Dodatok I a II

Dodatok I

Osvietenstvo a holokaust

Niektorým čitateľom nemusí stačiť moje stručné odmietnutie tézy, že osvietenstvo – špeciálne Kantovo osvietenstvo (samozrejme, toto bránime) – má na svedomí holokaust.

Dá sa povedať, napríklad, že hoci Hitlerova a Stalinova vražedná vláda boli silne antiliberálne, neznamená to, že neboli v konečnom dôsledku produktom osvietenstva a liberálnych hodnôt. Osvietenstvo mohlo byť príčinne spojené s vyvolaním týchto hrôz. Ako otvorene veľkodušní rodičia môžu mať egoistické dieťa, tak môže nástup liberálnych myšlienok vyvolať ako reakciu nástup vyslovene autoritatívnych výsledkov.

Je jasné, že existujú príčinné vzťahy medzi osvietenstvom a obidvomi spomenutými epizódami našej nedávnej histórie. Osvietenstvo bolo kľúčovým obdobím dejín. Keby nebolo osvietenstva, bola by história dvadsiateho storočia celkom iste iná. Možno by nebolo holokaustu ani gulagov (samozrejme, možno by bolo bývalo niečo rovnako hrozné). Ale uvádzať tento príčinný vzťah ako možný, či dokonca pravdepodobný, neznamená dokázať, že filozofické myšlienky osvietenstva sú vinné za holokaust a gulagy.

Keby nebolo Ježiša Krista, nebolo by kresťanstva a teda ani svätej inkvizície. To sú podobné príčinné súvislosti. To nedokazuje, že Ježišova filozofia je vinná za hrôzy inkvizície. Niet pochýb, že Ježiš by sa bol ostro postavil proti inkvizícii, práve tak, ako Kant proti holokaustu.

Dá sa povedať, že ak Ježišove myšlienky neurobili neodvratnou inkvizíciu, myšlienky osvietenstva urobili nevyhnutným niečo ako holokaust. V prvej kapitole sme videli, že filozofi ako Alisdair MacIntyre a John Gray tvrdili, že kľúčovým projektom osvietenstva bolo dať morálke úplne racionálne základy bez ohľadu na tradíciu. Tvrdili aj, že tento projekt nevyhnutne musel zlyhať. Ale ak mal zlyhať, zanechajúc morálku bez akýchkoľvek základov (nebol to názor Nietzscheho?), nebolo nevyhnutné, že sa morálka zrúti? Niektorí z toho môžu vyvodzovať, že osvietenstvo nevyhnutne upadlo do nihilizmu a na koniec do morálnej katastrofy. Takže nakoniec sú idey osvietenstva vinné z holokaustu.

Takéto vysvetľovanie holokaustu sa veľmi neznáša s Hitlerovým skorším kresťanstvom. Nič nesvedčí o tom, žeby Hitler bol býval morálnym nihilistom. Práve naopak – pripomeňme si len, ako Hitler zdôrazňoval význam náboženských škôl na položenie pevných morálnych základov. No aj keby tie vysvetlenia boli pravdivé, neznehodnotili by liberálny prístup k mravnej výchove, ako ho bránime v tejto knihe. Tvrdenie, že mravnosť môže mať racionálny základ bez tradície, nevyžaduje Liberalizmus s veľkým „L“ alebo niektorý iný tu ponúkaný argument pre liberalizmus. Ako je podrobne vysvetlené v deviatej kapitole, súhlasiť s Kantom, že je dobre nechať ľudí myslieť samých za seba o dobre a zle a používať vlastný rozum namiesto odvolávania sa na nejakú vonkajšiu autoritu, neznamená, že rozum sám vie pre nás rozhodnúť, čo je dobré a čo zlé. Tento pochybný predpoklad osvietenstva môžeme bezpečne zahodiť a ďalej trvať na význame autonómneho kritického myslenia.

Dôkazy nás presviedčajú, že najlepšia ochrana pred takýmito morálnymi katastrofami nie je výchova nových občanov, oddaných náboženskej autorite, ale jasnozrivých kritických mysliteľov, naučených preverovať vlastné názory a dívať sa na veci aj z iného hľadiska.

Lyotard

Pre svoj názor, že osvietenstvo je zodpovedné za Osvienčim, je veľmi známy postmoderný francúzsky filozof Jean-François Lyotard. Lyotard bol presvedčený, že „veľká rozprávka“ osvietenstva obsahovala myšlienku, že stačí narábať s ľuďmi ako s ďalšou časťou prírody, aby sa racionálne zvládli a ak sa raz rozum používa týmto spôsobom, pokrok je nevyhnutný. Symbolom zlyhania tejto „veľkej rozprávky“ je Osvienčim; je jej dôsledkom (pozri, napríklad, Lyotard 1992: 30 – 32). Všetko je to veľmi tendenčné. V každom prípade, aj keby to bola pravda, pripomeňme si, že Liberálne, Kantovo zdôrazňovanie dôležitosti výchovy jednotlivcov, aby mysleli kriticky a nezávisle miesto podriadenia sa Autorite, nevyžaduje, aby sme sa pridali k nejakej takej „veľkej rozprávke“. Taký prístup k mravnej výchove, ktorý zapojí do procesu vlastné rozumové sily jednotlivca, je celkom iste jednou z najlepších ciest, ako sa vyhnúť zaobchádzaniu s ľuďmi ako s o málo viac ako „kúskom prírody“. Prístupy k mravnej výchove, založené na psychologickej manipulácii toho druhu, aký sme opísali v štvrtej kapitole, zaobchádzajú so subjektmi, ako keby boli naozaj len ešte jednou časťou manipulovateľného prírodného poriadku. Naproti tomu Liberálny prístup angažuje rozumové sily subjektov a stavia žiaka a učiteľa na jednu rovinu, takže žiak môže povedať, že je to učiteľ, kto nemá pravdu.

Mimochodom, Kant zreteľne vyslovuje názor, že zaobchádzať s inými ako s racionálnymi bytosťami, znamená zaobchádzať s nimi skôr ako s cieľom snaženia než ako s prostriedkami na dosiahnutie cieľa – inými slovami, vyžaduje, aby sme ich neinštrumentalizovali. Je potom zvláštne, že Kant a jeho osvietenskí nasledovníci sú obžalúvaní z práve opačného názoru.

Mnohí „postmodernisti“ zavrhujú rozum ako jednu z foriem donucovacej, Autoritatívnej kontroly myslenia. Ale druh „nátlaku“ sídliaci v racionálnom argumente nie je jednou z foriem príčinného nátlaku. Neurčuje, čo budete veriť (ako to robí, povedzme, psychologická manipulácia, vymývanie mozgu alebo totalitná vláda), ale len ukazuje, čo by ste mali veriť, ak chcete dať svojej viere najlepšiu šancu, že je pravdivá. Nanešťastie sa rozdiel medzi kauzálnym a logickým „má“ stráca u tých kritikov osvietenstva, ktorí tvrdia, že používanie rozumu je len ďalší druh autoritatívneho šikanovania.

Jednou z príčin, prečo sa tento rozdiel prehliada je, že pri uvažovaní sa často dejú aj iné veci – a rozličné psychologické faktory môžu tiež hrať kauzálnu rolu pri rozhodovaní, čo uveríme – faktory, ktoré majú málo alebo vôbec nič do činenia s pravdou viery, o ktorú ide. Môžem si myslieť, že ma presvedčil racionálny argument, ale možno som len podľahol nátlaku starších, alebo kapituloval pred túžbou prispôsobiť sa. Hoci to môže byť len lichotenie, do akej miery sme racionálni, nevyplýva z toho, že rozum nemá schopnosť viesť nás k pravde, alebo že nie je našou najlepšou obranou proti psychologickej manipulácii a zvádzaniu zo správnej cesty.

Rezistencia kresťanov voči nacistom

Obhajcovia výchovy založenej na autoritatívnych hodnotách niekedy vyzdvihujú názor, že kresťania a iní nábožensky veriaci boli často na čele boja proti totalitným režimom, ako keby toto nejakým spôsobom ospravedlňovalo autoritatívny prístup k mravnej a náboženskej výchove. Samozrejme ho to neospravedlňuje. Opakujem, liberálny prístup sa znáša aj s kresťanskou výchovou, aj s kresťanskými morálnymi hodnotami.

Okrem toho, ak majú pravdu Glover a Olinerovci, boli to v liberálnom, osvietenskom duchu vychovaní kresťania, ktorí nielenže sledovali Autoritu, ale aj najčastejšie odolali „konečnému riešeniu“. Olinerovci vravia, že náboženstvo ako také hralo len malú úlohu pri zachraňovaní Židov.

Prípad Eichmanna

Pri pokusoch preniesť aspoň časť zodpovednosti za holokaust na osvietenstvo je časté tvrdenie, že v 1920-tych a 1930-tych rokoch bolo Nemecko presiaknuté Kantovou filozofiou. Niektorí obhajcovia výchovy založenej na autoritatívnych hodnotách radi zdôrazňujú, že podľa Arendtovej (1994: 135), účastníčky procesu s nacistickým hromadným vrahom Eichmannom, tento o sebe povedal, že „celý svoj život žil podľa Kantových morálnych príkazov“. Nie je to silná obžaloba Kantovej vízie osvietenstva?

Nie je. Arendtová (1994: 136) pokračuje, že tento Eichmannov výrok je v podstate nehanebnosť a okrem toho je nepochopiteľný, pretože „Kantova morálna filozofia zdôrazňuje schopnosť človeka posudzovať, čo vylučuje slepú poslušnosť.“ Samozrejme mohol Eichmann poznať Kantovu etiku. To však neznamená, že nasledoval Kantove rady. Arendtová vraví, že „od chvíle, keď bol poverený uskutočniť konečné riešenie, prestal žiť podľa Kantových princípov.“

Eichmann ukázal, že rozhodne zle chápal Kanta, keď povedal, že Kantov kategorický imperatív sa dá zhrnúť do viet: „Poslúchaj zákony, buď disciplinovaný, ži poriadne, nedostaň sa do sporu so zákonmi.“ Je predsa samozrejmé, že Kantov pojem povinnosti nie je ekvivalentom nasledovania príkazov, poslušnosti zákonom atď. Vrcholom nepochopenia je Eichmannov názor, že Kant vyžadoval od jednotlivca nekritické prijatie a uskutočnenie nariadení vrchnosti, Autority: Eichmann si myslel, že Kant bol Autoritár.

Eichmann iste nebol to, čo by bol Kant nazval osvietenským. Ani niet nijakých náznakov, že by bol vychovaný liberálnym spôsobom, nabádaný a cvičený klásť otázky a premýšľať, skôr brať na seba zodpovednosť ako podriaďovať sa autorite. V rozpore s tým, čo nám nahovárajú niektorí autoritári, za Eichmannovo správanie nemožno viniť ani Kanta, ani osvietenstvo. Správnejšie bude pripísať vinu autoritatívnemu nastaveniu jeho mysle.

Anonymný recenzent návrhu na túto knihu preveroval názor, že osvietenský prístup k mravnej výchove nám poskytne ochranu proti spomenutému druhu morálnej katastrofy; tvrdil, že „žiadna kultúra nebola väčšmi presiaknutá kantovstvom ako nemecká v 1930-tych rokoch. Je možné, že Kantova filozofia bola 1930-tych rokoch v Nemecku veľmi rozšírená. Poznali však Nemci jeho vysoko liberálne názory na morálnu autonómiu a osvietenstvo? V Eichmannovom prípade je odpoveď jasné „Nie“.

Dodatok II

MacIntyre o autorite a osvietenstve

V jedenástej kapitole sme videli, že dve námietky MacIntyra – že morálke nemožno dať len racionálne základy a že rozum má korene vždy v tradícii – sú v skutočnosti kompatibilné s liberálnou ideou, a že máme odmietnuť na Autorite založený prístup k mravnej výchove a namiesto toho máme povzbudzovať svojich žiakov k otvorenému, skúmavému a kritickému postoju.

Doteraz však nič nehovorí, že MacIntyre sa v niečom mýli. Uvedené body používa na útok na niečo, čo nazýva „projekt osvietenstvo“, pod čím má na mysli „racionálne základy pre morálku a jej odôvodnenie“ (MacIntyre 1985: 43). Tieto body iste ťažko zavážia proti takému „osvietenstvu“, aké charakterizuje MacIntyre. Nezavážia však proti „osvietenstvu“, ako ho charakterizuje Kant. Okrem toho je MacIntyre kritický voči „liberalizmu“ a tu mi nie je jasné, do akej miery mieni byť kritický voči Liberalizmu s veľkým L.

MacIntyre (1985: 222) hovorí, že každé rozmýšľanie sa deje v kontexte s nejakým tradičným spôsobom myslenia. Nemyslí však, že by to znamenalo ochranu určitých tradičných spôsobov myslenia pred racionálnou previerkou – keďže vyslovene konštatuje, že „nič sa nesmie dovolávať výnimky z reflexívnej kritiky“ (MacIntyre 1994: 289). MacIntyre (1994) hovorí, že „dobre podložená reflexívna kritika sa nikdy nesmie odpútať od praktických súvislostí, ktoré jej dodávajú jej zmysel a účel“; a že „Racionálny prieskum je v prvom rade sociálny“ (1999: 156) – racionálny prieskum sa nemôže angažovať bez ohľadu na tradíciu a nemôže ho robiť jednotlivec bez sociálnej angažovanosti. To však neznamená, že máme niekoho povzbudzovať, ani mladých, aby sa vyhýbali v tomto angažovať. MacIntyre (1985) hovorí: „Keď je tradícia v poriadku, vždy ju čiastočne tvorí argument o dobrách, hľadanie ktorých dáva tejto tradícii jej zmysel a účel. Keď sú vitálne, obsahujú tradície pokračujúce konflikty.“ MacIntyre si myslí, že konflikty a argumenty o zásadných veciach sú pre tradíciu dobrá a zdravá vec. Zdá sa teda, že hoci nás MacIntyre upozorňuje na hranice rozumu, stále považuje rozum za mocný nástroj; za nástroj, ktorý nielen možno použiť, ktorý treba použiť, a to aj pri previerke najzákladnejších presvedčení a praktík tradície.

Ale potom sa zdá, že viac ako je byť ďaleko od odmietania osvietenstva, ako ho charakterizuje Kant, MacIntyre je v súčasnosti jeho fanúšikom. MacIntyre verí, že môžeme a máme myslieť starostlivo a kriticky aj o najzákladnejších presvedčeniach a praktikách vlastnej tradície (stále uznávajúc, samozrejme, že neexistuje spôsob, ako to urobiť celkom bez tradície). Nič neslobodno prijať preto, lebo tak prikazuje Autorita. Nič neslobodno postaviť mimo oblasť kritickej previerky.

Samozrejme, toto ponecháva otvorenú otázku, do akej miery má byť deťom dovolené myslieť starostlivo a kriticky o základných veciach; majú v tom byť povzbudzované? MacIntyre hovorí, že zdolať prax vyžaduje prijať autoritu a že tradície majú vždy „nejakú autoritu“ (1985: 190). Čo však tu znamená „autorita“? Ide tu o Autoritu s veľkým A? Je to autorita, ktorej sa musíme podrobiť bez kladenia otázok a nekriticky aspoň v prvých štádiách svojho ponorenia sa do praxe? To nie je jasné.

Videli sme, že pre Aristotela stať sa dobrým znamenalo získať určité schopnosti a vstúpiť do určitých praktík. To vyžaduje disciplínu a využitie autority s malým „a“: deti sa stanú dobré tým, že si musia zvyknúť robiť dobre. Zdá sa však, že niet nutného dôvodu, prečo by využitie „autority“ v tomto zmysle nemohlo byť kompatibilné s autonómnym kritickým uvažovaním od útleho veku. Celkom iste to nie je prípad na potláčanie takého uvažovania (ale zdá sa, že práve to chce Sacks).

Ak je kritické uvažovanie o základoch morálky pre zdravú tradíciu podstatné, ako to tvrdí MacIntyre, ak je časťou krvného obehu tejto tradície, a ak „nič nemá nárok na oslobodenie od reflexívnej kritiky“, potom celkom iste musíme sa cvičiť robiť to dobre. Takže hoci MacIntyre hovorí súhlasne o „autorite“ (a útočí na „liberálny individualizmus“), nie je vôbec jasné, či si praje nejaký druh návratu k Autorite s veľkým A.

A predsa sa MacIntyre stal vzorom pre mnohých Autoritárov. Jeho argumenty sa pravidelne opakujú ako zdôvodnenie návratu k mravnej a náboženskej výchove založenej na Autorite.

Keď sme toto povedali, musíme uznať, že v After Virtue (Po cnosti) je aspoň jedna pasáž, v ktorej sa môže zdať, že MacIntyre napáda Kantovu víziu indivídua ako „suveréna čo do svojej morálnej autority“. Nasledujúce riadky možno interpretovať ako tvrdenie, že výsledkom Kantovej vízie osvietenstva je morálka, ktorá nie je nič viac ako iba prejav subjektívnej voľby a preferencií:

Na jednej strane individuálny morálny činiteľ, oslobodený od hierarchie a teleológie, sa sám chápe ako suverén vo svojej morálnej autorite, a tak ho chápu aj filozofi. Na druhej strane treba nájsť nový štatút pre zdedené, čo aj čiastočne pozmenené pravidlá mravnosti, zbavené ich staršieho teleologického charakteru a ešte staršieho kategoriálneho charakteru ako prejavu božského zákona. Ak sa také pravidlá nebudú dať nájsť, vytvorí sa nejaký nový štatút, smerujúci k racionalite, čo sa bude javiť ako len nástroj individuálnej túžby a vôle (MacIntyre 1985: 62).

Bližší pohľad na túto pasáž nám však ukáže, že je to Kantova vízia, kombinovaná so stratou starých teleologických a náboženských dimenzií nášho morálneho myslenia, o ktorej si MacIntyre myslí, že vyúsťuje do morálnych pravidiel, ktoré nie sú nič viac, ako „nástroje individuálnej túžby a vôle“.

Moja otázka znie: Je to Kantova vízia morálne autonómneho indivídua, čo prispieva k dojmu, že morálka nie je nič viac ako prejav osobných preferencií, alebo je to len strata teleologických a náboženských dimenzií, čo vytvára tento dojem?

Nakoniec, ak stratíme teleologickú a náboženskú dimenziu, ale odmietneme aj Kantovu víziu a miesto toho sa obrátime na nejakú externú Autoritu s veľkým A, morálka bude vždy vyzerať len ako „nástroj individuálnej túžby a vôle“. Iba teraz sa ukáže byť nástrojom túžby alebo vôle tejto externej Autority. Je možné, že MacIntyre zdiskreditoval ideu, že sa zaobídeme bez teleológie zakorenenej v náboženstve. Kantova vízia ostáva naďalej neohrozená.

Prečo nemôžeme mať náboženskú, teleologickú koncepciu mravnosti (ktorú, samozrejme, neodmietam – všetkými spôsobmi tvrdím, že ju potrebujeme priniesť späť), odmietať Autoritu s veľkým A a namiesto toho si osvojiť Kantovu víziu mravne autonómneho indivídua, núteného myslieť samé za seba? Prečo musí Liberálny postoj nevyhnutne viesť k morálnym pravidlám, ktoré sa nezdajú byť viac ako prejav osobných preferencií? Zatiaľ nevidím, prečo by musel. A nie je jasné, či si MacIntyre myslí, že musí.

Prameň: Stephen Law, The War for Children’s Minds, Routledge London 2006.

Preložili Rastislav Škoda a Matej Beňo.

Dokončenie v budúcom čísle ZH.