K 250. výročiu narodenia J. W. Goetheho vyšli dve knihy, ktoré nemôžu byť rozličnejšie.

Berlínsky sociológ Ekkehart Krippendorff vo svojej zbierke esejí Goethe: Politik gegen den Zeitgeist (Goethe, politika proti duchu doby, Frankfurt am Main: Insel-Verlag, 1999) hodnotí Goetheho úradnú a politickú činnosť v službách weimarského kniežaťa Karola Augusta ako odpoveď na modernu a šíriaci sa nacionalizmus. Básnik vraj postavil politiku na hodnotovú úroveň ľudských práv, ako minister sa staral o každodenný život jednoduchých ľudí, zdôrazňoval význam výchov a kultúry a bol prvý a jediný minister vojny, ktorý svoj štát odzbrojil (zrušil kniežaciu armádu). Aj vo svojich dielach vraj pôsobil silne politicky, keď napr. vo Faustovi nemilosrdne kritizoval neobmedzené panstvo šľachty a duchovenstva nad ľuďmi a prírodou alebo keď v Západovýchodnom diváne volal po prekonaní kultúrnych hraníc.

Naproti tomu americký germanista W.D. Wilson v diele Das Goethe-Tabu: Protest und Menschenrechte im klassischen Weimar (Tabuizovaný Goethe: Protest a ľudské práva v klasickom Weimare, Mníchov: Deutscher Taschenbuchverlag, 1999) predvádza celkom iný obraz. Symbióza básnika s mocou bola vraj hlbšia, ako sa dosiaľ predpokladalo. Goethe sa vraj zúčastnil obchodovania s vojakmi, zastrašoval Fichteho a Herdera, prikazoval špicľovanie medzi študentmi, oklieštil autonómiu univerzity a trestal protestujúcich roľníkov. Wilson by rád prispel ku kritickému posudzovaniu temných stránok weimarskej klasiky a k revízii doterajších skresľujúcich a skrášľujúcich názorov na Gotheho činnosť vo Weimare.

Obidvaja autori uvádzajú na podporu svojho stanoviska rad argumentov, príkladov a citátov, ale ani jeden nie je dosť presvedčivý. Krippendorff príliš očividne vysvetľuje básnikovo dielo v zmysle svojho politického postoja, interpretujúc ho skôr tak, ako by ho rád mal, a nie tak, ako sa historicky a spoločensky kryštalizovalo. Podobne jednostranne pracuje aj Wilson, ale s opačnými smerovkami. Pri dokladaní svojich výpovedí sústavne ignoruje historicko-politický kontext. Pri téme predávania vojakov napr. nepoukazuje dosť dôrazne na skutočnosť, že išlo o dobrovoľníkov alebo väzňov. Neberie do úvahy, že klasický Weimar nebol štátom s demokratickou ústavou – lebo takých vtedy ešte nebolo.

Hoci Krippendorff aj Wilson predkladajú vo svojich dielach ahistorický obraz minulosti a interpretujú ho svojvoľne, predsa len prispievajú k diferencovanému zaoberaniu sa s Goetheho pomerom k politike.

Prameň: Diesseits č. 47, 1999.