Stephen Law

4. kapitola: Prečo byť Liberálny (s veľkým L)?

Videli sme, že liberálny prístup k mravnej a náboženskej výchove, ako sme ho opísali v predošlej kapitole, prináša značný výchovný prospech. Rozoberme tento prístup podrobnejšie.

Jednou z výhod už krátkeho výcviku a určitých skúseností s kritickým myslením a racionálnou diskusiou je doživotná imunizácia proti úskokom predavačov ojazdených áut, astrológov, poradcov vo veciach feng-šui, predavačov akcií nebankových pyramídových spoločností, popieračov holokaustu a iných obchodníkov s hadím olejom. Schopnosť povedať stop, ak sa niekto dopustil logickej chyby, pokúša sa manipulovať vás psychologicky alebo inak Vám sype piesok do očí, je vždy užitočná, nech zaujímate akékoľvek postavenie v spoločnosti.

V tejto kapitole sa pozrieme, prečo je pre zdravú demokraciu také dôležité, aby občania mali tieto schopnosti.

Demokracia a liberálny prístup

O demokracii a slobode myslenia a prejavu sa obyčajne myslí, že idú ruka v ruke. Iste je veľmi dôležité vysloviť pravidlo, že zdravá demokracia vyžaduje slobodu myslenia a prejavu. Kandidáti pri voľbách potrebujú slobodu aby mohli vyjadriť svoje stanovisko a aby mohli slobodne kritizovať svojich protivníkov. Občania potrebujú slobodu, aby mohli povedať, čo chcú a prečo to chcú. Musia mať slobodu, aby mohli kritizovať názory vlády a iných občanov, a vysvetliť, prečo si myslia, že ich oponenti nemajú pravdu. Bez tohto druhu slobodnej výmeny argumentov a ideí je demokracia fraškou.

Aj v štáte, ktorý je „slobodný“, a vôbec nie autoritatívny s veľký „A“ (samozrejme, ani jeden nikdy nepovie svojim občanom: „Toto musíte veriť, lebo vám to hovorím Ja!“) sa môžu používať psychologické manipulácie a nátlak, opísané v tretej kapitole, aby ovplyvnili myslenie populácie, ktorá nebola nikdy vychovávaná a ešte menej povzbudzovaná uvažovať starostlivo a kriticky o morálnych a politických problémoch. Rozličné manipulatívne mechanizmy sa dajú kombinovať a predstavujú nástroj, na ktorom môže skúsený a charizmatický vodca hrať takú zvodnú melódiu, pri ktorej ľuďom so slabou kritickou sebaobranou ťažko padne nepridať sa do pochodu. Na takých nástrojoch hrajú svetoví píšťalkári svoje najnebezpečnejší melódie.

Napríklad: denná dávka obrazných vízií, súhlasné myslenie ich a nás, nátlak starších a skúsených, sociálne stigmy a senzačné či hrôzostrašné reportáže v správach, to všetko manipuluje občanov bez kritickej obrany a so slabým autonómnym uvažovaním. Môže to viesť do nebezpečným situáciám. Môže sa vytvoriť spoločnosť, ktorá navonok má slobodu myslieť, hovoriť a robiť skoro všetko, čo chce a žije v demokracii; táto spoločnosť sa však skladá z jednotlivcov, ktorí sú do značnej miery bábkami v rukách kontrolných mechanizmov použitých psychologických manipulácií. Toto môžu byť „občania milujúci slobodu“, ale ľahkosť, s akou sa hýbe motúzikmi, na ktorých visia, prezrádza, že ich sloboda je skôr obmedzená.

Niektorí cynici by mohli povedať, že taká je už situácia prinajmenšom v jednej demokracii, kde nové šovinistické rozhlasové kanály, šokujúca hudba a kresťanskí fundamentalisti hýbu motúzikmi, na ktorých visí poslucháčstvo pripútané obrazmi zločinu a terorizmu, ustavične sa valiacich z obrazoviek ich televízie. (1) Či situácia je alebo nie je taká, celkom iste sa dá povedať, že zdravá demokracia potrebuje občanov schopných kritického myslenia – potrebuje jednotlivcov, ktorí sú „osvietení“ v Kantovom zmysle slova. Vynechať z demokratických pomerov liberálnu výchovu znamená zanechať občanov napospas zraniteľnej psychologickej manipulácií.

„Trhovisko ideí“

Pravdepodobne najznámejšie argumenty pre slobodu myslenia a prejavu sú v Millovej knihe O slobode (On Liberty – 1991). Autor tam ponúka štyri argumenty za slobodu myslenia a prejavu a jeden z nich znie takto:

Dejiny poskytujú veľa príkladov, kde Moc, úplne presvedčená o správnosti svojho názoru, pokúšala sa umlčať tých, ktorí, ako sa dodatočne okázalo, mali pravdu. To bol prípad, keď sa inkvizícia pokúšala umlčať Galilea. Mýlila sa cirkev , nie Galileo. Sila presvedčenia zástupcov moci nezaručuje ani im ani nám, že majú pravdu. Nech sú ľudské bytosti akokoľvek múdre, sú omylné. A jediná cesta, ako opraviť tieto omyly, je vystaviť ich otvorenej kritike. Mill zdôrazňuje, že nikto nemá právo považovať svoje názory za správne, ak boli umlčaní tí, ktorí sú najmotivovanejší a najkvalifikovanejší podrobiť ich kritickej previerke. Ak nejaká moc nepripustí kritiku svojich názorov, vtedy nielen ona má slabú záruku správnosti svojho presvedčenia, ale ani my nemôžeme dôverovať ich názoru. (2)

Preto Mill navrhuje, aby spoločnosť zriadila trhovisko ideí. Všetky idey a argumenty majú byť vystavené na trhu. Mill je presvedčený, že idey, ktoré prežijú otvorenú súťaž na tomto trhu, sú správne. Dochádza tu totiž k určitému druhu darvinovskej selekcie: kritická previerka vypleje falošné idey a teórie. Len správne (a pravdepodobne správne) idey majú nádej na prežitie.

Štandardná kritika návrhu na slobodné a otvorené trhovisko ideí však hovorí, že čo na trhovisku vedie k prekvitaniu nejakej myšlienky, nie je vždy jej pravda. Ľudské bytosti nie sú dokonale racionálne. Ovplyvňujú nás mnohé faktory, často obal rovnako ako obsah. Ľahko na nás zapôsobia rozličné druhy psychologickej manipulácie, o ktorých bola reč v tretej kapitole. Idea sa môže uchytiť nie preto, že je racionálne lepšia, ale preto, že ju šíri niekto, kto mocnejšie ovláda mechanizmy pôsobenia na spoločnosť. Vezmime ako príklad reklamný priemysel. Nie je tu nato, aby propagoval správne názory, ale aby čo najlepšie (finančne) pomohol svojim klientom. A je veľmi účinný. Ak to všetko zoberieme do úvahy, niektorí povedia, že si nemôžeme dovoliť úplne slobodný a otvorený trh myšlienok. To by z nás urobilo len ľahkú korisť tých, ktorý z titulu svojej pozície nás môžu psychologicky manipulovať.

Dajme tomu, že Mill bol v otázke neovplyvňovania ľudských bytostí uvedenými faktormi príliš optimistický. Ak teda ideme mať akékoľvek trhovisko ideí (každá demokracia ho musí mať), nie je tu relevantný dôvod povedať, že jednotlivcov treba povzbudzovať a učiť ich starostlivo a kriticky myslieť, aby sa nedali tak ľahko zviesť psychologickými manipulátormi? Nie je to najlepšia cesta, ako sa dostať k pravde?

Ľudské bytosti nebudú nikdy dokonalé detektory pravdy, ale v demokracii musíme byť všetci takí dobrí, ako sa to len dá.

Milgramov pokus

Je aj ďalší dôvod, prečo môže byť výchova osvieteneckých občanov dobrá vec.

Ľudia majú katastrofálne silnú vrodenú náklonnosť odvolávať sa na autoritu. Veľmi živo to ilustroval v 50-tych rokoch minulého storočia psychológ Stanley Milgram. Zhrozil sa nad spôsobom, ako sa strážcovia koncentračných táborov v nacistickom Nemecku pokúšali ospravedlniť svoje konanie: bránili sa, že vraj „len poslúchali rozkazy“. Rozhodol sa dokázať, že niečo také by sa nemohlo stať v USA. Navrhol pokus na určenie intenzity elektrického šoku, ktorú uštedrí priemerný americký občan neznámej osobe na príkaz autority v bielom plášti.

Účastníkov našli nenápadným novinovým inzerátom, ktorý hľadal dobrovoľníkov rozličného veku na „štúdium zlepšovania pamäti“, za čo sa im sľubovala malá finančná odmena. Každý účastník bol ako budúci „učiteľ“ spárený s partnerom, o ktorom sa síce povedalo, že je tiež z prihlásených, ale bol to herec z povolania a mal hrať „žiaka“, od ktorého mal „učiteľ“ zvyšujúcim sa trestom vynucovať správne odpovede. Keď bol „žiak“ uviazaný do elektrického kresla, prešiel jeho „učiteľ “ do susednej miestnosti, odkiaľ mohol so žiakom hovoriť telefonicky; učil ho a skúšal. Cez sklenenú stenu ho videl. Keď „žiak“ urobil chybu, učiteľ mu dal elektrický šok, a to z pultu, na ktorom bolo 30 stupňov trestu – tlačidiel s napätím od 15 do 400 voltov; okrem toho tam boli nápisy od „Slabý šok“ po „Nebezpečenstvo: silný šok!“ Po spôsobení šoku sa rozozvučal bzučiak, strelka na voltmetri sa vychýlila a zasvietilo sa svetlo. Šoky boli spočiatku slabé, ale postupne sa zosilňovali. Ako sa napätie zvyšovalo, herec za stenou hodnoverne predstieral rastúcu bolesť a volal na poplach; prosil, aby prestali a pustili ho. Pri 300 voltoch kopal do steny. Pri ďalšom stupni so značkou „šok krajnej intenzity“ ostal ticho (ako keby bol mŕtvy alebo upadol do bezvedomia).

Milgram chcel vedieť, ako vysoko na stupnici elektrického napätia pôjde priemerný občan, ak dostane rozkaz od „autoritatívnej osoby“ v bielom plášti. Aký stupeň šoku spôsobí priemerný občan USA, kým prestane poslúchať a pokračovať v pokuse?

Výsledky boli prekvapujúce. Milgram zistil, že šesťdesiat päť percent jeho subjektov došlo až na koniec stupnice, takže prekročili bod, keď si mohli myslieť, že svojho „žiaka“ zabili. Ukázalo sa, že až šesťdesiat päť percent bežných amerických občanov je vstave spôsobovať elektrické šoky až so smrteľnými následkami iným ľuďom, ak im to prikáže autoritatívna osobnosť v bielom plášti.

Je pravda, že niektorí účastníci prejavili účasť a zamrzel ich osud ich subjektov. Ak prejavili záujem o dianie, autoritatívna osoba prikázala „Prosím pokračujte“, „Pokus vyžaduje pokračovanie“, „Je absolútne potrebné pokračovať“ alebo „Nemáte inú možnosť – musíte pokračovať“. Ničím sa však nehrozilo. Prekvapuje, že napriek vedomiu, že robia veľmi zle, účastníkov premohol tlak odvolania sa na autoritu. Väčšina z nich nielenže zabila „žiaka“, ale ani jeden sa nezastavil pred intenzitou 300 voltov – vtedy už „žiak“ kopal do steny.

Ukazuje sa, že vojaci, ktorí pôsobili v Osvienčime a ktorí povedali „Ja som len počúval rozkazy“, neboli záhady alebo neľudské obludy. Boli práve takí ako my ostatní. A nezabúdajme, že osvienčimskí vojaci mali na svoje ospravedlnenie argument, že keby neboli poslúchli rozkazy, mohli byť potrestaní a odsúdení až na trest smrti . Milgramovým subjektom sa nehrozilo ničím.

Samozrejme, väčšina z nás neverí, že by sme boli schopní spôsobovať šoky inej ľudskej bytosti až k smrti, keby nám to za určitých vonkajších okolností prikázala autoritatívna osobnosť. Myslíme si, že v takej situácii by sme konali inak. Myslíme si, že by sme povstali a protestovali proti celej akcii ako nehoráznosti. Nanešťastie existujú dôkazy, že si lichotíme. Ukazuje sa, že za podobných okolností by väčšina z nás nasledovala príkazy autority až do trpkého konca.

Gloverov a Olinerových výskum

Milgram nám názorne predviedol, do akej miery sme všetci morálne ovce. Od prírody nám zväčša chýba vnútorný prameň na spoznanie zlej autority a povstanie proti nej hneď, ako ju identifikujeme. Máme sklon plávať s prúdom, ísť so stádom, ba aj veriť tým, ktorých vidíme nad sebou v pozícii moci.

Ako predísť výchove morálnych oviec? Profesor Jonathan Glover, riaditeľ Centra pre lekárske zákony a etiku na King’s College v Londýne, robil výskum pozadia tých, čo najviac túžili pripojiť sa k vraždeniu na miestach vraždenia, napr. v nacistickom Nemecku, v Rwande či Bosne, resp. tých, čo tam zachraňovali životy, často s veľkým rizikom pre seba samých. Glover to vysvetlil v jednom interview pre Guardian (1999):

Ak sa pozriete zblízka na ľudí, čo skrývali Židov za nacizmu, zistíte o nich určité veci. Jedna z nich je, že mali inú výchovu ako priemerní ľudia; ich výchova nebola autoritatívna, aby ich nútila jednoducho robiť všetko, čo sa im prikáže , ale obsahovala skôr prvky sympatie voči iným ľuďom a záujem o ich osud.

Glover pridáva: „Som presvedčený, že naučiť ľudí myslieť racionálne a kriticky sa prejaví rozdielnou vnímavosťou voči falošným ideológiám.“

Oliner a Oliner (1992) urobili širokú a podrobnú štúdiu o pozadí tých, ktorí uskutočňovali „konečné riešenie“ a tých, ktorí zachraňovali obete. V knihe Altruistická osobnosť – záchrancovia Židov v nacistickej Európe (The Altruistic Personality – Rescuers of Jews in Nazi Europe) podávajú správu o charakteristike rodičov tých, čo zachraňovali: čo kládli väčší dôraz na vysvetľovanie ako na trest a disciplínu. Píšu:

Rodičia záchrancov menej zdôrazňovali fyzický trest a kládli významne väčší dôraz na rozmýšľanie (s. 179). Vo výchove sa spoliehali väčšmi na uvažovanie, vysvetľovanie, návrhy na zmiernenie ublíženia a na dobré rady – tým sa líšili od rodičov tých, čo nikomu nepomáhali.

Autori pridávajú, že „rozmýšľanie sprostredkuje u detí posolstvo rešpektu a dôvery, čo im dáva pocit osobnej hodnoty a srdečnosti v styku s inými.“ Na rozdiel od nich tí, čo nezachraňovali, sa cítili „byť len pešiakmi, podrobenými sile externých autorít“ (s. 177). Ako vedľajší produkt možno spomenúť zistenie, že kým náboženská viera bola jedným z faktorov, „pobožnosť bola len slabo vzťahu k záchrannej činnosti“.

Ak sú nálezy a závery Glovera a Olinerovcov správne, sú totožné s Milgramovými. Ak berieme do úvahy, že ľudské bytosti majú veľmi silnú tendenciu obracať sa na autoritu, potom by posilňovanie tejto tendencie bolo tou poslednou vecou. Ak zamýšľame vytvoriť ozaj mravných jednotlivcov, a nielen morálne ovce, nesmieme napodobňovať tých na autoritatívnom konci stupnice, ktorí berú jednotlivcom zodpovednosť za určenie, čo je dobré a čo zlé. Naopak, treba ich konfrontovať so  zodpovednosťou. Za tým účelom ich treba vyzbrojiť schopnosťami, ktoré budú potrebovať na zbavenie sa nezodpovednosti.

Iste, pre spoločnosť môže byť výhodné, ak v jej strede pôsobí silná morálna autorita. Ak sa všetkým jednotlivcom od malička vštepuje prísny morálny kód, prípadne posilnený hrozbami božích trestov pre prípad hriechov a ak sa vôbec netrpia pochybnosti o moci autority, možno sa raz kdesi vynorí spoločnosť, v ktorej nebude existovať zločin a ulice budú bez odpadkov. Treba však položiť otázku, čo by na tom bolo zlé.

Dobre, dúfajme, že táto autorita ostane vcelku dobrotivá. Na takých spoločnostiach je však hrozné, čoho sú ich členovia schopní, ak sa im niečo prikáže. Ak sa ich schopnosť rozlíšiť dobré od zlého eliminuje, jednotlivci môžu byť privedení k spáchaniu všetkých hororov. Dvadsiate storočie ukázalo, že to nebola prázdna obava. Len Milgram si spočiatku myslel, že čo sa stalo v Nemecku, nemôže sa nikdy prihodiť v USA, a všetci máme akúsi samoľúbu tendenciu predpokladať, že „to sa nikdy nemôže stať u nás“. Ako som povedal, dôkazy hovoria inou rečou.

Isteže, aj tí, čo boli vychovaní liberálnym spôsobom, odporúčaným v tejto knihe, môžu spáchať nevýslovné ukrutnosti. Niektorí ich asi aj spáchali. Argument, o ktorom je reč, neznie tak, že tí, čo boli vychovaní liberálnym spôsobom – to je výchova na škole typu Liberalia – nikdy nespáchajú také ani iné zverstvá. Ide o to, že ľudské bytosti majú dokázateľnú a zrejme nebezpečnú tendenciu chovať sa ako morálne ovce, a že najlepšou obranou proti tejto tendencii sa zdá byť liberálna výchova. Toto nám poskytuje mocný dôvod na favorizovanie liberálneho prístupu k výchove, ktorý ľahko neprevážia nijaké iné dôvody.

Je ešte jedna príbuzná príčina, ktorá hovorí v prospech liberálneho prístupu. Niet pochýb, že riziko hrozných ukrutností bude vždy existovať, ale aspoň o tých, ktoré vznikli liberálnym spôsobom, dá sa uvažovať. Mali by sme cítiť povinnosť kriticky brať do úvahy alternatívne hľadiská. Máme ich ešte na dosah. Na druhej strane, ak vznikli výchovou k poslušnosti voči autorite, bude ťažké vstúpiť s nimi do styku, pretože majú v ušiach bavlnené zátky, aby nepočuli naše argumenty a námietky.

Moslimskí teroristi

Nebezpečenstvo neúspechu vo výchove nových občanov, ktorí by mysleli kriticky a nezávisle – a riziko, že sa namiesto toho nekriticky podrobia náboženskej autorite – najnovšie názorne ilustruje vzostup britského domáceho moslimského terorizmu.

Spisovateľ Hanif Kurejši opisuje, ako v snahe dozvedieť sa viac o náboženstve svojho otca začiatkom roku 1990 obchádzal mnohé londýnske mešity a veľmi ho znepokojilo, čo zistil. Stretol mnohých mladých mužov, ktorí vyzerali príliš „neduživí a zdvorilí“ na to, aby chceli niekoho zabiť, no zlovestne hovorili o „ceste za výcvikom“ do zahraničia.

Títo muži pevne verili, že majú prístup k pravde, ako je definovaná v Koráne. Netreba pochybovať – a vlastne ani veľa diskutovať o sociálnych, morálnych i politických problémoch – pretože Boh dal odpoveď na všetko. Uvažovať o pravde bolo pre týchto mužov ako pokúsiť sa o nesúhlas so zákonmi geometrie. Zdrojom všetkej cnosti a neresti bola pre nich láska a neláska k Alahovi. Byť zodpovednou ľudskou bytosťou znamenalo pre nich podrobiť sa Alahovi. Moslimský spisovateľ Šabbir Aktar vysvetlil vo svojej knihe Viera pre všetky obdobia (A Faith for all Seasons), že „Alah je predmet viery a milujúcej poslušnosti“, nie racionálnej previerky alebo čisto diskurzívnych myšlienok; že bez cudzej pomoci nie je ľudský rozum schopný prijať dar viery. Rozum je užitočný, len vtedy, ak nájde použitie pre službu viere (The Guardian 2005).

Kurejši nie je jediný moslim, ktorý verí, že „mnohí moslimovia nie sú schopní vytvoriť kritickú kultúru, ktorá by prekročila dusivú paradigmu islamu“ (The Guardian 2005). Moslimský učenec Tariq Ramadan hovorí: „Moslimovia potrebujú dnes viac ako inokedy byť sebakritickí. To znamená vychovávať svoju mládež vo viac ako religióznom formalizme.“ (The Guardian 2005). Kurejši je presvedčený, že hlavnou príčinou násilného moslimského fundamentalizmu v Spojenom kráľovstve je dôraz na bezpodmienečnú poslušnosť a vieru, ako aj absencia akéhokoľvek povzbudenia k slobodnému a kritickému mysleniu.

Hoci nedostatok vedenia ku kritickému a nezávislému mysleniu, a to najmä o vlastnom náboženstve, zrejme nie je celou príčinou teroristických útokov, je veľmi pravdepodobné, že je to jeden z nepriamych faktorov. Radikálni moslimskí duchovní majú skúsenosti s psychologickou manipuláciou, opísanou v tretej kapitole, a vytvárajú hypnotické čaro v prostredí tých, ktorých vychovávajú. Najúčinnejšou obranou proti tejto nebezpečnej manipulácii je dať každému občanovi aspoň počiatočnú dávku filozofickej výučby opísanej v tretej kapitole.

Tony Blair si prial, aby v Británii bolo viac „náboženských škôl“. Nie je celkom jasné, aké náboženské školy mal na mysli. To je však rozhodujúce opomenutie. Náboženské školy treba v každom prípade pripustiť (no je iná otázka, či ich má štát platiť). Nie však ten druh náboženských škôl, ktoré trvajú na poslušnosti autorite, spoliehajú sa na psychologickú manipuláciu a odrádzajú od kritického myslenia. Také školy dodávajú dokonalú potravu pre premenu náboženských nadšencov na zbrane džihádu.

Dawkins (2001) raz povedal: „Naplniť svet náboženstvami, resp. náboženstvami abrahámovského typu, je ako obložiť ulice nabitými puškami.“ Nemusí to byť pravda o všetkých náboženstvách. Ale myslím si, že v prípade autoritatívnych náboženstiev sa to veľmi približuje k pravde. A pravdepodobne je to pravda, ak ide o autoritatívne náboženské školy.

Viniť ateizmus a osvietenstvo z holokaustu

Videli sme, že Gloverov výskum viedol k záveru, že najlepší spôsob, ako zabrániť katastrofám aké sa stali v nacistickom Nemecku a Rusku, je vychovávať ľudí tak, aby mali záujem o druhých a aby skôr mysleli kriticky a nezávisle, než aby sa odvolávali na autoritu. Glover súdi, že liberálny prístup k mravnej výchove je najlepšia obrana proti takým kalamitám.

Nie každý s tým súhlasí. Niektorí tvrdia, že liberálny prístup tiež veľmi pravdepodobne vedie k morálnej katastrofe. Dodávajú, že sú na to historické dôkazy a neraz udávajú konkrétne holokaust.

Vezmite si britskú novinárku a sociálnu komentátorku Phillipsovú. Ako sme videli v prvej kapitole, mnohé z našich súčasných sociálnych ziel pripisuje na vrub osvietenstva. Aj ona viní z holokaustu osvietenstvo:

Osvietenstvo nám dalo slobodu a liberálne hodnoty; ale dalo nám aj … holokaust (Phillipsová 1998: 189).

Phillipsová nespresňuje, akýmže to spôsobom nám osvietenstvo dalo holokaust. Možno si myslí, že to je predsa zrejmé. Pokúsme sa dať tie veci dohromady. Ako môže súvisieť osvietenstvo s holokaustom?

Niektorí nachádzajú spojovací článok v ateizme. „Osvietenstvo nám dalo ateizmus,“ hovoria nie neoprávnene, „…a dve spomedzi najväčších vraždení v histórii sveta spáchali v dvadsiatom storočí ateistické vlády: nacistické Nemecko a Stalinovo Rusko. Takže, ako vidíte, vy ateisti ste rovnako zlí, ak nie horší, ako my veriaci. A vedie to k zisteniu, že koreňom všetkých týchto hrôz je osvietenstvo.“

Dá sa však viniť osvietenstvo? Často sa tvrdí, že Hitler bol ateista. Vezmite si napríklad americkú novinárku Ann Coulterovú. Vo svojom bestselleri Ako osloviť liberála – ak musíte (How to Talk to a Liberal – If You Must – Coulter, 2004) píše, že Hitler bol ateista, ktorý odsudzoval kresťanstvo. Tvrdí, že „všetci veľkí hromadní vrahovia minulého storočia … boli ateisti.“ (s.165).

V skutočnosti bol Hitler vychovaný ako kresťan a opakovane sa vyjadril, že bol kresťanom. Odvolával sa dokonca na Bibliu, keď ospravedlňoval svoje prenasledovanie Židov. Napríklad:

Moje city ako kresťana ma vedú k môjmu Spasiteľovi ako bojovníkovi. Vedú ma k mužovi, ktorý raz v osamelosti pred malým hlúčkom prívržencov označil Židov za to, čo boli, a vyzval mužov, aby proti nim povstali. Boh vie, že bol najväčší nie ako trpiteľ, ale ako bojovník. S nekonečnou láskou som ako kresťan a ako muž prečítal pasáž (v Biblii), kde sa hovorí, ako sa Pán nakoniec rozhneval, vzal metlu a vyhnal z chrámu toto plemeno hadov a zmijí. Strašný bol jeho boj proti židovskému jedu. Dnes, po dvoch tisícoch rokov, s najhlbším pohnutím chápem skutočnosť, že to bol príčina, pre ktorú prelial svoju krv na kríži. Ako kresťan nemám povinnosť nechať sa oklamať; mám povinnosť byť bojovníkom za pravdu a spravodlivosť … A ak je oblasť, kde sa dá dokázať, že konáme správne, je to naša bieda, ktorá denne rastie. Ako kresťan mám povinnosti voči svojmu národu. (Reč Adolfa Hitlera 12. apríla 1924, Baynes 1942: 19-20).

To neznelo ako reč ateistu. Naopak, Hitler často zaútočil na „bezbožníkov“. Jeho vojaci mali na opaskoch pracky s nápisom „Boh s nami“. Netrpel sekulárne školy, lebo si myslel, že mravná výchova musí byť podložená náboženskou vierou:

Sekulárne školy neslobodno tolerovať, lebo v nich nie je náboženská výchova. Ale všeobecná mravná výchova bez náboženských základov je postavená na piesku; preto vzdelávanie a náboženstvo sa musia zakladať na viere (Helmreich 1979: 241).

Pravda je, že v neskorších rokoch sa Hitler postupne odkláňal od kresťanstva, v ktorom videl hrozbu pre svoju moc. Nakoniec nazval kresťanstvo „výmyslom chorých mozgov“ (Burleigh 2001: 718). Ale aj keď sa začal obracať proti kresťanstvu, pokračoval v nenávisti voči ateizmu:

Nechceme nikoho vychovávať v ateizme (Trevor-Roper 1988: 6).

Nakoniec prišiel k nelogickému záveru, že nevychovaný človek je vystavený riziku, že prestúpi na ateizmus, ktorý zodpovedá stavu zvieraťa (Trevor-Roper 1988).

Coulterová sa zameriava na Hitlerove neskoré útoky na kresťanstvo, úplne prehliadajúc jeho prvotné nadšenie pre kresťanstvo, čiastočne kresťanské korene jeho antisemitizmu a jeho rastúci odpor k ateizmu.

Tvrdenie, že Hitler bol ateista, je prekrútený fakt, ktorý stále opakujú tí, čo chcú diskreditovať ateizmus. Hoci mnohí túžia, aby bol pravda, dôkazy neexistujú.

Na druhej strane Stalin bol iste ateista. Ale nezabudnime, že aj keby bol ateizmus hlavným dôvodom pre gulagy (čo je veľmi pochybné tvrdenie), ba aj pre holokaust (čo je ešte menej pravdepodobné), ide nám o to, že liberáli nemusia byť ateisti. Táto kniha sa nezaoberá dôvodmi pre ateizmus. Predkladá argumenty na liberálny prístup k mravnej a náboženskej výchove, a tento prístup je konzistentný aj s náboženskou vierou a náboženskou výchovou. Ak sa vám nepáči ateizmus – dobre. Ak sa vám to páči, môžete veriť, že ateizmus zapríčinil gulagy. To vám však nedáva dôvody, aby ste odmietli liberálny prístup k výchove.

Naopak, máte vážne dôvody byť liberálnym. Všimnite si, že Hitler aj Stalin boli veľmi autoritatívni. Zostaňme ešte na chvíľu pri Hitlerovi. Ešte prv, než prišiel k moci, nacisti oduševnene pálili knihy, ktoré nemali „germánsky“ obsah (vrátane diel Karola Marxa). Len čo prišli k moci, Hitler zabil demokraciu, zakázal všetky iné politické strany okrem vlastnej a vraždil politických protivníkov. Úplne potlačil slobodu tlače. Novinári a všetci, čo kritizovali Hitlera a nacizmus, riskovali väzenie a smrť. Ministerstvo propagandy Jozefa Goebbelsa malo za úlohu kontrolovať všetky oblasti umenia, divadla, hudby, rozhlasu a tlače – aby sa verejne šírili len idey a ideály, schválené nacistami. Hitler a nacisti boli brutálne autoritatívni s veľkým A.

Samozrejme, Stalin nebol voči kritike tolerantnejší. To neboli ani Mao, ani Pol Pot. Pol Pot chcel vyhubiť nielen súčasnú skutočnosť, ale aj spomienku na starú kapitalistickú spoločnosť, a tak začal sťahovať mestské obyvateľstvo na vidiek, ďaleko od kníh, novín, filmu a televízie. Potom sa dal do jeho prevýchovy. Tí, čo boli naučení myslieť, boli postihnutí ako prví. Okolo 1,5 milióna ich zomrelo.

Aj Maova „kultúrna revolúcia“ sa týkala nemilosrdného ničenia všetkých stôp neprijateľnej kultúry, zakorenenej v hlavách občanov – nanešťastie pre nich. Aj Mao sa zameral na vzdelané občianstvo a predovšetkým na vychovávateľov. Výsledkom bola najväčšia vražedná horúčka dejín.

Všetci traja títo ateistickí masoví vrahovia – Stalin, Mao a Pol Pot – majú s masovými vrahmi Svätej inkvizície spoločnú posadnutosť myšlienkou kontroly myslenia. Vo všetkých troch prípadoch máme pred sebou autoritatívne vlády, vraždiace vlastných obyvateľov najmä kvôli myšlienkam v ich hlavách; stačilo podozrenie, že ich majú. Najmä tí, čo boli, alebo bolo podozrenie, že sú, osvietenskí v zmysle Kantovej definície – ktorí sa opovážili myslieť a zapochybovali o autorite – boli hubení ako mor. Dvadsiate storočie videlo nielen holokaust židov, ale aj holokaust osvietencov.

Hitler, Stalin, Mao a Pol Pot boli ukrutne autoritatívne osobnosti. Všetci boli hlboko antiliberálni. Početné boli pokusy (Phillipsovej a mnohých iných) pripísať tieto ukrutnosti na vrub osvietenstva a ním splodených liberálnych myšlienok, čo však ani zďaleka nie je možné. (V dodatku 1 sú uvedené aj iné možnosti vzťahu osvietenstva a holokaustu.).

Štátom organizované hromadné vraždenie vlastných občanov je od Svätej inkvizície cez Osvienčim, gulag, Maovu kultúrnu revolúciu až po kambodžské vražedné polia špecialitou autoritatívnych, nie liberálnych spoločností. Ak chceme v budúcnosti odvrátiť takéto katastrofy, musíme si uvedomiť, že náboženstvo alebo absencia náboženstva je spravidla len falošná stopa, ktorá odvádza pozornosť. Posadnutosť autoritárstvom ňou nie je.

Záver

Mnohí sa pokúsili obviniť z morálnych katastrof dvadsiateho storočia osvietenstvo. Často sa tvrdí, že najlepší spôsob, ako sa v budúcnosti vyhnúť takým katastrofám, je uznať existenciu externej náboženskej autority, ktorá nám zabezpečí morálnu rovnováhu a zachráni nás pred upadnutím do barbarstva.

No je iróniou, že práve podpora odvolávania sa na nejakú externú morálnu autoritu v konečnom dôsledku zvyšuje riziko krviprelievania. Najlepšia obrana proti takýmto hrôzam sa ukazuje byť výchova osvieteneckých občanov – ktorí sa neboja myslieť o morálke, náboženstve a iných aktualitách kriticky a nezávisle – práve tých chceli vyhubiť Hitler, Stalin, Mao a Pol Pot. Ale ak chceme zabrániť tomu, aby naša spoločnosť nezablúdila týmto nebezpečným smerom, musíme zabezpečiť, aby ostala silne liberálna. To znamená klásť odpor myšlienkovým smerom, ktoré nabádajú mladých ľudí podriadiť sa externej morálnej autorite – nech už je náboženská alebo iná.

Preložili Rastislav Škoda a Matej Beňo