Matthias Schulz

V čiernej sutane augustínskeho mnícha sedel telnatý brat Martin na záchode, keď mu prišla na myseľ základná myšlienka jeho reformátorského diela. Priznal to vo dvoch Rečiach pri stole (č.1681 a 3232b): „Toto umenie mi vnukol spiritus sanctus na dis cloaca.”  Samozrejme sa to historikom nevidelo a navrhovali, aby sa pod cloaca rozumela práčovňa, resp. aj vôbec celý tento svet. Pravda je však skutočne tak zapáchajúca, ako to majster vyslovil. Vykopávky v kláštore Wittemberg odhalili nielen ostatky Lutherovej pracovne, ale priamo pod ňou v pivnici aj „malý latrínový záchod s deklom”, ako ho opisuje archeológ Mirko Gutjahr.

Za nové poznatky ďakujeme archeologickému výskumu, ktorý sa začal v roku 2003 a končí sa podaním rozborov staviteľov, špecialistov na keramiku a zoológov so zameraním na kuchynské odpadky muža, ktorý otriasol svetom a hrdo sa sám pasoval na „doktora nad všetkými doktormi celého pápežstva”.

Desiatky životopisov boli napísané o tomto národnom hrdinovi. Jeho preklad Biblie založil reč a štýl, jeho preklínania tiež. Teraz nás prekvapujú novými poznatkami rýľovači. Hneď na troch miestach snorili po stopách božieho človeka:

• odkryli podlahu jeho rodiska v Eisleben;
• prečesali rodičovský dom v Mansfelde a
• prešetrili budovu, v ktorej žil bývalý mních so svojou ženou a šiestimi deťmi.

Na svetlo božie vyšli hračky, ostatky jedál, rozbité náčinie a obilná komora, metódou rádioaktívneho uhlíka C-14 datované na rok 1500. Našiel sa zlatý prsteň jeho ženy a poklad 250 strieborných mincí. Krajské múzeum v Halle otvorilo presne v Deň reformácie výstavu tohto haraburdia. Katalóg výstavy hovorí o „senzačných nálezoch” a sľubuje nový pohľad na „celé kapitoly Lutherovho života”.

V prostredí evanjelických cirkví však vyvolalo snorenie v odpadkoch zakladajúceho otca nevôľu. Skutočnosť, že rodina Lutherovcov vyhadzovala mŕtve mačky do smetí považujú za rovnako málo relevantnú pre svoju cirkev ako podozrenie, že ich mních svoje tézy na dvere zámockého kostola nepriklincoval, ale pripevnil pripináčikmi.

Nálezy sa však nedajú zamlčať. Niektoré z nich – a boli vyšetrované kriminalistickými metódami – sa týkajú duchovnej stránky reformátorského diela a usvedčujú autora zo lži. Učenec švindľoval už pri údajoch o sociálnych pomeroch svojich rodičov. Bol vraj synom „chudobného baníka”, ktorý s krompáčom rúbal v bani, tvrdil; a matka si vraj znášala drevo z lesa na chrbte.

Pravda je: otec mal už v mladosti medenú hutu. Matka pochádzala z meštianstva a mala dobré styky s grófskou správou baní. Keď sa rodina v roku 1484 s prvým dojčaťom presťahovala do Mansfeldu, postúpil otec na úspešného banského majstra. Mal tri taviarne medi, mal 80 hektárov zeme a za úroky požičiaval svoj kapitál.

Ako sa teraz ukázalo, primerane nádherne vyzeral ich domov. „Uličný front bol dlhý 25 metrov”, vysvetľuje archeológ Björn Schlenker. Boli odkryté mohutné pivničné klenby. Zadný dvor lemovali veľké hospodárske budovy. Tu behával malý Martin v hrubých nohaviciach so svojimi súrodencami pomedzi husi a sliepky. Podľa úlomkov sa hrali s kušami, hlinenými guľkami a kolkami z hovädzích kostí; to si v tom čase nemohol dovoliť hocikto.

Na pozemku nájdené kuchynské odpadky svedčia, že rodina jedla často pečené husi a jemné mäso mladých prasiat. V čase pôstu prichádzali na stôl drahé morské ryby: haring, treska a tľapka. Podávali sa dokonca figy a hrozno, jedli sa jarabice a spevavé vtáky, najmä červienky, ktoré rodina vábila pískaním. Pieklo sa v priestrannej kuchyni, kde stáli veľké hrnce na troch nohách. Kúrilo sa horúcou škvárou z medenej huty. Schladené na 1000 stupňov sa hrudy nakladali na drevené káry a transportovali do mesta.

Neskôr teológ rozprával, že za jeden ukradnutý orech ho matka „zbila do krvi”. V miestnej latinskej škole to dotiahol za jedno dopoludnie až na 15 palíc.

Dávno sa vie, že rodičia pevne verili na čarodejnice a čerta. Teraz pribúdajú ďalšie podrobnosti. V sutinách sa našli úlomky signálnej trubky, aké kupovali pútnici v Aachen: otec zrejme putoval do nemeckých Lúrd tých čias, aby tam obdivoval Ježiškove plienky.

Ešte ako študent práva v Erfurte nevidel Luther na relikviách nič škodlivého. Ale naraz prerušil štúdium a ušiel do kláštora. Prečo? 2. júla 1505 sa vraj naraz našiel uprostred strašnej búrky a po jednom údere hromu a blesku vraj spontánne zložil sľub: „Chcem byť mníchom.”

Moderní historici tieto údaje dramaticky vyzdobili: „Blesk vrazil do zeme tak blízko od neho, že ho tlaková vlna odhodila o niekoľko metrov”, píše teológ Hanns Lilje. Iní pripisujú Lutherovi „smrteľný strach”. Celá záležitosť s nebeským ukazovákom je však preháňanie. V skutočnosti utekal 21-ročný mladík pred nanucovaným manželstvom…

 Expert Schlenker vyhlasuje: „Nové archívne nálezy svedčia, že otec v tom čase už posobášil svoje tri dcéry a jedného syna s deťmi bohatých hutných majstrov. Na rade bol Martin. Ten sa nepodrobil a odobral sa do opátstva augustínov v Erfurte. Päťdesiat ich tam žilo, s okrúhlou tonzúrou a v čiernej sutane. O druhej ráno vstávali k prvej rannej modlitbe chórovým spevom.

Nového to nerušilo, odriekania nemal nikdy dosť. Stále sedel v spovednici a podľa výpovede jedného mnícha si vytýkal aj najmenšie previnenia. Príčina: V bratovi Martinovi vystrájal démon neľútostnej sebapitvy. Bez ustania skúmal svoje vnútro. Čím hlbšie videl, tým horšie vášne a skryté túžby vychádzali na povrch.

Duševné úzkosti mladého nováčika rástli; bol ešte celkom zapredaný stredoveku a Krista videl v prvom rade ako pomstiteľa, ktorý čoskoro zostúpi na zem k poslednému súdu a všetkých hriešnikov uvrhne do večného ohňa. Keď sa presťahoval do Wittembergu, pomery sa nezlepšili. Pri čítaní jedného riadka Biblie o posadnutých padol na zem s výkrikom „To nie som ja!”

Týmto s psychoanalýzou hraničiacim spytovaním svedomia stratil mních staré náboženské istoty. Jeho myšlienky sa skoro orientovali na listy o odpustkoch, ktorými sa kresťania mohli za peniaze vykupovať zo svojich hriechov. Tým podráždil životný nerv Vatikánu. Na týchto listoch zarábala cirkev milióny.

V roku 1516 nasledoval „zážitok vo veži” a tým aj definitívny rozchod s Rímom. Vykúpenie možno dosiahnuť jedine božou milosťou, nie svojím dobrým životom z vypočítavosti. Človek je nehodný sluha, stále naklonený zlému. Nikto nemôže dosiahnuť spasenie svojimi dobrými skutkami, pretože nikto nie je schopný dodržať Boží zákon. Napriek tomu je Kristus k ľuďom milostivý – to bolo krédo, ktoré blyslo hlavou mnícha na kláštornom záchode.

Malo za následok 95 téz, ktoré vyvolali v Európe na začiatku 16. storočia plošný požiar. Cisár hrozil buričovi smrťou. Ten sa stratil na Wartburg a tam usilovne pokračoval v písaní. Zo siedmich sviatostí ponechal len dve (krst a prijímanie). Kult relikvií bičoval už označením za „mŕtve veci”. A jeho rozhorčenie sa šírilo a postihovalo celé národy. Jednota kresťanstva bola v ťahu.

V roku 1522 bol kláštor Wittemberg zatvorený. Luther dostal jeho budovy na súkromné používanie a po sobáši s ujdenou mníškou Katarínou von Bora, ktorú volal „pán Katka”, založil tu svoju domácnosť. O celibáte nechcel ani počuť, pretože je proti prírode a problém komentoval vetou: „To by mohla kúria rovnako dobre zakázať aj sranie.”

Archeológovia sa zamerali osobitne na starú kláštornú vilu vo Wittembergu a podaril sa im zásah do terča: našli odpadovú jamu, plnú hrubého neskladného odpadu početnej rodiny.

Podľa nálezov pracoval doktor vo vykurovanej miestnosti s výhľadom na Labe. Večer písal pri svetle lámp naplnených zvieracím tukom. Našli sa kovové väzby pergamenových kníh, nožíky na ostrenie husích bŕk a iné dobové potreby na písanie ako posýpací piesok, atrament a grifle.

Produktivita vzdelaného mysliteľa bola úžasná. Priemerne z neho vyrazilo ročne 1800 strán. Tón jeho reči vekom surovel. Turkov nazýval „čertmi”, židov „luhármi” a teplých kňazov „záhradnými bratmi, čo to robia medzi sebou”. Rím mu bol plný „svinských teológov”.

Po takých hrubostiach sa výrečný reformátor hostil z keramických tanierov a popíjal z prepychových tureckých krčahov. Našli sa krbové kachličky s nápismi zo Starého zákona a 1600 úlomkov sklenených pohárov, z ktorých labužník hasil svoj veľký smäd.

Opojenie bývalo potrebné. Útoky na Apoštolskú stolicu platil burič depresívnou zlou náladou. Často býval smutný. Vo chvíľach ľútosti sa ťažko skúšanému zdávalo, že čert ho nahovára, aby odvolal. Hádzal po ňom kalamáre, alebo použil črevnú skrutku: „A predsa odolávam satanovi. Neraz ho zaženiem prdom.”

Nečudo, že pri toľkom strese z predstavy pápeža trpelo zdravie. Trápila ho reuma a močové kamene. Bezvládny sa nechával voziť do prednáškovej siene na ručnom vozíku. Angina pectoris vyvolávala stavy úzkosti. Písal prstami ktoré, krivila dna.

A potom nadváha. Doktor vážil najprv 100, potom 120 a nakoniec (dokázateľne podľa perokresby čerstvo zosnulého) odhadom 150 kilogramov.

Archeológovia našli tucty dózničiek a škatuliek, v ktorých domáci pán nakupoval svoje početné mastičky a liečivá.
Tak chátral bojovník Pána. Presvedčený o nedokonalosti všetkých činov zaznamenal na smrteľnej posteli skromne: „Sme žobráci”.

Prameň: Matthias Schulz, „Der Abfall des Empörers”, Der Spiegel, č. 44, 2008 z 27.10.2008, s. 148.

Preložil Rastislav Škoda