David Koepsell

Nedávne štúdie na John Hopkinsovej univerzite hľadali vysvetlenie neurologických účinkov psilocybínu, aktívneho princípu v muchotrávkach rodu Psilocybe. Milióny amatérov počas desaťročí sledovalo subjektívne účinky tzv. magických húb, natívni Američania ich pri kultových obradoch používali tisíce rokov a teraz sa psychofarmakologické štúdie zameriavajú na predpokladaný liečebný účinok týchto látok.

Podobné štúdie sa konali už v 60. a 70. rokoch minulého storočia v psychoterapii s inou populárnou drogou, MDMA (3,4-metyléndioxymetamfetamín, známy ako extazy). Samozrejme sa všetko dialo v rámci paušálneho odsudzovania v súvislosti so zväčša neplodnou „vojnou proti drogám“; asi preto sa posledné výsledky vyhodnotili len vo svetle „spirituality“.

Výskumníci magických húb mali ťažkosti, keď pri opise svojich výsledkov začali hovoriť o „plnom mystickom zážitku“. Zistili, že väčšina pokusných osôb mala dobré pocity, trvajúce až mesiace po použití drogy. Asi štvrtinu sledovaných však postihli depresie, strach a iné negatívne javy. V ohľade potenciálneho terapeutického používania psilocybínu sú výsledky v každom prípade zaujímavé. Dve veci bijú do očí: jazyk opisu výsledkov a odmietavé reakcie zo strany niektorých teológov.

Je samozrejmé, že názor, že mystický zážitok môže byť vyvolaný chemicky, nenájde zaľúbenie u veriaceho, ktorý je presvedčený, že zážitok spojenia s Bohom nie je len záležitosť stavu mozgu. Súvislosti medzi nadprirodzenými či spirituálnymi udalosťami a prirodzenými príčinami podrývajú teológiu (skôr ako vice verza). To bola pravdepodobne príčina, prečo v dôsledku výsledkov týchto štúdií niektorí teológovia považovali za potrebné upozorňovať verejnosť, že magické muchotrávky nie sú vstupenka na účasť na náboženských zážitkoch.

„Toto všetko je iba stimulácia tej časti ľudskej osobnosti, ktorá vytvára pocity a mení stavy povedomia“, povedal Dave Reed, profesor teológie na univerzite v Toronte. „Nijako to nie sú prísne cirkevné kritériá pre skutočné stretnutie s Bohom“.

Treba nám určiť, čo sa dá hodnotiť ako „autentické“ stretnutie s Bohom, ak sa pozrieme z blízka na výpovede svätých a prorokov, ktoré sú také extatické, ako psychedelické stavy priemerných psychotikov a užívateľov drog. Zamyslime sa napríklad nad slovami sv. Terezy z Ávily, ktorá vo Vnútornom hrade napísala, že

„…počas mystického zážitku je duša voči veciam sveta celkom mŕtva a žije jedine v Bohu … Neviem ani, či má v tomto stave dosť života na dýchanie. Zdá sa mi, že nemá; a ak vôbec dýcha, neuvedomuje si to.“ Predpokladáte, že obeduje?

Mystické zážitky nie sú zvláštnosťou. Naturalista/filozof/psychológ William James (1840-1910) opísal niekoľko znakov takýchto zážitkov, ktoré u seba vedel vyvolať chemicky. Spoločné znaky boli: 1. nevýslovnosť – týkali sa skôr emocionálnych ako intelektuálnych zložiek myslenia a dali sa ťažko opísať alebo pochopiť; 2. mali noetickú kvalitu, t.j. predpokladali schopnosť vnímať transcendenciu času a priestoru; 3. vykazovali prechodnosť – rýchlo prichádzali a odchádzali a nedali sa na dlhšie zadržať; 4. mali za následok pasivitu – prežitá skúsenosť postihnutého premohla, vrhla ho do stavu mimo vlastnej kontroly a mimo schopnosti uplatňovať vlastnú vôľu.

Súčasná neuroveda pozná viacero spôsobov na vyvolanie takýchto zážitkov, medzi iným elektromagnetické pole a prostredie s nízkou koncentráciou kyslíka, kedy sa dajú rutinne sledovať aj stavy blízke smrti. Sme prekvapení, že vedci, zamestnávajúci sa týmito štúdiami, sa zdráhajú robiť závery, týkajúce sa možnosti vedecky pochopiť a vyhodnotiť váhu dôkazov pre existenciu Boha na podklade mystických zážitkov.

„Meriame len, čo pozorujeme. Nezúčastňujeme sa diskusie, či existuje Boh. To nemôžeme a nebudeme robiť,“ komentuje štúdiu jej vedúci, Roland Griffiths.

Nie je jedným zo samozrejmých záverov z tejto a podobných štúdií, že mystické zážitky sú chemicky alebo prostredím vyvolané stavy mozgovej činnosti, takže údajné stretnutia s Bohom sa nedajú považovať za viac alebo menej autentické ako zážitky vyvolané halucinogénnymi drogami alebo nedostatkom kyslíku v mozgu? Slušný a čestný smer pre ďalší výskum by teda malo byť skôr zaoberať sa neurochemickou základňou všetkých mystických zážitkov, aj autentických, ako automaticky sa zrieknuť potenciálu, ktorý takéto štúdie znamenajú pre stavy mozgu.

Takéto štúdie posilnia pochybnosti o tradičnej mystickej teológii a o všeobecnej averzii k terapeutickému použitiu bežne konzumovaných drog – nič iné z nich nevyplýva. Musíme sa uspokojiť s predbežným potvrdením pocitu mnohých z nás, že mystické zážitky sa síce skutočne vyskytujú, ale majú vyslovene naturalistický základ; no tie, s ktorými sa stretáme v kláštoroch a seminároch, nie sú o nič viac legitímne, ako tie, čo sa v 60-tych rokoch minulého storočia diali na rohu ulíc Haight a Ashbury v San Francisku v scénach generácie beatnikov a detí kvetín.

*  *  *

David Koepsell je profesor na univerzite v Buffalo a výkonný riaditeľ Rady sekulárneho humanizmu.

*  *  *

Prameň: David Koepsell, „Is There a God? Go Ask Alice,“ Free Inquiry , 26/6, s. 14-15, 2006.