Vicki Robinová

Na nedávnej konferencii o osobnom a planetárnom zdraví som obedovala s tromi zdravotníkmi, ktorí diskutovali o osobitných prípadoch a ich liečbe. Jeden z nich položil otázku:

„Viete o nejakej holistickej liečbe neplodnosti?“

Odvážne som vstúpila na územie, kam sa aj anjeli boja položiť nohu.

„Z holistickej perspektívy je neplodnosť možno cesta, ktorou nám naša planéta posiela posolstvo, že nás je tu už príliš veľa. Možno nie je hlavný problém bábätiek to, aký druh plienok treba pre ne používať, ale či ich vôbec máme mať.“

Na troch tvárach sa zračilo zhrozenie.

Moje rozhodnutie nemať deti zrelo mnoho rokov a malo mnoho príčin. Po prvé som zistila, že moje dôvody mať deti, boli, čestne povedané, sebecké. Chcela som „sa uskutočniť“ ako žena a myslela som si, že porodiť dieťa je nevyhnutná časť mojej životnej púte. Po druhé som si myslela, že je mojou povinnosťou dať ďalej moje gény. Po tretie som chcela mať skúsenosť tehotnosti.

(Po rokoch mi jedna čerstvá mamička povedala: „Rada som bola tehotná, ale nikdy som nepomyslela, že to povedie k materstvu.“)

Keď som hlbšie skúmala všetky tieto „dôvody“, nenašla som nutkanie stať sa matkou – aspoň nie biologickou. Zistila som fakt, že túžba porodiť a ďalej dať moje gény bola v súvislosti s populačným tlakom a environmentálnou krízou prejavom drobného šialenstva, zakotveného v mojej DNA. Ako rástlo moje sociálne povedomie, silnelo vo mne volanie venovať moje „materstvo“ svetu – fyzickému a duchovnému utrpeniu tých viac ako piatich miliárd, ktoré sú už tu.

Keď som posledné roky hľadala príčinu a odpoveď na tie úžasné sily, ktoré vedú k environmentálnej kríze, nachádzala som stále vyššiu hodnotu môjho rozhodnutia ostať bezdetnou. V každom prípade platí, že viac ľudí znamená väčšiu záťaž pre celý ekosystém. A každé dieťa, narodené (alebo vychovávané) v USA spotrebuje mnohokrát viac zdrojov Zeme ako dieťa, narodené v rozvojovej krajine. (Moji priatelia, ktorí sa rozhodli mať deti, si niekedy myslia, že svoje deti nevychovajú ako konzumentov. Myslia si, ako mnohí pred nimi, že ich deti nebudú rebelovať a nebudú chcieť mať vlastnú vôľu? Položila som túto otázku – a stratila som priateľov.)

Ak mám odvahu cítiť bolesť, srdce sa mi zviera pre tých 40 000 detí, ktoré umierajú každý deň a pre tých 150 miliónov, ktoré každý rok osirotejú alebo sú opustené (Keby bol tento údaj hodnoverný, bol by za 10 rokov každý 5. občan zeme sirotou, čo zrejme nie je – pozn. prekl.). Srdce sa mi zviera kvôli planéte, preťaženej mojím milovaným, vynaliezavým, kreatívnym a ľahkomyseľným druhom.

V závere tejto konferencie o osobnom a planetárnom zdraví vyslovil jeden prednášajúci túto myšlienku:

„Materstvo nie je len organický proces rodenia… Je to pochopenie potreby sveta.“

To bola posledná tehlička do mojich úvah. Som matka. Aj bez detí. Tak je ňou každá žena – aj každý muž – keď sa rozhodne starať sa o náš svet.

Vicki Robinová je prezidentka New Road Map Foundation (Nadácia novej cestnej mapy) a prispievajúci vydavateľ časopisu IN CONTEXT. Spolu s Joe Dominguezom vydala knihu Your Money or Your Life (asi Vaše peniaze alebo váš život – 1992, prepracované vydanie 2008, vyd. Viking).

Prameň: Vicki Robin(ová), Mothering The Earth, Context Institute, 1992