Rastislav Škoda

V marci 2005 vyšla naraz v 15 jazykoch kniha ženevského sociológa a subverzívneho intelektuála Jeana Zieglera, osobitného spravodajcu komisie pre ľudské práva OSN pre otázky potravinových zdrojov: Impérium hanby – Boj proti chudobe a utláčaniu. (Nemecké vydanie: Das Imperium der Schande. Der Kampf gegen Armut und Unterdrückung. 2005, C. Bertelsmann Verlag, München). Je to frontálny útok na transkontinentálne súkromné spoločnosti.

Počúvajte, čo hovorí tento muž, čítajte jeho spisy a šírte jeho posolstvo. Ide predsa o vašu budúcnosť ako ľudská bytosť – to je slogan, ktorým vydavateľ uvádza túto knihu na trh.

Medzi neodňateľné ľudské práva patrí od čias Americkej a Francúzskej revolúcie aj „právo na spoločné šťastie“. Osvietenstvo – to boli myšlienky filozofov 18. storočia – zobudilo v ľudstvu obrovské nádeje. Otvorilo výhľad na existenciu bez biedy, vykorisťovania a utláčania. V tej dobe však boli produkčné možnosti slabo vyvinuté, resp. obmedzené, a právo na šťastie bolo teda utópiou. No od tých čias umožnil priemyselný, technologický a vedecký pokrok neuveriteľné zvýšenie produktivity. Ľudstvo nebolo nikdy bohatšie. Po dvesto rokoch má konečne všetky prostriedky na realizáciu ideí osvietenstva, ale skutočnosť je celkom iná.

Refeudalizácia spoločnosti

Súčasne s osvietenstvom sa dal na pochod spočiatku nebadaný, no potom rýchlo postupujúci proces refeudalizácie spoločnosti. Po útoku hladom hnaných povstalcov na parížsky kráľovský palác Tuillerie roku 1792 a jeho vyrabovaní sa vo vedomí nastupujúcej triedy obchodníkov a továrnikov vykryštalizoval nový pojem hodnoty, a to posvätnosť súkromného vlastníctva. Pre boj za slobodu to znamenalo zastať na polceste. Načo je analfabetovi sloboda tlače, načo hladujúcemu hlasovacie právo?

„Revolúcia končí až vtedy, keď je šťastie dokonalé“,

hlásal Saint Just. Myslel na šťastie všetkých a v prvom rade išlo o to, aby nikto nehladoval. Nadarmo.

Na podklade posvätnosti súkromného vlastníctva došlo k náhrade vlády rodovej šľachty finančnou šľachtou. Nová trieda feudálnych pánov a samozvaných vládcov, predsedov správnych rád kapitalistických spoločností, Ziegler ich volá kozmokratmi, si berie právo nanútiť svetu svoje zákony. Ich ziskuchtivosť je bez hraníc a protiví sa elementárnym záujmom ľudí. Transkontinentálne koncerny  dostali pod svoju vládu celú planétu a zhrabúvajú astronomické zisky. V roku 2004 kontrolovalo 500 najväčších koncernov 52 percent všetkých na svete  vyprodukovaných tovarov. Podiel 42 najchudobnejších štátov na svetovom obchode činil 0,6 %. Zahraničný dlh 122 štátov tretieho sveta je viac ako 2000 miliárd dolárov.  Medzinárodné právo, OSN a demokraticky zvolené vlády nie že oslabli, ale boli zbavené moci rozhodovať. Keby sa kozmokrat choval ako človek a poznal pocit solidarity, rozpadol by sa mu podnik pod nohami. Ak koná ako lovec či cynický dravec-predátor, stúpa rendita z kapitálu, zisk sa šplhá do neba – a pod jeho nohami sú masové hroby čoraz hlbšie. Medzi konkrétnymi príkladmi sa opakovane vyskytuje meno „chobotnice z Vevey“ (na brehu Ženevského jazera, tam má sídlo koncern Nestlé).

Bieda v slumoch

O biede v bedárskych štvrtiach veľkomiest sme veľa počuli, no Ziegler vie pridať vlastnú skúsenosť. Píše, že vo favelách (chudobných predmestiach) severnej Brazílie sa stáva niečo, čo malo v mojich predstavách miesto len v rozprávke o zle: mama kladie do hrnca skaly a deťom, ktoré plačú od hladu, vysvetľuje, že „už sa to varí, za chvíľu to bude hotové“, v nádeji, že deti zaspia. Kto si vie predstaviť hanbu tejto matky pred jej deťmi, mučenými hladom, ktorým nemôže pomôcť? Bieda a hlad na zemeguli neboli nikdy väčšie. 100 000 ľudí umiera denne od hladu a na jeho bezprostredné dôsledky. 842 miliónov ľudí trpí na chronickú a permanentnú podvýživu. Dve miliardy ľudí žijú z menej ako jedného dolára na deň. Tento vražedný svetový poriadok vyvoláva hanbu nielen u svojich obetí, ale aj v nás – západniaroch, bielych, vládnucich, ktorí sme spoluvinníkmi tejto hekatomby, lebo o nej vieme, máme informácie, ale ostávame ticho, sme zbabelí, a nerobíme vôbec nič.

V štátoch tretieho sveta sa ľudia doslovne k smrti umárajú, aby splatili svoje osobné a štátne dlžoby, nakopené skorumpovanými vládcami, zväčša diktátormi, v spolupráci s kniežatami koncernov severu, organizátormi ekonomickej vojny. Títo zavádzajú návrat despotických vládnych štruktúr dávnej minulosti ako nový feudálny svetový poriadok, nivočiaci demokraciu, ktorého ozbrojenou rukou je americká vojenská moc, operujúca bez ohľadu na OSN a bez akejkoľvek kontroly.

„Vojna a proti terorizmu“ bola po 11. septembri 2001 vyhlásená len na uspokojenie finančných záujmov transkontinentálnych kapitalistických spoločností, aby sa zmocnili lacnej irackej ropy, aby sa zvýšili príjmy z predaja zbraní a aby sa na celom svete dalo ešte viac kradnúť a rabovať. Za zlomok vojenských výdavkov by sa dal odstrániť hlad a analfabetizmus a zabezpečiť prístup k pitnej vode. Miesto toho sa vedie vojna. USA praktizujú mučenie a vraždy ako „potrebné opatrenia“ – odvolali účasť na Ženevskej konvencii o vojenských zajatcoch. Bush podpísal dekrét, oprávňujúci americké jednotky pri pôsobení aj mimo územia USA fyzicky eliminovať nielen vinných, ale aj podozrivých. V podzemí Bieleho domu zriadil bunku, ktorá má za úlohu sledovať činnosť vyšších úradníkov OSN a okamžite zakročiť proti tým, čo by konali proti bezprostredným záujmom USA.

Prípad Pierra Schoriho

V roku 2003 išlo o menovanie nového vysokého zástupcu medzinárodnej spoločnosti v Prištine, ktorý je súčasne veliteľom tamojších medzinárodných ozbrojených síl a šéfom civilnej správy. Má ho menovať EÚ a formálne to má ratifikovať generálny tajomník OSN. EÚ navrhla Pierra Schoriho, ktorý bol švédskym ministrom, poslancom Európskeho parlamentu a nakoniec vyslancom Švédska pri OSN; kedysi bol blízkym priateľom a spolupracovníkom zavraždeného premiéra Olofa Palmeho.

Vyvolalo to zúrenie v podzemí Bieleho domu. Za mladi protestoval Schori s Palmem a skoro všetkými švédskymi socialistami proti americkej vojne proti Vietnamu! Miestna inkvizícia ho zaradila medzi „nepriateľov Ameriky“ a žiadala anuláciu jeho menovania. Collin Powellovi sa neťažilo štyrikrát navštíviť Kofiho Anana: Ak generálny tajomník podpíše toto menovanie, neuvidí viac Priština Američanov. Nie po prvý raz musel Kofi Anan ustúpiť vydieraniu. Chce, aby sa OSN dožila viac ako 60 rokov (to bolo v júni 2005).

Jean Ziegler cituje mnohé iné príklady porušovania – až agónie – medzinárodného práva, o ktorých sa dozvedel vo svojich početných funkciách na medzinárodných fórach. Menuje zodpovedných vinníkov a ukazuje možnosti, ako preseknúť kruh hladu a zadlženia. Jeho kniha chce byť zbraňou v boji proti kanibalskému svetovému poriadku, ktorý nepozná inú hodnotu ako holý zisk, čo prakticky znamená jeho maximalizáciu cestou tzv. neviditeľnej ruky trhu. Pritom hlad – prvá zbraň masívnej deštrukcie (hromadného ničenia) najmä národov južnej pologule – by sa dal pomerne ľahko odstrániť elementárnymi opatreniami: pri súčasnom stave produktivity by svetové poľnohospodárstvo mohlo uživiť dvojnásobný počet ľudí na Zemi. Ziegler navrhuje pozemkovú reformu v štátoch tretieho sveta, racionalizáciu pomoci pri prírodných katastrofách, zatvorenie burzy poľnohospodárskych produktov v Chicagu, kde sa špekuláciami zvyšujú a znižujú ceny hlavných potravín, zákaz privatizácie zdrojov pitnej vody atď.

Hanebné štátne dlhy

Druhou zbraňou je hanebný štátny dlh a Ziegler ho ilustruje príkladom Rwandy. Je to roľnícka republika s rozlohou 26 000 km2 a 8,5 milióna obyvateľmi (najhustejšie osídlený štát v Afrike) na rozvodí riek Nilu a Konga, kde sa pestuje čaj a káva. Od apríla do júna 1994 tu vláda Hutuov (85 % obyvateľstva), spojencov Mitterandovho Francúzska , uskutočnila hrôzostrašnú genocídu so smrťou viac ako 800 000 mužov, žien a detí národa Tutsi (15 % obyvateľov), ale aj umiernených Hutuov. Mačety na vraždenie sa dovážali z Číny a Egypta a financovala ich zväčša veľká francúzska banka Crédit Lyonnais. Tí, čo prežili, sú chudobní ako Jób – a musia ďalej splácať veriteľským bankám a štátom aj pôžičku, ktorá slúžila na nákup mačiet. Takéto násilie a individuálny ako aj skupinový egoizmus nazýva Ziegler novým barbarstvom. Nebola by na mieste okamžitá anulácia celého dlhu? Alebo aspoň preverenie každej položky, lebo sú tam korupcie, predraženia atď. a tie by sa mali po prejednaní strhnúť. Tak to navrhuje Medzinárodná socialistická internacionála a tak to robí Lula da Silva, prezident Brazílie od r. 2003. Lula uznal, že zo 180 miliónov obyvateľov tohto štátu temer štvrtina – okolo 50 miliónov – trpí trvale na ťažkú podvýživu až hlad a vyhlásil plán „Programa fome zero“ (=  nulový hlad); no aké má vyhliadky, keď štát má dlh 235 miliárd dolárov? Keby nejaké rozhodnutie urobil jednostranne, bez súhlasu bankárov, zabavia prvú brazílsku loď, čo pristane v zahraničí.

Motto preberá Jean Ziegler od Jean-Paul Sartra:

„Láska k ľuďom predpokladá veľkú nenávisť voči tým, čo ich utláčajú.“

 Od Benjamina Franklina, spolutvorcu Vyhlásenia nezávislosti Spojených štátov amerických: „Kde sú sankcie za hriechy hanby? Od Karla Marxa: „Treba pretrhať všetky zväzky, v ktorých je človek zotročená, opustená a opovrhovaná bytosť.“ Od marxistu Ernsta Blocha: „Dopredu, k našim koreňom“. Ak v krátkom čase neobnovíme hodnoty osvietenstva, pohltia kozmokrati v džungli globalizácie republiku a medzinárodné právo, skrátka civilizáciu, ako sme ju budovali 250 rokov. Noví feudálni páni majú väčšiu moc, ako ju kedy mali králi, cisári, pápeži či diktátori. Dodáva:

„Nejde o to, aby sa ľuďom v treťom svete viac dávalo, ale o to, aby sa im menej kradlo.“ 

Bez prestania sa dovoláva uskutočnenia ľudského práva na šťastie.

Ako vo všetkých predchádzajúcich knihách, aj v tejto predkladá Ziegler globalizovanému dravčiemu kapitalizmu účinné zrkadlo čísiel. Citujem už len toto: v roku 2003 dosiahol počet milionárov (v dolároch) na svete  7,7 milióna osôb, to je o 500 000, resp. o 8 % viac, ako ich bolo pred rokom. Ich súkromný majetok činil 28 000 miliárd dolárov. Dokedy to môže ísť takto ďalej? Ziegler verí, že ochromujúci pocit hanby tvárou v tvár voči hladu a chudobe vo svete možno raz zapôsobí a  vyvolá potrebnú zmenu. Opakovanie pokusov o lepší svet, ako nimi boli Americká a Francúzska revolúcia, predvídal a odporúčal už Kant v Spore fakúlt a Ziegler neváha budiť k novému opakovaniu takého pokusu. Proti svojej predchádzajúcej knihe Noví vládcovia sveta a ich protivníci (2003) je v tejto netrpezlivejší až zlostnejší. Ak sa kozmokratická moc kapitálu nezmení evolúciou, musí byť odstránená – v zmysle ľudských práv a v mene ľudskosti – revolúciou.

Škoda, že Zieglerove bestsellery nevychádzajú v slovenčine ani češtine. No jeho omračujúce čísla a pravdivé historky sa aj na našich ostrovoch pomerného šťastia v mori svetovej biedy občas citujú.