Pierre Rimbert

I. – Na čo sú dobrí boháči? Nechať ich platiť?

„To by bolo absurdné, rozhoduje priemyselník Serge Dassault. V skutočnosti ich niet dosť a tí, čo sú, odídu.“ (Capital, november 2003). Sám nemá dôvod „odísť“ – kdeže by našiel iný štát, čo tak dobrosrdečne financuje jeho lietadlá? – a tak p. Dassault, piaty v poradí francúzskych boháčov, otrepáva klasický argument: veľkých bohatstiev je tak málo a ich globálny majetok je taký bezvýznamný, že podrobiť ich „zjednodušenému“ zdaneniu by nemalo nijaký „redistribučný“ účinok.

Táto téza pokrivkáva. Podľa štúdie poradenského kabinetu Olivera Wymana z marca t.r. vlastnia milionári sveta 50 000 miliárd dolárov. To je triapolkrát americký hrubý národný produkt; päťdesiatkrát viac ako výška doterajších strát pri finančnej kríze, ktorá začala v roku 2007 a označuje sa za najťažšiu od roku 1929.

Takže pustiť žilou pokladu boháčov by niečo vynieslo. Vynieslo by veľa. Len čo však britský minister financií spomenie možnosť zdaniť zahraničných miliardárov sídliacich v Londýne, spochybnia títo „kompetentnosť vlády “ v tejto otázke a hrozia odchodom z City do daňovo vyvatovanejších oblastí. Pred pol storočím by sa ich predchodcovia neboli opovážili povedať to. Boli by mali takú možnosť?

Vo väčšine západných štátov kríza tridsiatych rokov a opatrenia v súvislosti s druhou svetovou vojnou a po nej viedli k zníženiu nerovností pod tlakom robotníckych hnutí. V Spojených štátoch bola výška dane z vysokých príjmov 91 % až do roku 1964, v Spojenom kráľovstve 83 % až do roku 1979, keď voľby vyhrala Margaret Thatcherová; vo Francúzsku ju Raymond Barre znížil na 80 % roku 1980. Dnes sa v týchto troch štátoch pohybuje od 35 do 40 %. Príčiny tohto znovu nájdeného šťastia sú známe: finančná dereglementácia, medzinárodná konkurencia (kde je kedysi medzinárodne zakázaný doping?  To slovo zmizlo zo slovníka – pozn. prekl.), abdikácia zmeštiačtenej ľavice, presvedčenej rovnako ako pravica, že peniaze boháčov skončia ako perly potu na čele chudobných (ktorým dajú prácu).

Výsledky nenechali na seba dlho čakať. Od roku 1913 mala 0,1 %-ná časť najväčších boháčov tendenciu zmenšovať sa; od konca 70-tych rokov začala rásť v USA a Anglicku, od konca 90-tych rokov aj vo Francúzsku. Kým tu sa rozsah príjmov zvyšuje najmä v dôsledku fantastických platov hŕstky vedúcich riaditeľov, vcelku sú to predovšetkým príjmy z kapitálu, ktoré vedú k rastu veľkých bohatstiev. Miliardári 19.-21. storočia vykazujú jeden spoločný znak: majú možnosť produkovať, a to ako akcionári alebo formou investícií.

Veľkí boháči dali do poriadku nielen svoje finančné záležitosti. Rozmnožili aj formy svojej moci, prenikajúc do iných vládnucich prostredí: masmédiá, politika, kultúra.

Vládnucu triedu po vojne v USA stelesňoval „vojensko-priemyselný komplex“, skladajúci sa z diplomatov, politikov, priemyselníkov a šedivých reprezentantov „starého striebra“. Všetci boli viazaní na priestor svojho štátu a snažili sa zatajiť prípadné spoločné záujmy. „Supertrieda“, ktorá sa rozťahuje na prvých stranách Newsweeku 14. apríla 2008, sa chvastá svojím medzinárodným vplyvom od prvého riadka: patria do nej generálni direktori centrálnych bánk a nejeden mediálny guru, riaditelia medzinárodných spoločností a spevák Bono, ajatolláh Ali Khamenei a herečka Angelina Joli, filantropickí manželia „Bill“ a Melinda Gatesoví.

Neprávom by sme z toho dedukovali odcudzenie národných elít. Francúzsku oligarchiu cementuje šalát z vysokých úradníkov, politikov, patrónov a intelektuálov. Všetkých ich spája hlboká úcta k peniazom. Vie sa, že Nicolasa Sarkozyho, bývalého finančného právnika, fascinuje luxus a ligotavé ozdôbky. To isté platí o Silviovi Berlusconim, tlačovom magnátovi, premiérovi – a treťom najbohatšom Talianovi. Medzi sily (nových) boháčov patrí aj moc povýšiť určitý životný štýl na úroveň všeobecného modelu.

Výstrednosti miliardárov tlač zveličuje, a tak sa stávajú normami skutočného úspechu. Pri pohľade na vrcholce bohatstva sa aj boháči cítia deklasovaní: „Keď sa milionárovi položí otázka, koľko by potreboval, aby sa dobre cítil, spravidla udá dvojnásobnú výšku toho, čo má“ (Challenges,12. júla 2007).

V ich očiach je svet rozdelený na dva tábory: rozsiahlu strednú triedu, ktorej členmi sa aj sami cítia, a malý klub obrovských bohatstiev, do ktorého patriť je ich snom. V takejto predstave neexistujú chudobní. Walter Benn Michaels (1) k tomu poznamenáva: „Ak všetkých, bohatých aj chudobných, nahovoríte, aby si mysleli, že patria do strednej triedy, podaril sa vám magický kúsok: rozdeliť bohatstvo bez toho, že by ste hýbali peniazmi.“ Žeby to bol recept na sociálne únosnú nerovnosť?

Poznámky: Walter Benn Michaels, The Trouble With Diversity (Ťažkosti s diverzitou), Metropolitan Books, New York, 2006, s. 197.

II. – Malý svet veľkých bohatstiev

Rast, ktorý necháva všetky vlády snívať: 8,3 %. To je číslo, ktoré udáva zvýšenie počtu dolárových milionárov na svete v priebehu roku 2006. A počet miliardárov nezaostáva pozadu: časopis Forbes ich narátal 209 v roku 1998 a 1 125 o desať rokov neskoršie. Sú početnejší aj bohatší, ale majú ťažkosti odlíšiť sa, hoci si dovoľujú výstredné výdavky. Včera žili v ústraní; dnes sa ukazujú na prvých stránkach časopisov. Dosť, aby vyvolali sny, nie priveľa, aby neprivolali reakcie dobrého ľudu.

Škrípajúcou ilustráciou tézy, že globalizácia neosoží len západniarom, je skutočnosť, že klub veľkých bohatstiev prijíma nových členov. Triumf rozličnosti: štyri z ôsmich najbohatších osôb planéty sú Indovia! Ruskí, tureckí, poľskí a brazílski nabobovia sa tlačia na balkóne, kým zoznam vedú, ako vždy, Američania. Sledujúc vývoj kapitalizmu nahradili kráľov petroleja a kapitánov priemyslu „zlodejskí baróni“ finančníctva, masmédií, nehnuteľností a nových technológií. Monarchovia arabského zálivu sa rekonvertujú na priemysel turistických záľub.

Kým internacionalizácia finančných tokov posilňuje moc globalizovanej elity, zakrýva strom „nadtriedy“ skromný krík boháčov, ktorým sa darí v tieni štátov a ktorí v jednotlivých štátoch hromadia vysoké príjmy, rozsiahle pozemky, prestížne diplomy a sociálne vzťahy: staré oligarchie sa dobre dorozumejú s novými.

Píšu o tomknihy:

Všetci miliardári … (Mathias Roux)
Tí, ktorých štatistiky nepoznajú (Alain Bihr et Roland Pfefferkorn)
Zrod africkej buržoázie (Jean-François Bayart)
Vítajte v Indii „bling-blingu“ (ukazovania bohatstva) (Cléa Chakraverty)
Po nafte luxusné služby (Akram Belka?d)
Za čias „zlodejských barónov“ (Howard Zinn)
Velikáni Ameriky (Claude Julien)

III. Továreň na miliardárov

Keď v roku 1848 Adophe Thiers líčil osud boháča, roznežnel sa: „Je pravda, že mu nie je zima a že nie je hladný. Je nasýtený. Ale pozrite sa na jeho ustarostené čelo!“ Naozaj, všetko ho zaťažuje: veď bohatstvo treba udržovať, zväčšovať a prenášať. Vyrába sa vo veľkých školách, kde vybraní jednotlivci s „modrou krvou“ tkajú svoje siete užitočných vzťahov a vyznačia si osud často na základe školských zásluh.

Bohatstvo rastie vďaka štátu, keď verejná moc vypredáva svoje majetky súkromníkom, uvoľňuje finančné predpisy a necháva sa postrkovať kapitalistickými barónikmi, ktorých pomáhala priviesť na svet. Vzmáha sa najmä vtedy, keď sa pravica aj ľavica dohodnú, že prenechajú silám trhu starosť o organizáciu rozdelenia bohatstva. V mnohých západných štátoch sa od konca 70-tych rokov platová a mzdová časť národného produktu zmenšovala. Súčasne sa zmenšila na polovicu, neraz až na tretinu, aj horná časť zdanenia vysokých príjmov.

Aby „finančný štít“ bez prekážky nahradil v rámci vládnych priorít sociálnu ochranu, bol potrebný úspech podrývačskej intelektuálnej práce, zameranej na ospravedlnenie rubu veľkých bohatstiev: nerovností. S tým sa zaoberajú eseje:

Filozofi pre vlastníkov (Philippe Videlier)
Rozdelenie bohatstva je tabuizovaná otázka (François Ruffin)
Carlos Slim v tieni mexického štátu (Renaud Lambert)
Keď Univerzita produkuje elity (Rick Fantasia)
Budú sa fakulty hodnotiť? (Christophe Charle)
A mafiózny kapitalizmus sa zmocnil Ruska (K. S. Karol)
Lavíny dobrodení pre najfavorizovanejších (Christian de Brie)
Návrat privilégií Starého režimu (Li?m Hoang-Ngoc)

IV. Planéta ako kasíno

Stavajú múzeá, podpisujú šeky neuznaným umelcom, očkujú africké deti, podporujú vdovy a láskajú siroty: Kto by pochyboval o sociálnej užitočnosti boháčov? No filantropická frčka nestačí na legalizáciu zmocnenia sa finančných záležitostí sveta. A neospravedlní vzťah síl, ktorý sa tri desaťročia stále väčšmi nakláňa v prospech držiteľov kapitálu.

To oni nanucujú nízke mzdy a nezamestnanosť, plodiace zlý život a rozdelenie spoločnosti na znepriatelené skupiny. To oni rozhodujú o tom, že tu sa má investovať, tam reštrukturovať, inde špekulovať s cenou obilia, keď burza vynáša málo – pritom sa veľmi nestarať o zamestnancov a prázdne žalúdky. To oni sa zmocňujú centier miest a vypudzujú odtiaľ nesolventných nájomníkov. To oni navádzajú na konzum, ktorý poškodzuje zdravie a životné prostredie. Ani nehovoriac o ich zásahoch do verejných záležitostí, a to najmä v priebehu volebných kampaní.

Keď sa však občania postavia na odpor, musia vlády znížiť svoje chúťky. Zákony môžu obmedziť výšku súkromného financovania politických strán, resp. zakázať výber kandidátov podľa výšky ich bankového konta. No boj neprestáva: len čo sa im naskytne príležitosť, už si boháči berú späť moc, ktorú museli na čas prepustiť iným. Píšu o tom:

Ako boháči nivočia svet (Hervé Kempf)
Las Vegas, hlavné mesto lukratívneho hriechu (Ibrahim Warde)
Odožeňte týchto chudobných …(F. R.)
Vojnový poklad kandidátky Clintonovej (Thomas Ferguson)
Treba obmedziť úlohu peňazí v politickom živote (Charles Zorgbibe)
Nová planetárna kasta (Denis Duclos)
Filantropia a pokánie (I. W.)

Odporúčané literárne pramene:

Jack London: Čo pre mňa znamená život
Paul Nizan: Antoine Bloyé
William M. Thackeray: Trh márnivostí
Pierre Bourdieu: Rozdiel
Robert Frank: Richistan (Bohatsko)
Michel Pinçon et Monique Pinçon-Charlot: Getá goty
Yan Lianke: Sen dedinky Dingov
Louis Aragon: Krásne štvrte
Karl Marx: Sociálne boje vo Francúzsku v rokoch 1848-1850
Robert Peston: Kto vedie Britániu?
Ayn Rand: Prenasledovaná menšina Ameriky: veľký obchod

Podrobné bibliografické riadky sú k dispozícii v redakcii.

Prameň: Martine Bulardová a Pierre Rimbert koordinovali Mani?re de voir (Spôsob pohľadu), číslo 99, jún-júl 2008. Prehľad obsahu „L’internationale des riches“ (Internacionála boháčov) napísal Pierre Rimbert .

Preložil Rastislav Škoda