Günter Grass sa nedávno priznal,

že začiatkom roku 1945 bol ako 17-ročný tri či štyri mesiace príslušníkom zbraní SS, čo dosiaľ nikdy o sebe nepovedal. Vyvolalo to samozrejme búrku reakcií, medzi iným aj podozrenie, že to malo podnietiť „marketing“ – predaj jeho novej knihy Beim Häuten der Zwiebel (asi Pri šúpaní cibule).

K tomu sa vyjadril José Saramago, tiež nositeľ Nobelovej ceny za literatúru (1998), v interview pri vydaní spomienok zo svojho detstva v madridskom denníku El País (20.08.06) takto:

 „Vplyvné osobnosti sa kdekto snaží akokoľvek znevážiť. Považujem za podlosť a nehoráznosť námietku, že Grassovi mohlo ísť o predaj väčšieho počtu exemplárov jeho novej knihy. Ktorý sudca smie povedať, že k priznaniu dochádza neskoro? Záleží jedine na tom, že to priznanie je tu.“ (V ZH č. 45 sme uverejnili jeho esej „Čo ostáva z demokracie“.)

Názor dr. A. Belweho:

 „Poznanie niečej minulosti ho niekedy necháva vidieť v novom svetle, ale nezatieni to jeho celé dielo.“

Margret Granderathová nesúhlasí s Charlottou Knoblochovou, predsedníčkou Ústrednej židovskej rady v Nemecku, ktorá na základe tých pár mesicov pri SS hovorí o „esesáckej minulosti“ Güntera Grassa.

C. Exner z Berlína si pri tejto príležitosti spomína na výrok Nietzscheho:

„To som urobil, hovorí mi moja pamäť. To som nemohol urobiť, vzpiera sa moja pýcha a nechce ustúpiť. Nakoniec – pamäť povolí.“ (Ecce homo).

Helmut Körlings cituje z listu neznámeho roľníckeho syna svojim rodičom vo februári 1944:

„Drahí rodičia! Musím Vám oznámiť smutnú správu, že ma odsúdili na smrť, mňa a Gusta G. Nepodpísali sme prihlášku do SS, tak nás odsúdili na smrť. Veď aj Vy ste mi radili, aby som nešiel k SS. Obidvaja sme volili radšej umrieť, ako si pošpiniť svedomie takými ukrutnosťami – vieme, čo musia robiť príslušníci SS. Ďakujem Vám za všetko, čo ste pre mňa od detstva urobili, odpustite mi, modlite sa za mňa …“

Ojedinelé je priznanie dr. L. Ellesa:

„Som ročník 1957. Už ako žiak som Grassa nemal rád. Asi pre násilný spôsob, ako nám boli na ideologizovaných hodinách nemčiny vnucované jeho a Brechtove diela. Možno aj pre brutalitu a netrpezlivosť, ako pod zem odsudzoval ľudí, ktorí sa mu nepáčili. Bolo pre mňa priam osviežujúce vymeniť si myšlienky s konzervatívnymi, skutočne intelektuálnymi ľuďmi.“

Prameň: Christoph Dieckmann, Unser starker Mann, Die Zeit, 31. 08. 06.