Pretože sa vydanie Nietzscheho prekladu Zarathustru do slovenčiny formou zošitov nestretlo s očakávanou odozvou, chystáme jeho vydanie v knižnej forme a zakrátko potom vyjde ako kniha aj preklad Antikrista.

Keď Éric Blondel prekladal Antikrista do francúzštiny, dlho uvažoval, ako preložiť na pohľad jednoduché slovo. Bol si vedomý faktu, že Nietzsche vedel, že Luther vo svojom preklade biblie použil výraz „ Widerchrist“, čo je Kontra-Kristus, protivník Krista v teologickom význame slova, no rozhodol sa pre výraz Antikrist, čo sa v bežnej reči chápe ako protikresťan. Nakoniec sa podľa obsahu knihy dal na stranu tých, čo uzatvárajú, že Nietzsche neútočí ani tak na kresťanské náboženstvo, ale pod symbolom Antikrista skôr proti určitej morálke negácie života a rozhodol sa pre názov Antéchrist.

Záleží na tom? Do určitej miery. Byť Antikristom (s veľkým A pre vlastné meno) značí byť súčasne protikresťanom, ale každý protikresťan nie je proti Kristovi – napríklad Nietzsche v ňom vidí len milého nihilistu, trochu prostého na duchu, niečo na spôsob kniežaťa Myškina, Dostojevského idiota. Takže Antikrist je oveľa viac protikresťanský pamflet – a s akou vervou až zúrivosťou! – ako rúhanie sa Kristovi.

Možno, povie dnešný čitateľ, ale čo na tom záleží? Načo prekladať takú knihu? Koho to dnes zaujíma? Načo vyvolávať, povie uštipačne a posmešne, takú starodávnu problematiku, vyvrátenú teológiu, predpotopné náboženské hnutie, skamenelinu, zneváženú osobnosť a symboliku, po ktorých ostáva len prekonaná a zdiskreditovaná moralizačná kázeň, samé povery, neurčité historické stopy a tradície bez závažnosti, ba dokonca aj neurotické a morbídne reflexy?

Načo exhumovať Antikrista – hádam kvôli útoku na mŕtvolu? – knihu, ktorá je možno neaktuálna a ktorej obsah riskuje, že nebude zaujímať veľa ľudí?

Naozaj, koho dnes zaujíma osud kresťanstva a jeho hodnôt? Hoci tieto – ale to je asi za nami – ovládali intelektuálne, morálne a dokonca aj politicky skoro počas dvoch tisícročí to, čo zvykneme nazývať Západ.

Nietzsche mohol napadnúť kresťanstvo v mene osvietenstva, ako jeho predchodcovia a napríklad aj jeho inšpirátor, model a štít Voltaire, ktorého „Ecrasez ľ?infâme!“ (Rozdrťte nehanebnicu!) rád citoval; mohol ho pranierovať a tupiť ako tmárstvo, poveru, nevedomosť, „chudobu na duchu“, slepú vieru a debilnú dôverčivosť, a to v mene slobody ducha, Kantovho sapere aude!, v mene rozumu, kultúry, intelektuálnej kritiky, skrátka, kritickej a politickej slobody. Treba uznať, že značná časť argumentácie v Antikristovi sa zakladá na zdôrazňovaní rozumu ako protikladu slepej a poslušnej viery. Kľúčové výrazy Nietzscheho analýzy sa krútia okolo pojmov pravda, správnosť, intelektuálna počestnosť, statočnosť, filológia, lož, špinavosť, faloš, peňazokazectvo, vymýšľanie. „Veriť“ znamená: odmietať vedieť to, čo je pravda. Kresťanstvo je nedostatok filológie, nesprávna interpretácia, odmietať vidieť texty a skutočnosť také, aké sú.

„Klamstvom nazývam odmietať vidieť to, čo je vidieť.“

Nietzsche však ide v kritike kresťanstva oveľa hlbšie, dokazujúc jeho dekadentnosť, pod čím rozumie úpadok zapríčinený slabosťou pred nevyhnutnou skutočnosťou A odsudzujúc kresťanstvo zdôrazňuje, že nestačí odmietať ho, ale že treba proti nemu bojovať. Preto končí vetami:

„Túto večnú obžalobu kresťanstva chcem písať na všetky steny, kde len steny sú, – mám písmená, aby aj slepí uvideli … Nazývam kresťanstvo jednou veľkou kliatbou, jednou veľkou najvnútornejšou skazenosťou, jedným veľkým inštinktom pomsty, ktorému nie je nijaký prostriedok dosť jedovatý, zákerný, podzemný, dosť malý – nazývam ho jedným nesmrteľným fľakom hanby ľudstva …“

„A čas sa počíta podľa tohto dies nefastus, ktorým sa toto nešťastie začalo – podľa prvého dňa kresťanstva! – Prečo nie radšej podľa jeho posledného dňa? Podľa dneška? – Všetky hodnoty treba prehodnotiť!“

R.Š.