Frank Bruni

Keď reverend Ioannis Melissaris natiahne na seba dlhú čiernu róbu a na ňu druhú dlhú čiernu róbu a potom si dá na hlavu vysoký čierny klobúk s rovnou tanierovou strechou, je si vedomý, že sa oblieka podľa tradície a podľa predpisu; nemal by mať ťažkosti.

Vie však aj, že ho čaká kúpeľ vo vlastnom pote. Možno sa potkne, zachytí rukávom vo dverách auta alebo autobusu. Najmä pri búrke nemôže chrániť všetky tie vzdúvajúce sa súciastky odevu pred živlami. Otcovi Melissarisovi sa to už stalo veľa razy, a preto teraz vzdychá „Ja to dlhšie neznesiem!“

„Najviac trpíme počas obradov na cintorínoch“, referoval na konferencii gréckokatolíckych kňazov. „Naše róby sa zachytávajú na pomníkoch a kovových ohradách hrobov a pri daždi sú hneď zastriekané špinou.“

 Reverend Nektarios Moulatsiotsis má podobnú sťažnosť: cirkevný háv nie je do každého počasia:

„Keď prší, vonkajšia vrstva rýchlo nasiakne vodou. Sme potom ako potulné vechte.“

Z týchto a iných dôvodov mnohí títo kňazi tak ako otcovia Melissaris a Moulatsiotis volajú po zmene alebo aspoň po pár úpravách gréckokatolíckej reverendy.

Niektorí žiadajú povolenie nemusieť nosiť aspoň jej hornú časť – supermanov plášť, volá ju otec Moulatsiotis – keď nevykonávajú nejaký formálny cirkevný obrad. No mnohí by radi videli zelené svetlo pre skoro celkom civilný oblek, ak raz vyjdú na ulicu.

Bolo už dokonca počuť aj reptanie okolo zarastania brady a líc, keď pár kňazov navrhovalo, aby sa ich typické brady stali štýlovou možnosťou miesto prísnej povinnosti.

„Niektorí majú citlivú pokožku na tvári“, vysvetľoval otec Melissaris.

Toto zvláštne módne hnutie sa stalo v poslednom čase také silné, že arcibiskup Christodoulos v októbri na konferencii vysokých cirkevných hodnostárov navrhol diskusiu o predpise kňazského odevu a modernizačných očakávaniach. Jeho bratia na Svätej synode sa však naľakali, spätili a nakoniec rozhodli, že všetko počká. Nie je pravdepodobné, že sa niečo zmení, lebo v podstate nejde o maličkosť; ide o celkový obraz gréckokatolíckych kňazov a akýsi „správny odstup“, ktorý majú mať k svojim farníkom.

Mimo Grécka, napr. v západnej Európe a v USA, sa mnohí gréckokatolícki kňazi obliekajú ako ich rímskokatolícki kolegovia a nadriadení neprotestujú.
Ale v Grécku, kde sa väčšina obyvateľstva hlási za príslušníkov gréckokatolíckej cirkvi, sa za posledných päťsto rokov oblek kňazov len nepatrne zmenil a očakáva sa od nich, že to dodržia aj v budúcnosti.

Smú si skrátiť brady, ale nesmú ich zrušiť. Vo verejnosti musia nosiť všetky predpísané vrstvy šatstva, lebo riskujú potrestanie: dočasné zníženie až stratu platu, v krajnom prípade suspendovanie.

Oblečenie robí kňaza okamžite identifikovateľným a pôvodne práve o to išlo. No dnes ho to nerobí osobitne šťastným.

Títo kňazi sa môžu ženiť, ak to urobia pred oficiálnym vstupom do kňazského stavu. Ženy však nebývajú osobitne nadšené chlapom s takým monotónne módnym oblekom aj osudom.

Otcovi Moulatsiotisovi, 41 rokov, sa nepozdáva ani to, že sa jeho uniforma dosť podobá sutane moslimského duchovného; to je spolok, na ktorý si v týchto časoch v Aténach nepotrpia mnohí.
Reverend Panayiotis Missiris, 42 rokov, si sťažuje, že úbor podrobuje kňazov ustavičnému posudzovaniu: čo jedia, čo hovoria, aké auto riadia (sám má BMW).

„Nemôžem ísť so svojou ženou do módnej butiky“, hovorí a uvádza podozrievavé, odsudzujúce pohľady predavačiek. Vzdychá: „Keby som bol ako iní muži, pomáhajúc svojej žene vybrať si, bola by tam moja prítomnosť milým gestom.“

Niektorí kňazi chcú byť modernejší, aby pritiahli aj mladších farníkov. Pred pár rokmi napríklad otec Moulatsiotis, ktorý je mních, a spoltucta spolubratov založili rockovú skupinu „Eleftheroi“ (Sloboda), ktorej CD sa toho roku umiestnila na 2. mieste gréckeho rebríčka. Niekedy nahradzuje vonkajšiu reverendu čiernym trenčkotom a berie si klobúk s krížom z lesklých sklíčok na stuhe.

Hovorí, že predstavení ho dosiaľ nenapomínajú, lebo má veľmi dobrú miestnu povesť. Preto si občas môže dovoliť aj ochranu iných kňazov pred cenzúrou.

Pred nedávnom viezol v aute biskupa a naraz zbadali pri jednom novinovom stánku kňaza bez klobúka a bez reverendy.

„Zastaň!“ skríkol biskup, ale otec Moulatsiotis ho neposlúchol. „Pridal som plyn a boli sme preč. Biskup sa hneval.“

No mnohí najmä postarší farníci sú na biskupovej strane a odmietajú diskusiu o zmene tradičného obleku.

„To by bolo absolútne neprijateľné“, mieni Dimitris Stavropoulos, 78 rokov, policajt na dôchodku, keď v nedeľu vychádza z kostola, kde pracuje otec Melissaris. „Jednoducho si to neviem predstaviť“, dodáva.

Prameň: Frank Bruni, „The Priests in Black Yearn for Unorthodox Attire“, New York Times, 3. 12. 2002.

*  *  *

„Škoda miesta a papiera na takúto okrajovú záležitosť“, namietol mi jeden spolupracovník, ale nenechal som sa prehovoriť. Nemôžeme uverejňovať len bojovné ateistické články. Táto správička bola zaujímavá pre New York Times; ukazuje, že svet si všeličo všíma, že to buble aj medzi kňazmi, že sa všeličo mení. Ľutujem, že nemáme technické možnosti uverejniť sprievodnú fotografiu sarkastického úsmevu dvoch aténskych kňazov v ich predpotopných uniformách.   ?