Hubertus Breuer

24. novembra 1859, bol to štvrtok pred 150 rokmi, odhalil Darwin spôsob, ako sa zo skromných začiatkov rozvinula pestrá bohatosť života. Prvý raz sa predávalo dielo storočia „O vzniku druhov“. Ale vplyv tejto knihy ďaleko presahuje oblasť biológie.

Všade, kde sa splnia Darwinove tri kritériá – variácia dedičného materiálu, selekcia najprispôsobenejších a dedičnosť vlastností – dochádza k evolúcii. Radikálni darvinisti vidia tento proces v činnosti nielen pri vzniku druhov. Bostonský filozof Daniel Dennett vo svojej knihe Darwinovo nebezpečné dedičstvo prichádza k záveru, že Darwin objavil univerzálny evolučný program, ktorý „sa hodí na všetko, vrátane výdobytkov ľudskej kultúry, teda reči, umenia, náboženstva, etiky a dokonca aj vedy.“

Už v polovici sedemdesiatych rokov hravo navrhol biológ a spisovateľ Richard Dawkins, aby sa evolučná teória aplikovala na ľudskú kultúru. Čo je gén pre telo, môže byť „mém“ pre ducha a kultúru. Dawkins pod tým myslí kultúrne informačné jednotky, ktoré sa napodobňovaním odovzdávajú ďalej. Pod pojem mému spadá celá zoologická záhrada plodov ľudského ducha: povesť a klebeta, predpis na varenie, tanečné kroky a aj viera na svätú trojicu. Z tejto perspektívy sa naša lebka mení na vlhký biotop, v ktorom bojujú o rozmnožovanie mémy.

Štúdium vývoja správania, sociobiológia, natrvalo zmenilo obraz človeka. Od sedemdesiatych rokov sa skúmajú dedičné podklady zvieracieho – teda aj ľudského – sociálneho správania. Ak sa pred tridsiatimi rokmi tejto disciplíne vytýkalo, že zdôrazňuje darvinistické predstavy o prežívaní najväčšieho egoistu, ukázali medzitým štúdie sociobiológov, že altruizmus zvyšuje šance prežitia každého člena skupiny. Keby každý staval do popredia len svoje osobné záujmy, nikdy by nevznikla priateľsky súdržná skupina. Našťastie popri veľkom egoizme dostáva človek do kolísky aj štipku altruizmu.

Rozšírenie platnosti evolučnej teórie nie je teda niečím za vlasy pritiahnutým. 80-ročný nositeľ Nobelovej ceny za medicínu, Gerald Edelman, napríklad, tvrdí, že aj v ľudskom mozgu platia princípy evolučného výberu.

Už u embrya zápasí medzi sebou prebytok nervových buniek o to, ktoré budú v budúcnosti tvoriť orgán myslenia. Mnohé zomrú; ale tie, čo sa ukazujú použiteľné, preberú činnosť počutia a videnia.

Evolučný mechanizmus možno zasahuje aj v subatomárnom svete. Skupina pracovníkov okolo Wojciecha Zureka v Los Alamos Laboratory v Novom Mexiku vysvetľuje, ako za pomoci darvinizmu možno vysvetliť vznik makrosveta, poslušne poslúchajúceho Newtonove zákony, vychádzajúc zo svojvoľného kvantového sveta.

Zdá sa, že v kvantovom svete panuje divoká anarchia. Nikdy nevieme povedať, kde sa určitý elektrón práve nachádza; jeho správanie opisujeme ako vlnu pravdepodobnosti. Až keď časticu pozorujeme, „zrúti“ sa vlnová funkcia – a častica sa rozhodne pre určitý stav. Ale ktorý? Na to odpovedal Zurek opisom modelu „kvantového darvinizmu“ v marcovom čísle časopisu „Nature – fyzika“.

Vychádza z predpokladu, že všetky kvantové stavy medzi sebou prudko bojujú. Vyhrávajú „najschopnejšie“, t. j. najstabilnejšie. Kvantové stavy produkujú „potomstvo“, ktoré dedí informácie rodičovskej generácie. Dlhodobo sa súhrou s okolitým svetom informácie menia a občas sa stávajú nestabilné, takže sa presadia iné.

Kto ženie Darwina do krajnosti, môže prísť na myšlienku, že evolúcia pôsobí nielen v mikrokozme, ale aj v tých najväčších štruktúrach. Práve to tvrdí teoretický fyzik Lee Smolin z Perimeter Institute v kanadskom Waterloo. Vychádza už roky z jednoduchej otázky: Ako to, že sú mysliteľné miliardy svetov, ale my žijeme v tomto jednom z nich? Prírodné konštanty od hmotnosti častice až po príťažlivosť by mohli mať úplne iné hodnoty. Odpoveď nachádza u Darwina.

Ako mnohí kozmológovia vychádza aj Smolin z predpokladu nespočetných paralelných vesmírov, ktoré majú všetky evolučný rodokmeň. Vznikajú z kolabovanej matérie čiernych dier. Na ich druhej strane, ktorú nevidíme a nie je nám prístupná, vyvolávajú požierači hmoty vždy nový veľký tresk, z ktorého vyrastie vždy nový vesmír. Pritom však nové vesmíry nie sú do detailov rovnaké ako ich rodičovské vesmíry; ich základné konštanty – napríklad hmotnosť elementárnych častíc – ľahko varírujú a podľa toho sú rozlične životaschopné. Uprednostnené vesmíry nerušene rastú a – ako náš – dávajú vznik početným čiernym dieram, čo ich rozmnožovanie ešte zvyšuje.

Mnohí fyzici považujú takéto úvahy za scestné, pretože sa nedajú preveriť. Zjavnú náhodnosť nášho sveta však Smolin elegantne podchytil: tento svet je jednoducho jedným z evolučne početných svetov.

Prameň: Hubertus Breuer, „Darwins Theorie nützt auch Medizinern, Physikern und Kosmologen“, Tagesspiegel, 24. 11. 2009 – http://www.tagesspiegel.de/zeitung