Ak je človek ateista nemá problém s Bohom ale s veriacimi, cirkvou a inými fenoménmi, ktoré súvisia s vierou v Boha. Taký ateista je prístupný k zmene svojho svetonázoru, len s ním je těžký pořízení – musí totiž dostať presvedčivé argumenty. Tie mu môže poskytnúť iba veriaca väčšina a preto sa rád oboznamuje s ich dôkazmi, ale žiaľ, napriek mnohým pokusom, dokonca aj od hláv pomazaných ostáva naďalej ateistom, i keď nie je tvrdohlavý.
Poďme sa pozrieť čo sa mu ponúka, keď ho lákajú do kráľovstvá nebeského. Náš exkurz je krátky, ale reprezentatívny. Prvým z tých, ktorý môže ateistu presvedčiť je známy anglický, kresťanský apologet, kazateľ a spisovateľ John Blanchard.
„Existuje Boh?“ Takú otázku si kladie Blanchard vo svojej brožúrke Najzávažnejšie otázky. a pokračuje: „Ak boh neexistuje nemá zmysel ho hľadať.“ Nuž tu musíme súhlasiť. A zdá sa, že Blanchard premýšľa rozumne. Ale hneď nasledujúca veta, tentoraz z knihy kníh, nás trochu začne mýliť: „Lebo ten, čo pristupuje k Bohu musí veriť, že Boh je“. Možno nie sme kutí v kresťanskej logike a preto máme problém pochopiť tieto múdre slová.
Sledujme však trpezlivo Blanchardové vývody: „Hoci „dokázať“ Boha v matematickom zmysle slova je nemožné, predsa existujú o Jeho existencii veľmi presvedčivé argumenty.“ Pre Blancharda je presvedčivým argumentom existencie Boha jestvovanie vesmíru. „Nič“ sa nemôže vyvinúť v „niečo“… „Všetky teórie sú krehké. Jediné uspokojivé vysvetlenie je toto: Na počiatku stvoril Boh nebo a zem.“ Nuž a je to! Podľa Blancharda je Evolučná teória síce veľmi rozšírená, ale rovnako slabá, ako teória Veľkého tresku a tak ďalej a tak podobne. Tu sme sa zrejme netrafili.
Poďme ale od literatúry pre široké masy chudobné duchom k vede. Presnejšie k vedcom. Veď taká veda je exaktná vec a keď už vedec uzná existenciu boha, má k tomu zrejme iné, presvedčivejšie argumenty, pevnú oporu o fakty, či iné nezvrátiteľné dôkazy, ako kresťanský kazateľ, či spisovateľ. V blízkom okruhu bývalej vlasti – Československa – máme známeho popularizátora vedy a veriaceho skeptika Jiřího Grygara.
Povie nám o tom vo svojej zbierke vybraných spisov s názvom O vědě a víře, ktorých väčšinu publikoval v „ilegálnom samizdatovom“ časopise Universum. (Mimochodom, časopis sa pripravoval tak dlho, že aj prvýkrát vyšiel celkom legálne až počas „zamatovej revolúcie“.) Úvod zbierky nadpísal autor Proč věřím v Boha? čo znie ako prísľub, tak sa mu poďme pozrieť na zúbky.
Prvý odstavec, prvá veta: „Vztah k Bohu je pro věříciho křesťana důvěrně osobní záležitosti, o níž se většinou ostýcha vyjadřovat veřejně; … “ Dôvod nie je podľa Grygara v obave z perzekúcie, či posmechu ale z dôvodov nesdělitelnosti osobných prežitkov bežným ľudským jazykom. V druhom odstavci sa dozvedáme, že veriaci vedec spoznáva Boha nielen subjektívne, ako každý iný človek, ale aj prostredníctvom predmetu svojho bádania. Nič bližšie nám však Grygar nevysvetli a to sme aj predpokladali.
V treťom odstavci náš veriaci skeptik zmieša dohromady osvietenecký racionalizmus, Laplaceho a ateistickú vieru marxistov, čím sa ideologicky odrazí do predposledného, najrozsiahlejšieho odstavca v ktorom však iba tvrdí, že významné objavy 20. storočia nám ukázali, aké je všetko vo svete zložité a oveľa tajomnejšie než v časoch keď naši predkovia verili v bohov blesku, vôd a sopiek. Možno preto potrebujeme jedného, silného, monoteistického, monarchistického Boha.
Záver je predsa len skvelý. Grygar môže dnes „svoju vieru v Boha oprieť tiež o kvalifikovaný údiv nad obdivuhodným poriadkom materiálneho sveta“. Ako dôkaz nám ponúka exaktné tvrdenie hodné Johna Blancharda, ale jeho autor je ešte významnejší. Je ním samotný žalmista Páně: „Nebesa vypravují o Boží slávě a dílo jeho rukou zvěstuje obloha“. (Ateistu pri tom napadne, že Boh je duch a nemá ruky, ale blahosklonne mávne rukou, vie predsa pochopiť metaforu.) Kresťan je nadšený, ale ateista ide skúsiť onakvejšieho apologeta. Priamo zástupcu Boha na zemi – Rímskeho pápeža.
Poliak Karol Wojtyla dostal tú česť, že si ho Božia ruka prostredníctvom biskupov zamurovaných v Sixtínskej kaplnke vybrala za nástroj svojej transcendentálnej vôle k výkonu moci na zemi, kým On je vyťažený udržiavaním poriadku na nebi a ešte pri tom musí dozerať na to, čo vyvádzajú živé duše na hriešnej zemi. Ján Pavol II. nás presviedča prostredníctvom svojej knihy Prekročiť prah nádeje, ktorej editorom bol Vittorio Messori. Pápežova kniha by nás mala presvedčiť, ak sme neuverili prvým dvom predskokanom nastupujúcej hviezdy.
Kapitola 4. Naozaj existuje v nebi Boh? Pápež odpovedá na Messoriho otázku: „Vaša otázka sa koniec-koncov dotýka pascalovského rozlišovania medzi Absolútnom, teda Bohom filozofov (libertínski racionalisti) a Bohom Ježiša Krista: a pred ním Bohom patriarchov od Abraháma po Mojžiša. Iba ten druhý je živým Bohom. Prvý je plodom ľudského myslenia, ľudskej špekulácie, ktorá je nám tiež schopná povedať niečo platné o ňom, ako to pripomína aj koncilová konštitúcia Dei Verbum o Božom zjavení. Každá rozumová argumentácia tak či onak sleduje cestu, ktorú ukázala Kniha Múdrosti a List Rimanom: od viditeľného sveta po neviditeľné Absolútno.“ Hádam stačí.
Čo poviete? To už nie je také jednoduché, ako Blanchard a Grygar, to by mohla byť aj pravda. Možno, ale kde je nejaký argument? Pápež totiž nepokračuje tým, že by predkladal nejaké argumenty, ale hovorí, že „Cirkev verí, že Kristus, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych za všetkých, dáva skrze svojho Ducha svetlo a silu človeku, aby mohol zodpovedať svojmu vznešenému povolaniu. Verí, že niet pod nebom iného mena, daného ľuďom, v ktorom majú byť spasení.“ Verí, verí, a ešte raz verí, ako Blanchard, či Grygar aj Pápež verí. A tak sme dúfali, že on už bude vedieť.
Ďalej nám síce pápež hovorí, že by sme mali čítať svätého Tomáša a „jeho quinque viae čiže päť ciest, ktoré vedú k odpovedi na otázku: An Deus sit?“, my sme sa však nádejali, že sa to dozvieme práve od pápeža. A tak, aj keď ateista nie je lenivý, ba naopak je zvedavý a prečíta si ďalšiu kapitolu – 5. Dôkazy – platia ešte? potom 6. A prečo sa teda skrýva? dozvie sa iba „že Boh až príliš odhalil svoju božskosť, a to, čo je jeho intímny život; odhalil sa vo svojom vlastnom tajomstve.“ Čudná hra na skrývačku: čím viac sa Boh ukrýva, tým viac sa odhaľuje.
To však ateista nie je schopný pochopiť. Nedbá totiž rady Blancharda, ktorý stoji na pleciach tých, čo nevideli ale viedla ich Božia ruka a preto mohli napísať spravodlivo a pravdivo: „Lebo ten, čo pristupuje k Bohu musí veriť, že Boh je“. Tu už ateistu napadne len to, čo povedal iný bezbožník: „keď vstupujete do božieho chrámu musíte rozum nechať predo dvermi“ a naďalej ostáva ateistom.
Em Twein