Rastislav Škoda

Pre koho je určená kniha Nebo nie je výmysel (Todd Burpo a Lynn Vincentová, Tatran, 2011)? Podľa obalu pre deti, podľa obsahu pre dospelých. Na desiatkach internetových strán ju komentujú dospelí – väčšinou smiešne pozitívne – ale názor mladého čitateľa nenachádzam. Má zmysel zaoberať sa ňou v spoločnosti neveriacich? Má, pretože ide o deti, o našu budúcnosť, a to v súvislosti s druhým základným článkom kresťanského náboženstva, s vierou v posmrtný život. Tým prvým je samozrejme viera v Boha. Je zaujímavé, že rastie počet kresťanov, ktorí síce veria v Boha, ale nie vo večný posmrtný život a podrobnosť, že anglikánska cirkev (myslím, že je bližšia protestantizmu ako katolicizmu) už pred sto rokmi odpísala dogmu o posmrtnom živote vo večnom pekle. Ani priemerní katolíci sa nezaoberajú peklom (nepoznám modernú knihu o pekle), no páli ich nebo a majú o ňom veľa kníh.

Vychovávajú teda svoje deti vo viere v nebo.

Tu mi prichádza na myseľ, čo povedal o výchove detí veľký Tolstoj:

„Na náboženské klamstvo sme si už tak zvykli, že ani nepozorujeme, aká prostomyseľnosť a strašná ukrutnosť je obsahom učenia cirkvi. My to nepozorujeme, ale deti to zacítia a ich duša si z toho odnesie nevyliečiteľné poškodenie. Musíme si uvedomiť, čo to vlastne robíme, keď vychovávame svoje deti touto takzvanou náboženskou výchovou. Čisté a nevinné, ešte neoklamalo a nebolo oklamané, obracia sa dieťa na nás, ktorí poznáme život, a pýta sa nás, podľa akých pravidiel má človek žiť svoj život? A čo my odpovedáme? Obyčajne už dopredu predchádzame ich otázkam tým, že im rozprávame židovskú legendu, túto nerozumnú až hlúpu a predovšetkým nemorálnu historku. Vydávame ju za svätú pravdu, hoci vieme, nie je možná a pre nás nemá zmysel: že pred šesťtisíc rokmi sa akási zvláštna a ukrutná bytosť podujala stvoriť svet a hneď aj človeka; že prvý človek zhrešil a že pre jeho hriech ten zlý boh potrestal nielen jeho, ale aj nás všetkých, hoci my sme nič zlé neurobili; že aj on bol potrestaný za tento hriech tak, že nechal umrieť svojho syna; a nakoniec, že náš hlavný cieľ v tomto živote je pokúsiť sa obmäkčiť tohto boha a uniknúť utrpeniam, ktoré pre nás pripravil.“

„Vlády a vládnuce triedy potrebujú toto klamstvo; podopiera ich moc a preto budú vždy žiadať, aby sa vkladalo do myslí detí a pri tom zasiahlo svojím hypnotizujúcim účinkom aj dospelých. Ľudia, ktorí nie sú za trvanie dnešného nespravodlivého sociálneho usporiadania, ale naopak, prajú si jeho zmenu, no predovšetkým tí, čo chcú svojim deťom dobre, musia ich zo všetkých síl brániť pred týmito nebezpečnými lžami. Aj keď budú deti úplne ľahostajné voči náboženským otázkam, aj keď im bude každé pozitívne náboženstvo úplne cudzie, bude to nekonečne lepšie ako najdokonalejšia výučba židovsko-kresťanského náboženstva.“

Ellen Keyová k tomu dodáva:

„Samozrejme nemáme a nesmieme zbaviť dieťa hry s predstavivosťou – ale hru neslobodno brať vážne! Neslobodno sa čudovať, keď si dieťa vytvára realistické predstavy aj o duchovných veciach a neslobodno ich potláčať, ako nepotláčame ani iné prejavy detského duchovného života. Pretože ak sa falošné predstavy vydávajú za najvyššie pravdy o živote, musia narušiť posvätnú jednoduchosť dieťaťa.

A keď dieťa nakoniec zistí, že ani dospelí neveria tomu, čo ho ako náboženstvo učia, vtedy jeho detský inštinkt pre vieru, dôveru a úctu k učiteľovi, to je jeho schopnosť prežívať rôzne náboženské pocity, dostane ranu, ktorá v ňom zanechá stopy na celý život.“ (Pozri: Storočie dieťaťa)

Do akej miery je prípustné hovoriť dnes deťom o nebi a vychvaľovať ho tak, ako to robí protestantský pastor Burpo? Viem, že to zo zvyku v našej zemepisnej oblasti robia aj rodičia, ktorým chýba takéto presvedčenie a dieťa to raz zbadá. Najneskoršie v styku s internetom a so spolužiakmi pochopí, že je to rozprávka ako o princeznách a vílach. Šťastné rodiny a deti, kde o tom padne pár slov a odloží sa to bokom ako pre svet tabletov a facebooku v mobile nepotrebné haraburdie. Nešťastné rodiny a deti, kde si rodičia nahovárajú, že „očami a srdcom trojročného dieťaťa“ sa naučia nielen „vrúcnejšie milovať Boha“ a „pripraviť sa na cestu do neba“, ale aj „ako sa treba dívať na svet“. Nešťastné deti, ktorých rodičov „dôkazy o existencii neba, ktoré ponúka tento New York Times Bestseller, určite ohromia“.

To je na tejto knihe strašné: Kňazom vymyslená parabola zdanlivej smrti sa podáva ako skutočná udalosť, ktorej majú ako úžasnému zázraku uveriť dospelí, aby vo svojej viere ešte lepšie indoktrinovali svoje deti. Som rád, že vyvolala celý rad odmietavých a protestujúcich komentárov od súdnych čitateľov.