Rastislav Škoda

Veta „Miluj svojho blížneho ako seba samého“ pochádza zo Starého zákona (Levitikus 19, 18), ale dnešný všeobecný zmysel jej dal Ježiš v Novom zákone podobenstvom o milosrdnom Samaritánovi, ktoré má iba Lukáš (10, 29), teda odpoveďou na otázku znalca zákona „A kto je môj blížny?“ po príkaze „Milovať budeš… svojho blížneho ako seba samého!“ (10, 27).

Je zaujímavé, že o tejto udalosti, ktorá dnes patrí medzi najcitovanejšie miesta Nového zákona, podáva správu len jeden evanjelista. Ako to, že pre ostatných nebola hodná zaznamenania?

Už viackrát som sa stretol s poznámkou, že Židia považovali za svojich blížnych len svojich súkmeňovcov, ale až v novej knihe Petra Bakalářa Bůh jako psychický virus (Beta Books, Praha 2008) sa táto otázka preberá podrobnejšie:

„Veta Miluj svojho blížneho ako seba samého sa dá v modernej biológii preložiť ako Chovaj sa k nemu, ako keby bola vaša genetická informácia zhodná (r = 1).“ (Pridávam: Ako keby to bol tvoj klon, resp. ako keby ste boli jednovaječné dvojčatá; to je oveľa viac ako brat či sestra).

V dobe, keď bol tento zákon Izraelitom „zjavený“, žili Židia izolovaní v púšti a nemali nijakých nežidovských susedov. Ich vzájomné spory však stáli mnoho mŕtvych – napr. v epizóde o zlatom teľati pobili leviti 3000 bratov, priateľov i príbuzných (Exodus 32, 26). Aby sme pochopili, koho myslel Mojžiš blížnym, musíme sa pozrieť na pasáž, z ktorej je výrok vyňatý, a to je Levitikus 19, 18:

Nepomsti sa a neprechovávaj hnev voči príslušníkom svojho ľudu, ale miluj svojho blížneho ako seba samého! Ja som Pán!

Blížny teda nie je ktokoľvek, ale celkom jasne ide len o člena vlastnej skupiny. Na toto obmedzenie upozorňuje ostatne aj Sväté písmo Starého i Nového zákona (Spolok Svätého Vojtecha, Trnava 1996).

Situácia bola alarmujúco podobná ako pri starozákonnej morálnej (či trestnoprávnej?) zásade: „Kto svojmu súkmeňovcovi spôsobil úraz, nech sa i jemu spraví tak, ako on urobil: zlomeninu za zlomeninu, oko za oko, zub za zub. Aký úraz spôsobil, taký nech sa mu odplatí!“ (Lv 24, 19–20); citované podľa Adama Romana z eseje Náboženská morálka. Bola potrebná oprava Starého zákona, čomu dnes hovoríme aktualizácia.

Prišla absurdná Kristova výzva: „Neodporujte zlému! Ak ťa niekto udrie po pravom líci, nastav mu aj druhé. Tomu, kto sa chce s tebou súdiť a vziať ti šaty, nechaj aj plášť.“ (Mt 5, 39–40), úplne protirečiaca jeho deklarácii: „Nemyslite si, že som prišiel zrušiť zákon alebo prorokov“, (Mt 5, 17), ale toho si teraz nevšímajme. Ide nám o našich nemilovaných blížnych.

Nenachádzam dôvod pre názor, že Židia vtedy považovali za svojich blížnych „väčšinou iba svojich súkmeňovcov“, ako to robí Jozef Červeň na blogu cerven.blog.sme.sk. Nie väčšinou, ale vôbec: blížnymi boli len pravoverní Židia. Pre cudzincov platili iné pravidlá, a to už aj pre zemepisne, biologicky a vieroučne im najbližších Samaritánov, ktorí zohrali takú dôležitú úlohu v čudnom podobenstve o svojom milosrdenstve. Nedostávame totiž odpoveď na priamu otázku „Kto je môj blížny“, ale až okľukou cez otázku „Komu som ja blížny?“ sa dostávame k príkazu správať sa slušne ku všetkým ľuďom bez akéhokoľvek rozdielu; všetci sú rovnako moji blížni.

Kedy prišli k tomuto názoru na základe vývoja civilizácie a všetkých kultúr vo veľkej oblasti „slušnosť“ predkovia dnešných humanistov?

Uznávam, že niektoré kanibalské kmene v Oceánii odnaučili ich zlému zvyku belosi a pravdepodobne aj misionári (pozri ZH 48, 19–20).

Ale veľké národy Blízkeho východu ani Latinskej Ameriky iste nepotrebovali príchod križiakov, resp. konkistádorov s krížom v jednej a mečom v druhej ruke, aby ich poučili o slušnom správaní sa voči svojmu blížnemu na základe slov Ježiša Krista.