Darček čitateľom. V predstihu uverejňujeme tento rozsiahly rozhovor, ktorý bude súčasťou najnovšieho čísla časopisu Prometheus dostupného vo formáte pdf na stránke http://prometheus.sk/casopis-prometheus/

RNDr. Gustáv Murín, PhD. (*1959, Bratislava), vedec) a zároveň úspešný spisovateľ. Debutoval v roku 1989 v češtine, na Slovensku bola kniha zakázaná. Doteraz vydal 48 kníh (z toho 7 v češtine, 2x anglicky, po jednej vo francúzštine, v hindí, chorvátsky, bulharsky, srbsky a maďarsky). Celkom predaných viac než 180 000 výtlačkov všetkých kníh autora. Vydal tiež 32 e-kníh, 9 audio-kníh, 7 DVD a 2 knihy v Braillovom písme. Až 303 textov autora bolo preložených do 50 jazykov. Literárne prezentácie absolvoval v 81 mestách Slovenska a 29 krajinách Európy, Ázie a Ameriky. Viac informácií na http://gustavmurin.webgarden.cz. Texty v iných jazykoch: http://muringustav.blogspot.com.

M. Beňo: Mohli by ste opísať a charakterizovať sám seba?
G. Murín: No, keby sme tu ešte mali šľachtické tituly, tak by som sa celkom dobre cítil s titulom „Slobodný pán z Krasňan”, to je totiž moje rodné sídlisko, kde žijem už takmer šesť desaťročí. Neviem, aký by bol môj erb, ale boli by tam tri moje životné zásady byť: slušný, spravodlivý, statočný.

M. B.: O čom v ostatnej dobe premýšľate?
G. Murín: Ja som bol vždy zamyslený typ, takže sa staršie vedecké kolegyne sťažovali, že ich v električke prehliadam a nezdravím. Najnovšie sa zamýšľam, a je to poznať na mojich blogoch a aj verejných vyjadreniach, kam to až globalizačná klika spoza oceánu chce dotiahnuť s nimi vyvolanou novou studenou vojnou. A či sú západoeurópski politici naozaj kompletne tak hlúpi, vydierateľní alebo podplatení, že im s tým svinstvom pomáhajú. No a to isté platí pre našich mediálnych komsomolcov s ich nenávistnými prejavmi porušujúcimi ľudské práva na slobodu prejavu.

M. B.: Chceli by ste niečo zo svojho života vymazať, vyčiarknuť?
G. Murín: Život je trojrozmerný a z chýb sa máme poúčať, nie ich negovať. To som pochopil ešte ako vysokoškolák, keď som bol plný svetoborných plánov a jednému môjmu veľmi dobrému známemu to už tak liezlo na nervy, že ma raz pozval na víno a všetky tie plány podrobil zdrvujúcej kritike. Bol o niečo starší a už mal za sebou neodškriepiteľné umelecké úspechy. A vedel, že keď si človek stavia vzdušné zámky, tak to pripomína vežu z krehkej bambusovej konštrukcie. Pri prvej záťaži sa zrúti a pochová vo svojich troskách aj vaše sebavedomie. To by nebolo až také zlé, keby s tým neprichádzala aj malomyseľnosť a odovzdanosť osudu. Keď som si ho vypočul, tak som sa zhrozil. A boli len tri možnosti: tváriť sa, že som tú kritiku nepočul, odhovárať ho od nej alebo ju prijať. Vybral som si to tretie. Zreálnil som svoje plány a po desaťročiach môžem povedať, že sa mi väčšinu podarilo aj vyplniť.

M. B.: Ktorú lekciu Vám uštedril život a ktorú považujete za najväčšiu?
G. Murín: Ja sa učím denne. Napríklad ma pred pár dňami oslovil vodič trolejbusu, ktorý vyriešil čakanie pred autonehodou tým, že pasažierke, čo sa rozhodla v tom trolejbuse čakať, ponúkol na skrátenie času moju knižku „Prvá pomoc pri partnerských problémoch”. A čítala ju až po konečnú! To poteší. Našťastie som nemal v živote žiadnu takú vážnu „lekciu”, aby sa odlišovala od tých denných. Ale v pamäti mi utkvelo, že môj otec mi ako malému chlapcovi veľmi chcel udeliť lekcie z toho, ako funguje tento svet a čo je to demokracia. Boli to nepochybne múdre myšlienky, ale bolo toho na mňa priveľa. Zapracovala zvláštna záchranná brzda mozgu a keďže som tú lavínu cudzích výrazov a pojmov nevedel spracovať, pozoruhodne som „ohluchol”. Len čo začal, prestal som počuť. Takže si odvtedy tie lekcie musím nadeľovať sám. J

M. B.: Bez čoho sa nezaobídete?
G. Murín: Asi bez možnosti vyjadrovať sa verejne. A verte mi, že sa mi niekedy ani veľmi nechce miešať sa do škriepok týchto dní, ale mal som ako vysokoškolák zaujímavý zážitok. Vtedy nás predstavili ako mladých autorov v nejakej televíznej relácii pre mladých. Aj som na to skoro zabudol, keď ma jedno ráno na zastávke električky na našom sídlisku oslovila neznáma pani slovami: „Gusto, ja som netušila, že máme na sídlisku spisovateľa!” Pochopil som, že môj talent patrí aj im — mojim susedom, priateľom, známym aj neznámym, hlavne však čitateľom. Za nich sa musím ozývať, lebo mi opakovane píšu — presne to si aj ja myslím, len to neviem tak presne a výstižne pomenovať. Na študijnom pobyte v Prahe na Akadémii vied som bol na internáte Kajetánka ubytovaný s cudzincami. Jedným bol Nemec, ktorý prišiel zo Západného Nemecka na pozoruhodnú misiu. Občania jeho mesta sa zložili, aby zaplatili jeho študijnú cestu s úlohou zistiť nestranne, ako ten tzv. komunistický socializmus funguje. S tým, že keď sa vráti, napíše knihu a oni si to prečítajú. Toto je spisovateľova misia. A ja ju plním.

M. B.: Čo Vám dalo a čo Vám nedalo detstvo?
G. Murín: Rozhodne som mal oproti všetkým deckám na sídlisku nebotyčnú výhodu, že môj otec učil botanickú cytológiu tri roky na Univerzite v Bagdade. Nasledovali sme ho celá rodina a tak som tretí až piaty ročník základnej školy vychodil tam v jednotriedke pri československej ambasáde. Bola to veľká škola svetobežníctva a odvtedy som na letiskách ako doma. Ten rozdiel oproti domovu bol priepastný. Veď sme ako štvorčlenná rodina prišli z dvojgarsónky do domu so záhradou a záhradníkom. Ako chalani sme s bratom dostali detské kolty na kapsle, žuvačky s nalepovačkami a kopu iných noviniek a zážitkov, o ktorých sa deckám doma nemohlo ani snívať.

Domov som sa teda vrátil ako svetobežník — veď sme s autom šoférovaným otcom dvakrát do roka prekonali trasu Bratislava — Bagdad. Ale za tie tri roky som sa vo vlastnom sídlisku stal cudzincom (dokonca som rovesníkom všetko nerozumel, lebo hovorili prirýchlo) a hlavne nepatril som do žiadnej „bandy”, ktoré sa vtedy formovali na uliciach a za domami. Tak mi ostali ako spoločníci knihy, ktoré som priam hltal. A od Iraku sa tiež datujú moje prvé autorské pokusy.

M. B.: Čomu Vás naučil život?
G. Murín: Masaryk hovorieval „Nebát se a nekrást”. Marx zasa: „V živote je rozhodujúci boj”. A môj otec, vysokoškolský profesor, dodával: „Všetkého s mierou, len vetrať bez miery”. Ja som bol vždy veľmi temperamentný a energický, takže som mal prezývku „Uragán uragánovič”, ale potom som prišiel do Spojených štátov a naučil som sa trpezlivosti. Keď totiž prichádzate do Chicaga a máte odbočiť smerom k univerzite na nejakej križovatke, tak obvykle idete celé kilometre rovnou cestou, kým tam dôjdete. No a v knižnom rozhovore so mnou pán Lasica povedal: „…viete, tak ako veľké nešťastie, tak aj veľké šťastie sú len chvíľky a život je dlhý. A tých chvíľok v ňom až tak veľa nebýva. Ale keď prídu, treba byť pripravený na to, aby ste to zvládli. Aby ste zo samého nešťastia nezblbli a nezúfali si. Takisto sa dá zblbnúť od samého šťastia. A aby sa vám toto nestalo, je dôležitá prítomnosť humoru, aby vás v takých chvíľach korigoval, aby to vyvažoval. Aby ste nešťastie nepovažovali za niečo konečného a definitívneho, bezvýchodiskového. A takisto, aby ste šťastie nepovažovali za niečo trvalé, čo už takým bude nastálo a keď tak na druhý deň nie je, tak sa zastrelíte.” Našťastie, stretol som doteraz toľko múdrych ľudí, že stále mám z čoho čerpať pri riešení každodenných i väčších životných úloh.

M. B.: Čo Vás v živote najviac sklamalo?
G. Murín: Asi zvláštna vlastnosť našincov, že sa radi sťažujú, ale keď im ponúknete riešenie, nepohnú prstom. Viackrát sa mi stalo, že som chcel ísť príkladom a odrazu som zistil, že problémy iných riešim sám. Zvlášť to prekvapí u kolegov spisovateľov, ktorí vedia farbisto plakať nad tým, ako sú slabo financovaní, ale keď im pred pár rokmi kradli ich vlastní funkcionári sídelnú budovu v Bratislave, aby ju pod cenu predali (a sami to iste nerobili len pre modré oči kupca), mnohí sa vôbec neozvali, neprotestovali. Našťastie ostalo zopár statočných v novom vedení Spolku slovenských spisovateľov, ktorí sa nedali. Preto som tam aktívnym členom.

M. B.: Čo je pre Vás v živote najdôležitejšie?
G. Murín: Asi schopnosť byť sám sebou, aj keď sa to v tej danej chvíli podobá na osamelú misiu. A keď vytrváte, čoskoro zistíte, koľkí sa pridajú, či vás aspoň podporia.

M. B.: Čo pre Vás znamená byť sám sebou?
G. Murín: To je to najdôležitejšie. Ak dokážete vyjsť sám so sebou, ostatné ľudské kontakty sú už samy o sebe bonus. Mám v tom veľmi dobrý výcvik, keďže som bol celé mesiace na vedeckých stážach na univerzitách v cudzine sám, v neznámom prostredí a s novými kolegami. V Seville som si udržiaval duševnú kondíciu napríklad tým, že som sa už neskoro večer po ceste z laboratória vždy zastavil v jednom vysvietenom veľkom kníhkupectve a po stojačky prelistoval niekoľko mini-kapitol z hrubitánskej knihy o bojovom letectve. Tá téma bola tak odťažitá od vedeckých cieľov, ktoré som riešil celý deň, že mi to vykúpalo dušu a domov som už dokráčal v úplnej pohode.

M. B.: V čo veríte?
G. Murín: Že pravda nakoniec vždy zvíťazí, aj keď sa to na prvý pohľad nezdá a niektorí sa toho ani nedožijú.

M. B.: Ste niekomu za niečo vďačný?
G. Murín: To by bol veľmi dlhý zoznam. V novinárčine napríklad Leopoldovi Podstupkovi, ktorý bol šéfredaktorom najprogresívnejších novín 80-tych rokov v celom Československu a v ktorých som aj vďaka nemu novinársky vyrástol. Nikdy nementoroval, ale dával mi veľké šance a „zopodiaľ” sledoval, ako sa mi darí. Alebo Ryszard Kapuściński, slávny poľský reportér, ktorého kníh sa vo svete predalo milión výtlačkov a dodnes sa predávajú (napríklad jeho slávny „Imperátor”). Čítal som jeho knižky už v 70-tych rokoch a keď bola o dvadsať rokov neskôr výzva uchádzať sa o medzinárodné štipendium pod jeho vedením, nezaváhal som a prihlásil som sa. Keď sme sa nakoniec zišli novinári a publicisti zo všetkých krajín strednej a východnej Európy, pozrel na mňa a povedal mi „Gustav, to jesteš ty?”. Bol mojím majstrom v žánri literárnej reportáže. Cestovné príbehy, ktoré som napísal pod jeho vedením vyšli už v 50-tich jazykoch a boli publikované v krajinách ako Afganistan, Bulharsko, Chorvátsko, Cyprus, Egypt, Grónsko, Tajvan, Ukrajina, USA a ďalších. Knižne vyšli v Indii, Francúzsku, Chorvátsku a na Slovensku bilingválne slovensko-anglicky.

Mojimi vedeckými majstrami boli profesor Libor Ebringer a doktor Jiří Velemínský, obaja viedli rôzne vedecké ústavy, kde som pôsobil.

M. B.: Čo je podľa Vás zbytočné?
G. Murín: Reči o móde. J

M. B.: Ako presadzujete svoj názor?
G. Murín: Pri presadzovaní svojho názoru viem byť veľmi emotívny a nie som na to veľmi pyšný. Ale zato môj hlas nikdy nezapadne. J

M. B.: O čom ste pevne presvedčený?
G. Murín: Že hlúposť je infekčná. A nedá sa povedať, tak sa jej teraz podriadim, ale na budúce už budem statočný. Hlúposti sa treba postaviť hneď a rázne. Inak vás nakazí a už nebude pomoci.

M. B.: Kedy si poviete — na toto nepristúpim?
G. Murín: Už pred mnohými rokmi som objavil užitočnosť hovoriť „nie”. Na prvý pohľad lákavé ponuky a skratky k šťastiu nevedú. V 90-rokoch sa na nich dalo ľahko pokĺznuť. Tak si ma raz pripravoval jeden podnikateľ, aby som sa stal najskôr len členom a potom už rovno predsedom dozornej rady akéhosi privatizačného fondu. Ale ja som si od známeho nechal vysvetliť o čo ide a ani za bohatú odmenu som sa na to nedal nahovoriť. Ten podnikateľ bol veľmi rozčarovaný. A kde je mu dnes koniec?

M. B.: Na aké chyby má človek právo?
G. Murín: Chyby z lásky. Lebo Príroda chce, aby v takej chvíli nad rozumom prevládali city.

M. B.: Ľutujete niečo?
G. Murín: Bude to znieť smiešne, ale občas sa mi tá scéna znovu vracia. Boli 80-roky a ja som mal vynikajúceho priateľa, s ktorým sme sa raz za čas stretli a povedali si všetko nové o živote. Boli to požehnané chvíle. Raz sme sa rozhodli, že si dáme obed, ale nebolo veľa peňazí, tak sme šli do rýchklovýkrmne Tempo. Keď sme s jedlom na táckach prešli k nápojom, tá pani za pultom povedala: „Vidím, že je vám dvom dnes veselo, tak vám to víno nedám do horčičákov, ale mám tu odložené také pekné čaše. Len mi ich, prosím, potom vráťte, lebo mi ich kradnú”. No a nám bolo pri tom bufetovom obede tak dobre a tak sme sa zahovorili, že sme na tie poháre zabudli a nevrátili do rúk tej milej panej. Takéto ja mám „hriechy”.

M. B.: Darí sa Vám rozoznávať lož od pravdy?
G. Murín: Na to som cvičený z vedy. Tá je založená na skepse. A keď potom čítate denné správy, stačí logická analýza a viete odkiaľ vietor fúka. Ale minule som sa skoro nechal nachytať. Akýsi šikovníci vyvesili na YouTube veľmi vierohodne urobené televízne správy z USA, kde sa hovorilo o tom, že už sa u nás nebude vyrábať borovička, lebo nebude dosť borievok. Boli v tom síce podozrivé detaily a odkazy, ale to ako to bolo spracované ma naozaj nadchlo. Mimochodom, sám som autorom umeleckého filmu „Vyrástol z prostého ľudu”, ktorý bol absolventským filmom môjho priateľa Kveta Hečka. Bol to fiktívny portrét neexistujúceho spisovateľa, ale dokladovaný odkazmi, anketou na ulici a vyjadreniami falošných odborníkov tak, že tomu mnohí uverili. Po mnohých rokoch mi jedna mladá sudkyňa, keď sme s ňou robili rozhovor o rodinnom práve do mojej televíznej relácie, povedala, že tento umelecko-recesistický dokument sa používa pri školení sudcov, že nemajú (prehnane povedané) veriť vlastným očiam, hoci my sme tam ku koncu nechali signály recesie. J

M. B.: V čom si dnes ľudia najviac klamú?
G. Murín: Nedávno som čítal v Literárních novinách článok o americkom expertovi na financie. Ten napísal knihu, ako odhaľovať rôznych podvodníkov. O dva roky sa zistilo, že zveril svoje peniaze do rúk práve takého podvodníka. Ten ho pripravil o tretinu jeho úspor na dôchodok! Ja som mal pred rokmi zaujímavú príhodu v lietadle z Kodane do Viedne. Vedľa mňa sedel starší pán v obleku a celý čas s pomocou kalkulačky vypočítaval niečo v zošite. Nedalo mi to a keď už sme vystupovali, opýtal som sa ho, čo to robil. A on že je finančný poradca. Ja na to, že by mohol urobiť dobrý skutok a poradiť mi len tak, z dobrej vôle. Zamyslel sa a hovorí: „Peniaze máte uložené v eurách alebo dolároch?” Ja že v eurách, pochopiteľne. A on, že nech si ich rýchlo zmením na doláre, lebo euro sa prepadne. Našťastie som to nestihol urobiť, pretože v skutočnosti sa prepadol dolár. Ľudia si nemusia nutne klamať, ale často si urobia prvý, veľmi povrchný dojem a potom na ňom trvajú, aj keď vedie očividne do pekiel.

M. B.: Stojíte si za všetkým, čo ste vytvorili alebo by ste sa k niečomu najradšej nepriznali
G. Murín: Tak toto určite nemusím vôbec riešiť. Ja mám za sebou 48 kníh s priemerom 200 strán, čiže 9600 knižných strán. Publikoval som viac ako 3000 článkov s priemerom dvoch strán, čiže ďalších 6000 strán. A všetky som písal poctivo a na základe v tej chvíli dostupných informácií. Zaujímavé je, že tých odhadom 15 600 strán (a to nehovoríme ešte o scenároch, rozhlasových hrách atď.) si pochopiteľne nemôžem pamätať, ale keď na nejakú vetu náhodne narazím, viem, že je moja. Je to skrátka môj osobný a tiež osobitý štýl. Mimochodom, existuje na internete nejaký svetový Pantheon najkrajších viet v literatúre. A nejakou náhodou som tam objavil aj jednu moju. Tuším ktorá to je, ale z hlavy by som ju zarecitovať nevedel.

M. B.: S čím sa nikdy nezmierite?
G. Murín: S podrazmi, ktorých sa dočkáte od ľudí, ktorým ste pomohli. Nebolo toho veľa, ale človeka taká nevďačnosť, ba dokonca snaha vyvliecť sa z nej nejakou zákernosťou, zaskočí.

M. B.: Čo robí človeka skutočným človekom?
G. Murín: Svedomie a humor. To zvieratá nemajú…

M. B.: Z čoho sa viete tešiť?
G. Murín: Zo stretnutia s priateľskými, dobrými ľuďmi. Napríklad na udeľovaní ocenenia Humanista roku 2018.

M. B.: Aké želania sa Vám v živote splnili?
G. Murín: Bolo toho viac, ale naposledy práve to ocenenie. Pár týždňov predtým som si totiž pomyslel, že uprostred tých útokov mediálnych komsomolcov by ma potešilo uznanie slušných a dôveryhodných ľudí. A ajhľa, stalo sa!

M. B.: Myslíte si, že usporiadanie sveta je nezvratné — ako sa dnes tvrdí — alebo ľudstvo má šancu na iný, lepší svet?
G. Murín: Svet sa vyvíja, ríše vznikajú a zanikajú. Keď vidíte imperiálny sloh štátnych stavieb v Spojených štátoch, nevdojak si spomeniete na staroveký Rím a jeho osud. Ide len o to, aby tie zmeny boli čo najmenej bolestivé a zasiahli čo najmenej ľudí.

M. B.: Myslíte si, že Slováci ako národ vedia zaobchádzať so slobodou a demokraciou?
G. Murín: Učíme sa to, ale máme aj zlých učiteľov — najskôr z Východu, teraz zo Západu.

M. B.: Aká je Vaša najdôležitejšia životná skúsenosť?
G. Murín: Neviem či je najdôležitejšia, ale počas štyroch spisovateľských pobytov v USA som sa naučil, že každý z nás má svoju cenu. Ale musí na nej trvať. Príkladom je slávny slovenský šéfkuchár Antovszký a jeho skúsenosti z pôsobenia v Rakúsku ešte za komunistického režimu. Mal byť vďačný, že ho tam ako nestraníka vôbec pustili, ale on to bol ochotný oželieť, keď si ho domáci nebudú dosť vážiť. Napísal som o ňom knihu „Ondrej Antovszký — varenie s chuťou”. Odporúčam ako príručku, ako sa nedať.

M. B.: Aké poznanie Vám priniesla ponežnorevolučná doba?
G. Murín: No, mnohé pozitívne, ale aj prekvapujúce zistenie, že stupídna propaganda nie je len vynálezom komunistov. Radi sa ňou oháňajú aj naši západní tútori.

M. B.: Z čoho nechcete poľaviť?
G. Murín: Z vysokých nárokov na vlastnú prácu.

M. B.: Čo v živote považujete za nevyhnutné?
G. Murín: Mať jasný cieľ.

M. B.: Bez čoho si nedokážete predstaviť svoj život?
G. Murín: Bez podpory rodiny, priateľov a mojich čitateľov.

M. B.: Kedy sa cítite najslobodnejší?
G. Murín: O slobodu ja, našťastie, nemám núdzu, ale raz som si to naozaj užil. Niekoľkokrát som bol pozvaný na morskú jachtu, ale odolával som z obavy z tzv. ponorkovej choroby, ale tiež z nezodpovednosti mojich kamarátov, ktorí kvôli adrenalínu vyplávali do búrky, keď všetky iné lode sa ponáhľali do prístavu. Nakoniec som neodolal ponuke môjho pražského priateľa, básnika Miroslava Huptycha, na výlet jachtou po Jadrane, kde okrem mňa malo byť ešte osem psychoterapeutov. Počul som o Lodi bláznov, ale niečo také som si nemohol nechať ujsť. A bol to zážitok. Oni sú totiž zvyknutí na také úlety svojich klientov, že moje oslovenie „kráva nebeská” brali s profesionálnym nadhľadom. A tá úľava, že nemusíte dodržiavať úzkostlivo spoločenské konvencie a môžete žartovať bez toho, aby sa niekto urazil — to bola sloboda! No a ešte malý dodatok — tí šialenci sa na tretí deň rozhodli vyplávať do búrky, hoci všetky ostatné lode ostali v prístave. Dokonca vypli vysielačku (čo je zakázané), aby sme nepočuli varovania pobrežnej stráže. A ja som napriek presvedčeniu, že za takých okolností radšej skočím cez palubu na mólo, ostal v ich rukách a skončilo to veľkou pohodou až do konca tejto plavby. Zlatí psychoterapeuti a básnici!

M. B.: Ako by ste charakterizovali svoj svetonázor?
G. Murín: Humanizmus je to správne slovo.

M. B.: Ktoré knihy nezmazateľne vstúpili do Vášho života?
G. Murín: Och, to by bol dlhý výpočet. Ale rozhodne nás ako stredoškolákov očarila kniha Josepha Hellera Hlava XXII. Ale hltal som aj Jiráska, Verneho, Londona, Hemingwaya, Bruna Travena, Isaaca Asimova, Mňačka, Čapka, Kapuścińského, Jento Renöa, Malaparteho, Örkényho, Daňka, Kischa, Hrabala, Válka, Wolkra… mám pokračovať?

M. B.: Aké sú Vaše ideály?
G. Murín: Humanistické.

M. B.: Čo Vás ponižuje?
G. Murín: Nič. Riadim sa totiž vlastným heslom „S trpaslíkmi sa nebojuje, trpaslíci sa prekračujú”.

Ďakujem veľmi pekne za rozhovor. V mene čitateľov i vo svojom mene Vám prajem obsažnú a nevysýchajúcu inšpiráciu, chuť do vedeckej i spisovateľskej práce a dobré zdravie.

Rozhovor viedol šéfredaktor časopisu Prometheus doc. Matej Beňo