Stephen Law

2. kapitola: Liberálny s veľkým L

Sloboda konania

Začnime vyjasnením pojmov „liberálny“ a „autoritatívny“. Čo ich odlišuje?

Môžu deti a mladí ľudia mať slobodu robiť, čo chcú? Samozrejme, že nie. Okrem pár komunít hipisákov si nikto nemyslí, že deti, a v tomto prípade aj dospelí, by mali mať úplnú slobodu konania. Každý uznáva, že musia existovať najmenej určité pravidlá. Liberálov a autoritárov odlišuje napr. to, do akej miery majú byť tieto pravidlá reštriktívne a ako prísne sa má vyžadovať ich dodržiavanie. Mnohí ľudia sú toho názoru, že najmä v posledných päťdesiatich rokoch sme sa na škále správania posunuli príliš ďaleko k jej liberálnemu koncu. Stali sme sa príliš zhovievavými. Prišiel čas vyvážiť situáciu – vrátiť sa smerom k autoritatívnemu koncu škály. Možno je v tom kus pravdy.

Sloboda myslenia

Je však aj druhý, inakší spôsob rozlíšenia „liberálneho“ od „autoritatívneho“, a to na základe pojmu sloboda myslenia a prejavu. Do akej miery máme povzbudzovať deti, aby mysleli samy za seba a robili svoje vlastné rozhodnutia? Do akej miery má im byť dovolené verejne nesúhlasiť a prejaviť vlastnú mienku? Osobitne, do akej miery im má byť dovolené kritizovať a pochybovať o tom, čo sa im predkladá ako správne a nesprávne?

Aj tu sa názory rozchádzajú. Všimnime si, že tí, čo sú výrazne autoritatívni v ohľade škály slobody konania, bývajú dosť liberálni na škále slobody myslenia. Jedna vec je zakazovať priamo robiť niečo a iná vec je zakazovať myslieť, povedať a diskutovať o zákaze niečo robiť.

Škálu slobody konania môžeme znázorniť nasledovne: obr. 1 zo str. 19 zh 68

I liberálnosť

I

I sloboda konania

I

I  autoritárstvo

Táto škála zachytáva rozmedzie od úplnej anarchie na vrchole, kde neexistujú pravidlá ani disciplína, až po krajne reglementovaný režim vojenského štýlu na dolnom konci, kde život dieťaťa upravujú prísne pravidlá, idúce až po príkaz, kde majú mať pútec vo vlasoch.

Pridajme teraz škálu slobody myslenia: obr. 2 zo str. 19 zh 68

? liberálnosť

I  Alica

I

I ? sloboda konania

Liberálnosť –––––––––––––––––––––––––––––––––––– Autoritárstvo

I ? sloboda myslenia

I

Sofia I

? autoritárstvo

Aby nedošlo k nedorozumeniam, ak ide o slobodu myslenia, vyslovujme a píšme „Liberálny“ a „Autoritatívny“ s veľkými iniciálkami L a A. Nazvime autoritatívnym toho, čo kladie dôraz skôr na viac-menej nekritické odvolávanie sa na nejakú autoritu, než na nezávislé kritické myslenie. Autoritári sú na schéme vpravo. Liberáli s presvedčením, že máme klásť väčší dôraz na kritické myslenie a slobodu prejavu, sú na schéme vľavo.

Zo schémy vyplýva, že sú štyri možné kombinácie pojmov liberálny, Liberálny, autoritatívny a Autoritatívny.

Možno byť liberálny s malým l a Autoritatívny s veľkým A: Vezmime si ako príklad Alicu. Je to matka, ktorá rada znáša všelijaké druhy zlého správania svojich detí, no vyfacká ich, ak sa opovážia zapochybovať o správnosti náboženskej viery, v ktorej ich vychováva. Je liberálna s malým l vo všeobecnosti, ale Autoritatívna s veľkým A, ak ide o náboženstvo. Na schéme sa nachádza vpravo hore.

Druhým príkladom nech je nám Sofia. Svojim dcéram predpisuje prísne pravidlá: musia si upratať izbu, poslúchať na slovo a presne o deviatej byť v posteli. Je autoritatívna s malým a. Chce však, aby jej dcéry mysleli samy za seba. Povzbudzuje ich, aby sa vyjadrili k jej pravidlám, ak ich považujú za nespravodlivé. Jej stanoviskom je: „Chcem, aby ste robili, čo vám prikazujem. To však neznamená, že musíte so mnou súhlasiť. Neprikazujem vám, čo si máte myslieť. Chcem si vás vypočuť, chcem s vami diskutovať, aj keď to skončí tak, že s vami nebudem súhlasiť.“ Hoci je Sofia dosť autoritatívna, je aj veľmi Liberálna – na schéme sa nachádza vľavo dole.

Myslitelia osvietenstva mali tendenciu byť veľmi liberálni, s veľkým L. Nabádali ľudí, aby mysleli sami za seba, aby sami robili potrebné rozhodovania a neodvolávali sa na autoritu. To nijako neznamená, že všetci si mysleli, že ľudia smú robiť čokoľvek (pár z nich, ak vôbec nejakí, si to myslelo). Vezmime si ako príklad Kanta. Možno myslel na absolútnu autonómiu jednotlivca, ak ide o morálne súdy. Nemyslel však, že by ľudia mali byť „autonómni“ v tom zmysle, že majú mať slobodu robiť, čo sa im zapáči. Je hodné zmienky, že hoci Kant bol arciliberál, schvaľoval trest smrti za vraždu.

Zásadná otázka, s ktorou sme konfrontovaní, znie: do akej miery máme byť v mravnej výchove liberálni a do akej miery autoritatívni? (Upozorňujem, že ešte budeme hovoriť aj o náboženskej výchove, ktorá je veľmi spätá s mravnou výchovou; v mnohých prípadoch je náboženská výchova jednotlivca jeho mravnou výchovou.) Táto kniha argumentuje názorom, že nech si čokoľvek myslíme o pravidlách a disciplíne, vždy máme byť viac liberálni ako autoritatívni. Inakšie povedané: kdekoľvek sme na vertikálnej stupnici, máme byť od nej zreteľne naľavo; na horizontálnej stupnici nemáme byť nikdy vpravo.

Dve školy

Kritici často predpokladajú, že liberáli musia podporovať absenciu mravnej výchovy a nechať detí aby si svoju morálku vytvorili „z ničoho“ samy. Vravia: „Váš návrh, aby sme povzbudzovali deti myslieť samy za seba a nespoliehali sa na vonkajšiu autoritu, znamená, že ich vystavíme morálnemu vákuu, že ich ponecháme svojmu osudu, bez akéhokoľvek morálneho vedenia. Potom nie je prekvapením, ak z nich vyrastajú morálni zvrhlíci!“

Nezastávame v tejto knihe nič podobné. Ak chcete vedieť prečo, uvažujme o týchto dvoch školách: Stredná škola „Liberália“ a Stredná škola „Autoritária“. V mnohých ohľadoch sú rovnaké. Obidve vychovávajú svojich žiakov v rámci jasnej a pevnej siete pravidiel. Obidve očakávajú, že žiaci sa správajú k učiteľom a medzi sebou s rešpektom, nepobiehajú po chodbách atď. Obidve potrestajú žiakov, ktorí prekročia pravidlá. Obidve sa snažia predložiť presvedčivý zoznam morálnych hodnôt. Kým na obidvoch školách podporujú zachovávanie pravidiel a disciplíny a deťom vštepujú ten istý morálny kódex, tieto školy sa líšia v postoji, ktorý majú študenti zaujať voči týmto pravidlám a voči tejto morálke.

Stredná škola „Liberália“ je veľmi liberálna. Jej žiaci majú hojnosť príležitostí diskutovať o pravidlách a pokynoch, podľa ktorých sa majú správať a konať. Sú vedení tak, aby povedali svoj názor, najmä ak si myslia, že systém nie je voči nim spravodlivý. Raz do týždňa sa koná fórum, na ktorom študenti predkladajú svoje názory svojim učiteľom. Konečné rozhodnutia robí triedny učiteľ. Ale názory žiakov sa vypočujú a berú vážne.

Aj mravná výchova je na škole „Liberália“ liberálna. Hoci jej učitelia vášnivo zastávajú určitý morálny kódex, neočakávajú, že ho ich žiaci preberú bez problémov. Vstúpte do triedy na hodinu mravnej výchovy a budete svedkami otvorenej diskusie a úprimnej výmeny názorov. Sporným bodom sa venuje veľká pozornosť. Učitelia cítia povinnosť odpovedať na položené otázky čestne a otvorene – uviesť dôvody a obhajovať svoje stanovisko. V „Liberálii“ si učitelia zakladajú na tom, že podporujú intelektuálne a emocionálne schopnosti žiakov, potrebné na kritické a nezávislé myslenie.

Stredná škola „Autoritária“ je iná. Hoci má tie isté základné pravidlá a uznáva ten istý morálny kódex, jej študenti nemajú možnosť kriticky o ňom diskutovať. Nevyžaduje sa tu iba konformita v správaní sa, ale aj konformita v presvedčení. Učitelia nevravia len „Rob, čo sa ti káže“, ale pridávajú „ … a mysli, čo sa ti prikazuje myslieť“. Mravná výchova na škole „Autoritária“ sa zakladá často na poúčaní učiteľov, čo je správne a nesprávne. Otázky k týmto výrokom sú neprípustné. Ak niektorý žiak zdvihne ruku, aby položil otázku, prečo má veriť, že to alebo ono je nesprávne, učiteľ ho rozhodne s pohŕdaním umlčí. Ak neprestane, môže byť “po škole“, alebo ho postihne niečo ešte horšie.

Ukazuje sa, že hoci obidve školy sú zamerané na ten istý morálny kódex, jedna je silne liberálna a druhá silne autoritatívna. Z tejto ilustrácie robím záver, že liberálna škola má tú istú možnosť sprostredkovať žiakom rovnaký systém morálnych hodnôt ako autoritatívna škola. Ale liberálny prístup k mravnej výchove nevyžaduje umlčovať učiteľov a brániť im vysloviť alebo podporovať nejaký morálny názor (hoci to niektorí kritici tvrdia).

Religiózni liberáli

Iná mylná predstava o liberálnom prístupe, o ktorom bola práve reč, mu vytýka, že je nekompatibilný s náboženskou výchovou. Napríklad, kresťania si oprávnene prajú, aby sa ich deti učili o živote Ježiša a o morálke, ktorú Ježiš reprezentuje. Moslimovia si prajú, aby sa ich deti učili o prorokovi a že múdrosti, ktorým veria, sú obsiahnuté v Koráne. Ako liberáli majú na to právo.

Aj v tomto prípade spočíva rozdiel medzi liberálnym a autoritatívnym kresťanom nie v tom, čo učia svoje deti, ale v tom, ako to učia. Autoritatívny rodič očakáva, že dieťa si osvojí kresťanskú vieru viac-menej na základe príkazu náboženskej autority. Na druhej strane bude liberálny kresťan trpieť, ba možno aktívne podporí, kritickú previerku náboženských názorov.

Takže ak táto kniha propaguje liberálny prístup k mravnej výchove – útočiac na metódy založené na poslušnosti voči autorite – neznamená to, že sa stavia proti náboženstvu alebo proti náboženskej výchove.

V tejto súvislosti však treba spresniť, čo je potrebné, aby náboženská výchova bola liberálna. Niektoré náboženské školy môžu totiž podľahnúť nesprávnej predstave, že sú liberálne.

Predstavme si situáciu, že riaditeľ kresťanskej školy povie: „Ale pravdaže dovoľujeme svojim žiakom klásť otázky a o veciach kriticky diskutovať – len príďte k nám na hodinu náboženstva a budete svedkami živej diskusie!“ Je to liberálna škola?

Nie vždy. Ak sa dá študentom nepriamo najavo, že ich „živá diskusia“ sa má obmedziť na predmet ich viery a nie na to, či majú niečo veriť – ak sa im dá nejako na vedomie, že je dobré položiť otázku, čo niečím Ježiš myslel, ale otázky mieriace na jeho existenciu, božskosť či pravdivosť jeho výrokov sa nemajú rozvíjať (to všetko sú veci, ktoré treba prijať bez otázok) – potom je to čisto autoritatívna škola. Skutočne liberálna škola by sa nepokúšala takto oklieštiť myslenie.

Ateistickí autoritári ?

Ako si jedni myslia, že všetci religiózni ľudia musia byť autoritatívni, tak sa iní mýlia v predstave, že všetci ateisti sú liberálni. V knihe Obrana ateizmu (Arguing for Atheism) opisuje filozof Le Poidevin (1996: 84) situáciu na liberálnom a autoritatívnom konci stupnice takto:

Porovnajme tieto dve priania: prianie úplne sa podriadiť vôli nejakej autority … a prianie, že niečie správanie má byť odrazom jeho ideálov a zodpovedať jeho presvedčeniu, že niečo je správne bez závislosti na vôli iného jednotlivca. Ktorý ideál je z hľadiska morálneho vývoja lepší? Ateisti trvajú na tom, že lepšie je druhé prianie. Pre ateistu je morálnym ideálom autonómia, svojbytnosť. Ozaj mravne sa správajúci jedinec je ten, kto chce byť svojím majstrom, kto nechce byť nástrojom inej moci, kto nechce dôverovať zbaveniu vlastnej zodpovednosti nejakou predpokladanou autoritou, kto si chce sám vypracovať určitý druh správnej mravnosti.

Le Poidevin dáva prednosť prianiu liberála a robí dobre. Predpokladá však, že každý ateista je osvietenec, a to je omyl. Aj ateista môže byť autoritatívny, ako o tom svedčia mnohé totalitné režimy. Členovia strany alebo robotníci, ktorí sa vidia len ako koliesko vo veľkom spoločenskom stroji, ktorí verne až slepo prijímajú, čo sa im povie, ktorí sa nikdy neopovážia mať alebo vysloviť iný názor, než je oficiálny, tí majú mysle nie menej ovládnuté a zotročené autoritou ako prívrženci tvrdej náboženskej línie.

Autoritatívne ateistické vlády môžu byť veľmi brutálne pri vynucovaní neprijateľných názorov. V Stalinovom Rusku neklopala na dvere uprostred noci Svätá inkvizícia, naháňajúca náboženských kacírov, ale tajná polícia, poľujúca na politických odporcov. Obidva režimy mali spoločnú autoritatívnu posadnutosť kontrolovať nielen činy, ale aj myslenie.

Kombinácie liberálnych, autoritatívnych, religióznych a ateistických názorov možno znázorniť diagramom: obr.1 zo str.22 zh 68

Religiózny

Ateistický

Liberálny Autoritatívny Keith Ward Pápež ? Richard Dawkins Stalin

Stupnica Liberálny ? Autoritatívny vedie odľava doprava, stupnica religiózny ? ateistický zhora dolu.

V pravom hornom rohu nájdete religióznych autoritárov. Mnohí katolíci považujú pápeža za konečnú náboženskú autoritu. Hoci nie všetci jeho veriaci ho považujú za neomylnú autoritu (mnohí katolíci s ním otvorene nesúhlasia v otázke kontroly pôrodnosti), sú takí, čo vo veciach viery považujú za povinnosť katolíkov obrátiť sa na Jeho svätosť a nespoliehať sa na vlastný posudok; to je aj názor súčasného pápeža (2). Prečítajte si v tejto súvislosti heslo „Neomylnosť“ z Katolíckej encyklopédie:

(Veriaci) musia poslúchať hlas tých, ktorých Boh výslovne určil, aby učili v Jeho mene, a nie niečie súkromné názory toho, čo môže byť Božie učenie … Ten, kto sa sám pasuje za konečného posudzovateľa vo veciach viery miesto toho, aby uznal autoritu ustanovenú Bohom, ani zďaleka nemá pravého ducha viery. (3)

V pravom dolnom rohu nájdete Stalina – brutálneho autoritatívneho ateistu, hotového nechať zabiť každého, kto sa opováži verejne s ním nesúhlasiť. Hore vľavo sú religiózni liberáli – veria v Boha, ale priznávajú každému právo rozhodnúť, čo je dobré a čo zlé. Keď som tento nákres predložil Keithovi Wardovi, bývalému profesorovi na univerzite v Oxforde, umiestnil sa v ľavom hornom rohu (s poznámkou, že nie je celkom vľavo). Je religiózny liberál. V ľavom dolnom rohu nájdete liberálnych ateistov.

Medzi tými, čo sú na našom diagrame hore a dolu, dochádza pravidelne k verejným hádkam. Richard Dawkins je ateista, známy svojimi provokatívnymi útokmi na náboženstvo. Jeho kritika veriacich často uráža a pohoršuje. Vyčítajú mu, že im nerozumie. Je pravda, že Dawkins často útočí na vyslovene autoritatívne formy náboženstva. Mieri na tých, čo sa nachádzajú v pravom hornom rohu. Dá sa povedať, že by ľahko mohol spolupracovať s liberálnymi religióznymi veriacimi v ľavom hornom rohu (typu Keitha Warda), s ktorými má pravdepodobne viac spoločného ako s kýmkoľvek na pravej strane, kde sú, pravda, aj ateisti, ako bol Stalin.

Hluk a dym z bitky o náboženstvo má tendenciu zastrieť inú nie menej dôležitú debatu. Nazdávam sa, že rozhodujúca polemika sa nekoná medzi veriacimi hore a ateistami dole, ale medzi liberálmi vľavo a autoritármi vpravo. Pozornosť verejnosti treba sústrediť na tento základný a dôležitejší rozpor. To je jeden z cieľov tejto knihy.

*  *  *

Prameň: Stephen Law, The War for Children’s Minds, © Routledge, London and New York, 2006. Pokračovanie v tomto a ďalších číslach ZH – 69, 71, 72, 73, 74.

Preložili Rastislav Škoda a Matej Beňo