(Rozhovor) Kde hľadám zmyslel (života)? Niekedy si myslím, že náboženskí teisti prekrútili zmysel zmyslu (života). Alebo aspoň spôsob, akým to slovo bežne používame. Možno „prekrútili” je nesprávne slovo. Prisvojili. Nie! Ukradli. Áno to je správne slovo.

Takmer ako keby ignorovali prirodzený sklon ľudí túžiť po zmysle a kontexte a namiesto toho svojich stúpencov nútia učiť sa odpoveď naspamäť. Niečo ako: Tvoj život má zmysel, lebo ťa stvoril Boh, sleduje ťa a kladie ti do cesty prekážky, aby zistil či si za svoje rozhodnutia zaslúžiš posmrtný život v blaženosti. Hocikedy sa táto túžba po zmysle vynorí, teisti už majú pripravenú odpoveď. V skutočnosti majú odpoveď ešte skôr, než túžba vystrčí svoju neexistujúcu hlavu.

Ale pravdou je, že veriaci nachádzajú zmysel života v tom istom ako ja: v rodine, v cieľavedomosti, v priateľoch a komunite, v snahe o lepšie pochopenie a získanie väčšej zručnosti, v túžbe prispôsobovať si okolnosti a spoločnosť (k lepšiemu alebo k horšiemu). Osobne práve teraz — hoci forma a podstata mojej definície zmyslu života sa pravdidelne mení — nachádzam spolu s manželom zmysel života vo výchove dcéry, v ďalšom rozvíjaní vzťahov s dcérou a s manželom, v narastajúcej intimite a pochopení (aj keď tieto vzťahy majú, pochopiteľne, svoje vzostupy a pády), v čoraz zasvätenejšom chápaní fungovania sveta, vo vnímaní umenia iných ľudí, a predovšetkým v písaní. Čo sa týka písania, tu pre mňa dochádza k zmene. Po rokoch vystupovania na javisku sa čoraz väčšmi sústredím na písanie. Nehovorím, že na javisko sa už nevrátim, ale práve teraz ma nadchýna túžba naučiť sa lepšie písať a trénovať a udržiavať návyky, ktoré mi umožnia vybrúsiť svoju zručnosť. Hlboký zmysel nachádzam aj v drobnostiach ako starostlivosť o vlastné telo a o dom. Nachádzam zmysel v prítomnosti.

Keď som sa stala ateistkou, chvíľu som sa cítila stratená. Rozkolísaná. Nevedela som, ako sa mi podarí stotožniť so svojím novým pohľadom na seba ako na zraniteľnú bytosť vo svete plnom rozmarov. Ale po nejakom čase sa moje chápanie svojho mimoriadne malého miesta v prirodzenom poriadku života prehĺbilo a začala som si svoje krátke poslanie — to, že som nažive a vnímam svet okolo seba — vážiť. Táto pravda si ma podmanila a ten pocit ma doteraz neopustil. V dôsledku toho v živote oveľa väčšmi prežívam a cením si každý okamih a jeho význam.

Pri spätnom pohľade sa mi zdá, že teistický pohľad na svet ma otupoval. Môj prirodzený pohľad na svet mi oživil zmysly. Pričom slovo „zmysly” používam v každom jeho význame.

Úprimne povedané, bol to najsilnejší zážitok v mojom živote.