Hans Christian Andersen

Pred dávnymi rokmi žil cisár, ktorý mal tak nesmierne rád pekné, nové šaty, že všetky peniaze vydával na parádu. Každú hodinu mal iný odev,

Raz prišli do jeho mesta dvaja šaľbiari, vydávali sa za tkáčov a vraveli, že vedia utkať najkrajšiu látku, akú si len možno predstaviť. Táto látka bude mať nielen neobyčajné farby a vzorku, ale šaty z nej budú mať takú podivuhodnú vlastnosť, že budú neviditeľné pre každého, kto nie je súci pre svoj úrad, alebo kto je nevýslovne hlúpy.

„To by ale boli znamenité šaty,“ pomyslel si cisár. „Ak by som si ich obliekol, hneď by som spoznal, ktorí ľudia v mojej ríši nie sú schopní zastávať im zverený úrad. Mohol by som rozoznať hlúpych od múdrych! Ba veru, tú látku mi musia zaraz utkať!“ A hneď vyplatil šaľbiarom hŕbu peňazí, aby sa pustili do práce. Títo si hneď postavili krosná, vypýtali si najjemnejší hodváb a najkrajšie zlato. Všetko si poschovávali do vreciek a tvárili sa, akoby pracovali, ale na vretenách nemali vôbec nič; dlho do noci pracovali na prázdnych krosnách.

Cisár poslal svojho najlepšieho ministra, aby sa pozrel, ako pokračuje šitie.

„Hlúpy predsa nie som!‘ pomyslel si dvoran pri pohľade na prázdne krosná a vretená, „že by som teda nebol súci pre svoj úrad? To je ale smiešne! No jednako, nik to nesmie spozorovať.“ Potom pochválil látku, ktorú nevidel, a uistil ich, že má radosť z takých krásnych farieb a utešenej vzorky. „Áno, látka je ozaj čarokrásna!“ povedal cisárovi.

Išiel sa cisár sám pozrieť, ako pokračuje šitie.

„Čože je to?“ pomyslel si cisár, „veď ja nič nevidím! To je strašné, som vari hlúpy? Alebo azda nie som súci cisár? To by bolo to najstrašnejšie, čoho som sa mohol dožiť!“ – „Ó, látka je pekná!“ povedal teda cisár. „Som s ňou nanajvýš spokojný!“ prikyvoval a pozoroval prázdne krosná. Nechcel povedať, že nič nevidí.

Na tretí deň sa šaľbiari tvárili, akoby vyberali látku z krosien, strihali vo vzduchu veľkými nožnicami, šili ihlou bez cverny a napokon povedali: „Prosím, šaty sú už hotové!“

Cisár sa vyzliekol a šaľbiari sa tvárili, akoby mu po kúsku obliekali nové šaty, ktoré mu ušili; chytili ho okolo pása, a potom akoby mu niečo priviazali a to mala byť vlečka. Cisár sa obracal a zvŕtal pred zrkadlom.

„Ach, či sú len krásne! Ako znamenite mu pristanú!“ vraveli všetci. „Tá vzorka! Tie farby! Je to drahocenný odev!“

A tak šiel cisár v sprievode pod nádhernými nebesami a všetci ľudia na ulici a v oblokoch vraveli: „Ach, aké nádherné šaty má cisár! Akú čarokrásnu vlečku na rúchu! Ach, či mu len pristane!“ Nikto sa nechcel prezradiť, že nič nevidí, lebo by nebol súci pre svoj úrad, alebo by bol nevýslovne hlúpy. V nijakých šatách nemal cisár taký úspech.

„Ale veď je nahý!“ povedalo naraz ktorési dieťa. „Bože na nebi, čujte ten nevinný hlas!“ povedal otec. A ľudia si šepkali, čo povedalo dieťa. „Veď je nahý, malé dieťa to povedalo, nahý je!“

„Nahý je!“ volal nakoniec všetok ľud. Tu cisára zamrazilo, lebo sa nazdal, že majú pravdu, ale pomyslel si: „Teraz musím vydržať po celý sprievod.“ A vykračoval si ešte pyšnejšie a komorníci niesli vlečku, ktorej vôbec nebolo.

Prameň: http://rozpravky.wz.cz ).