Avraham Burg

Sionistická revolúcia dlho spočívala na dvoch pilieroch: spravodlivý cieľ a bezúhonné vedenie. Ani jeden z nich už zrejme nestojí pevne. Izraelskú spoločnosť dnes predstavuje lešenie korupcie na základoch utláčania a nespravodlivosti. A tak je koniec sionistického zámeru predo dverami. Je celkom možné, že sme posledná sionistická generácia. Možno bude na Strednom východe Židovský štát, ale ten bude inakší, cudzí nám a hnusný.

Ešte je čas zmeniť kurz, ale nie dlho. Treba nám novú víziu spravodlivej spoločnosti a politickú vôľu uskutočniť ju. Nie je to len vnútorná záležitosť Izraelu. Aj Židia diaspóry, pre ktorých je štát Izrael pilierom ich identity, musia to brať do úvahy a vysloviť to. Ak sa pilier zrúti, prepadnú sa horné poschodia.

Izraelská opozícia neexistuje a koaličná vláda s premiérom Arielom Šaronom v čele sa dovoláva práva ostať mlčať. V národe tlčhubov naraz každý onemel, lebo už neostalo nič, čo sa ešte nepovedalo. Žijeme v skutočnosti hrmotne kolabujúceho zlyhania.

Iste, Izraelčania prebrali k životu hebrejčinu, vytvorili úžasné divadlo a majú silnú menu. Mozgy nám myslia tak ostro, ako vždy mysleli. Kótujú nás na newyorskej burze Nasdaq. Ale či sme kvôli tomu založili štát? Židovský národ neprežil dve tisícročia preto, aby bol strojcom nových zbraní, zabezpečovacích programov pre počítače a antirakiet. Mali sme byť svetlom medzi národmi. A v tom ohľade sme sklamali.

Došlo to tak ďaleko, že 2000-ročný boj za prežitie židovstva sa scvrkáva na štát kolonizujúcich osád, vedený amorálnou klikou korupčných porušovateľov zákona, ktorí nepočujú hlas svojich občanov, ale ani svojich nepriateľov. Štát bez spravodlivosti nemôže prežiť. Toto spoznáva stále viac a viac Izraelčanov, keď sa spytujú svojich detí, kde asi budú žiť za takých 25 rokov. Čestné deti zarazia rodičov, keď sa priznajú, že to teda nevedia.

 Odpočítavanie konca izraelskej spoločnosti sa začalo.

Je veľmi pohodlné byť sionistom na západnom brehu Jordánu v kolónii ako je Beit El alebo Ofra. Biblická krajina je tam očarujúca. Z okna môžete vidieť muškáty a bougenvílie – nemusíte hľadieť na okupáciu. Kto si zvykne prehnať sa za 12 minút po rýchlodráhe z Ramotu na severe Jeruzalema do Gilo na jeho južnom cípe, len kúsok na západ od zátarás na palestínskej ceste, ten ťažko pochopí ponižujúce zážitky opovrhovaného Araba, ktorý sa musí hodiny plaziť po jemu predpísanej vybitej ceste plnej jám a zátarás. Jedna cesta pre okupanta, jedna pre okupovaného.

Toto nejde. Ani keď Arabi sklonia hlavy a prehltnú hanbu aj zlosť, nepôjde to. Poriadok postavený na ľudskej bezohľadnosti sa nevyhnutne musí zrútiť. Dobre sa pozrite na súčasný stav: nadštruktúry sionizmu už padajú – ako tá lacná sobášna sieň v Jeruzaleme. Len šialenci tancujú na hornom poschodí, keď sa už pilier kýva.

Keďže Izrael sa prestal starať o deti Palestínčanov, nemal by teraz robiť prekvapeného, keď tieto prídu presiaknuté nenávisťou a vyhodia sa do vzduchu v strediskách izraelského úniku pred skutočnosťou. Na miestach našej rekreácie sa zverujú do rúk Alaha, lebo ich životy sú samé utrpenie. Prelievajú svoju krv v našich reštauráciách, aby nám pokazili chuť do jedla a pretože majú deti a rodičov, ktorí doma hladujú a sú urážaní.

Ani keď denne zabijeme tisíc osnovateľov a vykonávateľov, nič sa nezmení, lebo lídri sa dvíhajú zdola – povstávajú zo studní nenávisti a hnevu, z „infraštruktúr“ nespravodlivosti a morálnej korupcie.

Keby toto všetko bolo nevyhnutné, božstvom nariadené a nemeniteľné, mlčal by som. Ale mohlo by to byť inakšie, a preto je morálnou povinnosťou kričať.

Pozrite sa, čo by mal premiér povedať svojmu národu:

Prešiel čas ilúzií. Prišiel čas rozhodnutí. Milujeme celú krajinu svojich prarodičov a v iných časoch by sme boli chceli žiť tu sami. To však už nie je možné. Aj Arabi majú svoje sny a túžby.

Medzi Jordánom a Stredozemným morom už nežije zrejmá židovská väčšina. Preto, milí spoluobčania, nie je možné mať všetko a nezaplatiť to. Nemôžeme držať palestínsku väčšinu pod nadvládou izraelskej baganče a namýšľať si, že sme jediná demokracia Stredného východu. Bez rovnakých práv pre všetkých, čo tu žijú, Arabov aj Židov, nie je možná nijaká demokracia. Nemôžeme ovládať teritóriá a organizovať židovskú väčšinu v jedinom židovskom štáte sveta, nemôžeme to robiť prostriedkami, ktoré by boli humánne, morálne a židovské.

Chcete mať Veľký štát Izrael? Bez problému. Zanechajte demokraciu. Zriaďte účinný systém rasovej separácie s koncentračnými tábormi a záchytkami. Geto Kalkilija tam, gulag Dženín tu.

Chcete mať židovskú väčšinu? Bez problému. Alebo naložte Arabov do vlakov a na autobusy, na ťavy a somárov, a takto ich húfne vysťahujte – alebo sa od nich sami separujte, ale absolútne, bez trikov a podfukov. Niet strednej cesty. Musíme uvoľniť všetky kolónie (usadlosti, sídliská) – všetky, do jednej – a ťahať medzinárodne uznanú hranicu medzi židovskou a palestínskou vlasťou. Židovské Právo návratu bude platiť len v našej vlasti a ich Právo návratu bude platiť len v hraniciach ich Palestínskeho štátu.

Chcete mať demokraciu? Bez problému. Alebo opustite predstavu Veľkého štátu Izrael, a to až do posledného sídliska a do posledného predsunutého postu, alebo dajte plné štátne občianstvo a volebné právo každému, vrátane Arabov. Výsledkom bude, samozrejme, že tí, čo nechceli Palestínsky štát popri nás, budú ho mať medzi nami, a to cestou volebnej urny.

Toto by mal premiér povedať národu. Mal by úprimne vysvetliť možnosti voľby: alebo židovský rasizmus – alebo demokracia. Alebo sídliská – alebo nádej pre obidva národy. Hrozné predstavy spojené s ostnatým drôtom, zátarasami a samovražednými atentátnikmi – alebo medzinárodne uznaná hranica medzi dvoma štátmi a ich spoločné hlavné mesto Jeruzalem.

Ale v Jeruzaleme niet premiéra. Choroba zožierajúca telo sionizmu už  napadla hlavu. David Ben-Gurion sa občas pomýlil, ale ostal priamočiary ako šíp. Keď nemal pravdu Menachem Begin, nikto nezapochyboval o jeho motívoch. To už dnes neplatí. Výsledky výskumu verejnej mienky, uverejnené pred dvoma týždňami, ukazujú, že väčšina Izraelčanov neverí na osobnú bezúhonnosť premiéra – čo aj dôverujú jeho politickému líderstvu. Inými slovami izraelský premiér osobne stelesňuje obidve strany problému: podozrivú osobnú morálku a otvorené neuznávanie zákonov – kombinované s brutalitou okupácie a šliapaním po akejkoľvek nádeji na mier. Toto je náš národ, takí sú jeho vodcovia. Nevyhnutný záver z toho je, že sionistická revolúcia je mŕtva.

Ale potom prečo je opozícia tak ticho? Možno pretože je leto, alebo pretože sú unavení, alebo pretože niekto chce byť za každú cenu členom vlády, čo aj cena za túto účasť je choroba. Ale kým oni váhajú, sily dobra strácajú nádej.

Prišiel čas jednoznačných alternatív. Každý, kto odmieta zaujať zreteľné stanovisko – je to biele alebo čierne -,  v skutočnosti spolupracuje na úpadku. Už nejde o boj Strany práce proti Likudu alebo pravice proti ľavici, ale o pravdu alebo lož, o prijateľné alebo neprijateľné. Ide o tých, čo zákony dodržiavajú a o tých, čo ich prekračujú. Už nejde o politickú náhradu za Šaronovu vládu, ale o víziu nádeje, o alternatívu k deštrukcii sionizmu a jeho hodnôt tými, čo sú hluchí, nemí a bezohľadní.

Priatelia Izraelu v zahraničí – židia aj nežidia, prezidenti aj premiéri, rabíni aj obyčajní ľudia, by sa tiež mali uvážene rozhodnúť. Musia Izraelu podať ruku a viesť ho ísť po naplánovanej ceste smerom k nášmu národnému osudu: byť svetlom medzi národmi a spoločnosťou mieru, spravodlivosti a rovnosti.

Prameň: Avraham Burg, The End of Zionism, Herald Tribune International, 6.-7. sept. 2003 .

Preložil Rastislav Škoda