pápežovo vyhlásenie sa toto tvrdenie po vyhlásení dogmy stalo súčasťou katolíckej viery. Zároveň je to posledná doteraz vyhlásená pápežská dogma. Táto dogma nič nehovorí o tom, či Panna Mária zomrela a bola hneď vzkriesená, alebo bola vzatá do nebeskej slávy bez zrušenia pozemskej smrti. Chápe sa ako príklad vzkriesenia ľudského tela po smrti, tvrdenia, ktoré tvorí základ kresťanskej viery a nachádza sa v kréde. Prikázaný sviatok Nanebovzatia Panny Márie ustanovil v Ríme pápež Sergius I. a oslavuje sa 15. augusta.

Sviatok Nanebovzatia Panny Márie oslavujú aj ortodoxné cirkvi, a to tiež 15. augusta. Predchádza mu 14-dňový pôst – tretí najdlhší pôst v ortodoxnom liturgickom roku po Veľkonočnom pôste a Advente. Napriek veľkému významu tohto sviatku sa toto učenie v ortodoxnom liturgickom kalendári nepovažuje za dogmu, pretože pápežovu autoritu východná ortodoxná cirkev neuznáva.

Občas ma pochytí zvedavosť pozrieť sa, do akého to spolku som voľakedy patril. Toto bol presvedčivý doklad: Majú veľa rečí o ničom. Čo sa dá povedať o nanebovzatí? Nepamätám si ľudovú rozprávku s takouto témou. Teologickú úvahu som nečítal. Betka, priateľka, ako môžeš veriť, že pred temer 2000 rokmi čosi zdvihlo jednu mŕtvu starenu nad oblaky – a drží ju tam dodnes? Neprekvapuje ťa, keď hovorím o vráskavej, možno zhrbenej starene po päťdesiatke a ty máš pred očami kolorit krásnej mladej ženy v tridsiatke? Veríš, že tam oroduje za Teba a získava ti akési večné spasenie? Vieš, čo je to? Máš o to záujem? Existuje väčší nezmysel ako nanebovzatie? Tomu sa nevyrovná ani biblický rozprávkovo pekný trojdňový pobyt neposlušného proroka Jonáša v bruchu veľkej ryby.

Pri hľadaní údajov ma prekvapila webová stránka redemptoristov (http://www.redemptoristi.sk/modules.php?name=News&file=article&sid=144), ktorá sľubuje informácie o štyroch mariánskych dogmách a potom štvrtú odbavuje takto krátko: „Lebo ani po svojom nanebovzatí neprestala (Mária) v tomto spasiteľnom poslaní, ale svojím mnohonásobným orodovaním nám aj naďalej získava dar večného spasenia.“

Našiel som potom obsiahlu stránku http://www.kredo.sk/bforum/topic.asp?TOPIC_ID=1870. Na námietku, že v biblii a potom storočia nepadlo o nanebovzatí Márie ani slovo, odpovedá sa tu nemiestnym žartom, že dôveryhodným svedkom v tomto prípade môže byť sv. Tradícia (čo aj začína storočia po udalosti).

B. Dogma o neomylnosti

Na prvý pohľad by sa dalo namietať, že napr. dogma o nepoškvrnenom počatí Panny Márie bola vyhlásená „ex catedra“ pápežom Piom IX. 8. decembra 1854, no neomylnosť mu bola priznaná až dogmou v júli 1870. Oficiálna katolícka náuka k tomu povie, že na základe predpokladanej pápežovej neomylnosti (udelenej slovami Ježiša Krista v evanjeliách) bolo už v dávnej minulosti vyhlásených veľa dodnes platných dogiem. Odporcovia poznamenajú, že rovnaký počet dogiem stratil platnosť.

V roku 1869 zvolal pápež Pius IX. Prvý vatikánsky koncil, na ktorom chcel dosiahnuť uzákonenie pápežskej neomylnosti. No na koncile odznelo voči pápežovi, ako aj voči všetkým prívržencom neomylnosti, vážne varovanie, aby sa poučili z dejín. Práve svojím trvaním na svojej neomylnosti zasadili pápeži cirkvi v minulosti veľmi bolestivé rany tým, že svoje mylné rozhodnutia vnucovali ako neomylné ustanovenia. Ako hlavný príklad sa uvádzala kauza Honoriova.

Honorius I. bol pápežom v rokoch 625 až 638. Tretí carihradský koncil v r. 681 ho odsúdil (o 43 rokov po smrti) ako kacíra a určil, že má byť „vylúčený zo svätej cirkvi Božej a prekliaty“, pretože v liste heretickému carihradskému patriarchovi Sergiovi potvrdil jeho bezbožné náuky v spore o 3 kapitoly (nenašiel som, čo je to) a reinkarnáciu. Kliatbu nad Honoriom potvrdil pápež Lev II. (682–683), ktorý však Honoriovo zlyhanie kolegiálne prekvalifikoval na „nedbanlivosť“, ako aj 7. ekumenický snem (787 v Nicei).

Koncil sa rozdelil na dva tábory a po dlhých diskusiách bola pápežská neomylnosť prijatá trojštvrtinovou väčšinou; pomer hlasov bol 451 ku 150 a bolo treba zaplatiť veľmi vysokú cenu. Skupina 55 biskupov koncil opustila a definitívne hlasovanie o neomylnosti sa uskutočnilo až po jej odchode. Po tejto udalosti bol koncil prerušený, pretože v roku 1870 obsadila Rím vojenským vpádom Sardínia a cirkevný štát bol zrušený. Samotný pápež sa dobrovoľne stal „vatikánskym väzňom“.

Uvedení biskupi neopustili iba koncil, ale aj „vatikánsku“ katolícku cirkev. Nemecká a švajčiarska časť koncilových delegátov spolu so stúpencami z iných krajín sa od rímskokatolíckej cirkvi oddelila a založila tzv. starokatolícke cirkvi. Dnes ich je vyše tucta, ale majú len okolo 80 000 veriacich. Táto skutočnosť sa dodnes neodôvodneným zamlčovaním pred katolíckymi veriacimi utajuje.

V súčasnosti je dogma o neomylnosti pápeža jednou z hlavných prekážok zjednotenia kresťanských cirkví. Nie je ochotná uznať ju ani pravoslávna cirkev, ktorá už pred rozkolom roku 1054 neuznala primát rímskeho biskupa, ani cirkvi protestantské.

Nevrav mi, Betka, že medzi nebom a zemou je viac vecí, ako sa o nich sníva mojej filozofii. Nanebovzatie nie je filozofia, ale rozprávka pre deti. Dodávam, že mariánske dogmy sú pokračovaním alebo náhradou za pohanské egyptské (už 1500 rokov pred n. l.), babylonské a iné miestne mýty a legendy. Za všetky len jeden príklad: aj Mitra sa narodil (v Iráne, 272 rokov pred n. l.) z panny, ktorá dostala meno „matka božia“.

Ak chcete čítať viac: http://domanska.blog.sme.sk/c/89062/PIUS-IX-Neomylny-ako-sa-rodia-dogmy.html