Týmito slovami sa začína výzva, ktorou sa 13.decembra 2001 obrátilo na nemeckú verejnosť 40 bývalých zástancov občianskych práv z východného Nemecka. Pokračujú citátom z prvej výzvy hnutia Nové fórum z roku 1989:

„Komunikácia medzi štátom a spoločnosťou je narušená.“

Autori ostro napádajú reálne existujúcu Spolkovú republiku a očakávajú novú veľkú zmenu. Myslíme si, že medzi čitateľmi ZH sa nájdu záujemci o túto výzvu a o komentár k nej v časopise Die Zeit, keďže nie všetci majú internet (www.zeit.de/2002/2/satt).

Máme toho dosť…

Z vlastnej skúsenosti s diktatúrou NDR,
pri zachovanej spomienke na nátlak a odpor,
na ohlupovanie národa a hodnovernosť,
na prázdne frázy a rebelantské verše,
na militaristické vystatovanie sa a zásadné odmietanie použitia moci,
na násilie a solidaritu.

A na základe posledných skúseností s parlamentárnou demokraciou v Spolkovej republike obraciame sa nie na spolkového kancelára, nie na koalíciu červeno-zelených, nie na opozičné strany, ale na vás, jednoduchí občania ako my. Voláme:

„Komunikácia medzi štátom a spoločnosťou je zrejme narušená.“

To bolo roku 1989. A dnes to opäť platí.

Vo zvýšenej miere sa cítime bezmocní voči hospodárskym, vojenským a politickým štruktúram, ktoré pre zvýšenie svojej moci a zisku aj v životne dôležitých otázkach jednoducho ignorujú naše záujmy. Výmena názorov na aktuálne problémy nášho štátu a sveta nám stále intenzívnejšie pripomína zlá nezabudnuteľnej diktatúry.

Je pravda, že každé štyri roky sa môžeme pri voľbách rozhodnúť pre jednu z mnohých rozhádaných strán. Potom však zistíme, že programy týchto strán nemajú nič spoločné s politikou, ktorú tieto strany uskutočňujú. Politické heslá v NDR boli zriedkakedy veselé, no dnešné volebné programy ich v ich prázdnote prevyšujú.

Zabávali sme sa pri sledovaní hlasovania poslancov Národného zhromaždenia NDR. Pri sledovaní hlasovania poslancov Spolkového snemu nám prešiel smiech.

Naučili sme sa rozoznať prázdne frázy i heslá s obráteným zmyslom použitých výrazov a bez škody sme sa ich striasli:

Vtedy: Večné priateľstvo zbraní; Nezlomná solidarita; Služba mieru (so zbraňou v ruke); Ruda za mier (uránová z baní WIS-MUT pre ruské atómové bomby); Moje pracovisko – moje bojisko za mier; Kto nie je s nami, je proti nám.

Dnes: Križiacka výprava proti zlu; Večná sloboda; Bezhraničná spravodlivosť; Neobmedzená solidarita; Jednota; Kto nejde s nami, ide s teroristami.

V revolúcii roku 1989 sme riskovali krk aj hlavu, aby v NDR padol nenávidený a opovrhovaný systém policajtov a špicľovania.

Čakali sme, že po konci studenej vojny odzbroja aj západné tajné služby. Nikto z nás nepočítal s tým, že po skončení studenej vojny sa počet odpočúvacích aktivít mnohonásobne zvýši a že pozorovacie kamery Štátnej bezpečnosti, ktoré sme my strhli, budú nahradené novými.

Sme zhrození, keď sa dnes počet policajtov znižuje a počet ľudí v tajných službách narastá. Nikto z nás nepočítal s tým, že hrozný teroristický čin v USA bude popudom k tomu, aby sa v celom západnom svete dostali na šikmú plochu nezvratné štandardy práva a spravodlivosti.

Nezabudli sme, ako nám gumové paragrafy politického trestného práva v NDR zobrali dych. Siahame si na krk, keď čítame, s akou ľahkomyseľnosťou pletie zákon ministra vnútra pre potieranie terorizmu (tzv. OTTO-Schilly-katalóg) a podobné návrhy v iných západných štátoch a vôbec v celej Európe gumové povrazy, o ktorých sme si mysleli, že sme sa ich šťastne zbavili.

Sme ohromení a zhrození, že sa na naše túžby po spravodlivosti odpovedá s pohŕdavým posmechom a samoľúbym poukazom na právny štát. Sme zhrození nad tým, že aj vysoko postavení politici schvaľujú boj proti údajným pôvodcom teroristického úderu groteskne premocnou vojenskou mašinériou. Kde sú dôkazy o ich vine? Prešlo už aj na nemeckých politikov americké nadšenie pre trest smrti?

Sme zhrození, s akou tuposťou sa odporcom vojenského zasahovania v Afganistane tvrdí, že totálna vojna môže pomôcť proti teroristom.

Prečo si na obchodníkov so zbraňami v USA a v Nemecku nikto netrúfa?

Prečo sa USA zo všetkých síl snažia zabrániť zriadeniu Medzinárodného trestného súdu?
Samozrejme chceme, aby rozhodol nezávislý súd a nie hlavný veliteľ najmocnejšej armády na svete, či predložené dôkazy oprávňujú odsúdenie predpokladaných mužov v pozadí teroristického útoku.

Sme zhrození, že akoby mimochodom sa stáva prípustnou diskusia o použití mučenia pri výsluchu. Nie sú mocní ľudia v západných štátoch na najlepšej ceste prevziať správanie sa, myslieť a hodnotiť tak, ako to robí banda teroristov?

Máme toho jednoducho dosť.

Máme dosť toho, že pod zástavou slobody a demokracie sa vládne proti našim záujmom. Máme dosť toho, že nás považujú za hlúpych.

Máme dosť tých zástupcov ľudu, ktorí nezastupujú naše záujmy a ešte to slávia ako úspech.

Máme dosť spolkového kancelára, ktorý kvôli svojej moci núti poslancov súhlasiť s vojnou, keď by chceli povedať nie, a núti ich povedať nie, keď si myslia áno.

Nesúhlasíme, keď sa vojenské zásahy bagatelizujú slovnými obalmi typu „prevziať zodpovednosť“, „nová úloha Nemecka vo svete“, „schopnosť robiť politiku“ alebo „presadiť práva žien“.

Odmietame túto vojnu.

Len diktatúra potrebuje strane verných vojakov. Demokracia potrebuje svojprávnych občanov. Nedopusťme, aby hulákajúci funkcionári glajchšaltovali médiá, strany, kultúru aj vedu.

Žalostné a hrozivé okolnosti červeno-zeleného rozhodnutia pre vojnu neponechávajú už nijaké miesto pre taktické stranícke hry, pre starosť o dobré vlastné bydlo – otvorme konečne ústa!

Hovorme so svojimi deťmi a so svojimi rodičmi o tejto vojne, o spravodlivosti v Nemecku a vo svete a o právnom štáte, ktorý nám hrozí uniknúť medzi prstami.

Roku 1989 sme sa naučili, že má zmysel odporovať.

V Berlíne, 13. decembra 2001

Štyridsať podpisov: zakladajúci a riadni členovia hnutia Neues Forum, spolupracovníci Ekumenického zhromaždenia a Centrálneho okrúhleho stola, poslanci berlínskeho mestského parlamentu (Východného i dnešného), Národného zhromaždenia (DDR), Spolkovej rady a Európskeho parlamentu, nositelia Spolkového kríža za zásluhy a Štátnej ceny 2000, zástupcovia Knižnice životného prostredia, kňazi a farári, príslušníci Iniciatívy za zjednotenú ľavicu, Iniciatívy za nezávislé odbory, Iniciatívy za mier a ľudské práva, Cirkevného výskumného strediska, Strany zelených a SDP, Nemecko-kaukazskej spoločnosti, Amnesty International, zástupcovia spoločností Lekári za mier, Jenské spolo-čenstvo za mier, Cirkev zdola, Zelená liga, Nezávislý zväz žien, Dom demokracie a ľudských práv.

*  *  *

Týždenník Die Zeit uverejnil súčasne s touto výzvou aj jej dve kritiky od autorov, ktorí tiež boli kedysi disidenti:

Poznámky kosou (Christoph Dieckmann):

… Nahnevaný článok predpovedá, že dnes nám hrozí celonemecké stroskotanie, aké postihlo východonemeckú spoločnosť v roku 1989. … Ale: Vďaka za takú furióznu poštu. Ako taký národ, ako sme boli v roku 1989, už neexistujeme. Vám sa sníva! My teraz súkromníčime – nie celkom bez politiky, ale bez vzdorného kolektívu. Čo nám „jednoduchým občanom“ píšete, to sa číta ako snaha o spojenie bezmocných síl, výzva do boja. Sila slabosti bola zázrakom v tom roku obratu. Ale my ešte nie sme tak ďaleko, toto je inakší štát. Povedzte presnejšie: Čo chcete zrútiť, čo zachovať? Po čom hladujete? Čo vás najviac núti na zvracanie?

Kľúčové slovo je vojna. 11. september ovládol všetkých, aj nás, čo tiež odmietame logiku zbraní. Ochromuje nás krehkosť sveta. Desí nás, že tieto činy môžu poškodiť hodnoty, ktoré mnohí chcú brániť. Šokuje nás, keď sa nášmu civilnému vnímaniu vnucuje vojna ako faceta kultúry a človeku obraz vojaka. Kto dôveruje osvietenstvu, je zhrozený cyklickou štruktúrou dejín ľudstva: vojny boli – vojny opäť prídu?

Tu prikazuje svedomie povedať Nie. To je podtón manifestu. To podpíšem, ale nepodpisujem holorub, ktorý zapisuje kosou. Kto sa hnevá, nepíše nikdy dobre.

*  *  * 

Pud opakovať (Richard Schröder)

Štyridsať disidentov so značnými zásluhami na konci vlády SED si berie vojnu v Afganistane a zákony proti terorizmu za príležitosť na zásadnú kritiku Západu. Pohoršujú sa nad …

„Veď to je ako za čias NDR“, počuť často na východe. Obyčajne sa myslí na byrokraciu. Ale že by sme sa blížili k diktatúre, to som ešte nepočul nikoho tvrdiť. Porovnanie s rokom 1989 neobstojí. Kto sa vtedy nahlas ozval, ako teraz autori tejto výzvy, podstupoval nekalkulovateľné riziko … Dnes nie je nebezpečné mienku vysloviť, ale veľmi ťažké je si ju vytvoriť. Autori výzvy nepredkladajú nič na diskusiu, ale priamo konštatujú mocenské záujmy, ziskuchtivosť a obchody so zbraniami. Bin Ládinova vina vraj nie je dokázaná. Nemýli ich, že Afgánci to vidia inakšie. Mnohí na východe s nimi súhlasia. Averzia voči veľmoci SZ sa teraz prenáša na ostávajúcu veľmoc USA …

Táto výzva však nič nevyvolá, veď niet tabu, ktoré by sa mali lámať. Na východe píšu čitatelia veľmi usilovne listy redakciám, tak sa o tom veľa dočítame. Celá výzva vonia po pude opakovať.

Je tu však predsa aj moment kontinuity. Tí signatári, ktorých poznám, patrili na jeseň 1989 k prívržencom „tretej cesty“: chceli malú, protikapitalistickú, pacifistickú, na báze demokratickú a spravodlivú NDR, ktorá sa zjednotí so Západom, keď sa aj ten vráti na cestu cnosti. Pondelkové demonštrácie však prešli od hesla „Sme národ“ k heslu „Sme jeden národ“, nad čím žasli títo naši disidenti; pri prvých slobodných voľbách dosiahli len 2,4 % hlasov. Spolu s PDS hlasovali skoro všetci proti zjednoteniu. Iní disidenti jesene 1989 prevzali vládne zodpovednosti v jedinej slobodne volenej vláde NDR, napr. SPD, Demokratický začiatok alebo Liberálne fórum. Hegel raz povedal, že keď hnutie zvíťazilo, rozpadá sa.

Preložil Rastislav Škoda