Záplava nových objavov a pokrok vo vede a technike, ako aj nebývalá informovanosť občanov v rozvinutých oblastiach zemegule priniesli aj názory, že doterajšie „veľké“ náboženstva nevyriešili a ani neriešia problémy ľudstva. Toto je pochopiteľné, pretože žiadne z týchto náboženstiev si nestanovuje za konečný cieľ život na tejto zemi, ale hlavne posmrtný život, v ktorom (bližšie nedefinovaná a nedokázaná) blaženosť a spasenie závisí na dodržiavaní striktne a dogmaticky stanovených príkazov a zákazov, ktoré boli pre tých, ktorí uverili jednej z početných takýchto doktrín, zjavené bohom alebo bohmi, posolstvom prorokov alebo posvätných kníh (Biblia, Korán, védy, Kitab al-hikma, Tao-tsang atď.)

Nové myšlienkové prúdy, ktoré oponujú uznaným dogmám veľkých náboženstiev, možno rozdeliť do dvoch skupín:

• prvou sú sekty a kulty,
• druhou sú humanistické myšlienkové prúdy.

Rozvoj siekt je prekvapujúci, až obrovský. Niektoré z nich vedú k vybičovaniu vedomia stúpencov do absurdností končiacich hromadnými samovraždami či inými násilnosťami na vlastných stúpencoch, alebo na iných (sekta Jim Jonesa, Davida Koresha, Čierneho chrámu lásky na Floride, Cirkev Prvorodeného a Baránka Božieho, sekta Slnečného chrámu vo Švajčiarsku a ďalšie.) V Severnej Amerike sa ich počet odhaduje na 2000. V Európe sa prejavuje podobný obraz nespokojnosti s klasickými náboženstvami, najmenej známe sú však tieto trendy v ostatných svetadieloch, hoci o ich existencii niet pochybností.

 

Druhú skupinu predstavujú humanistické myšlienkové prúdy, ktoré majú na rozdiel od siekt a kultov vyhranené spoločné črty. Najvýraznejším z týchto hnutí, ktoré možno pokladať za reprezentatívne, je sekulárny humanizmus, ktorého princípy sú inherentnými zložkami aj ostatných myšlienkových prúdov nehlásiacich sa k náboženským ideológiám.

Britská encyklopédia definuje pojem humanizmus ako

„životnú filozofiu zakladajúcu sa na záujme o ľudstvo skôr než na viere v boha. Humanisti sú presvedčení, že existuje iba tento svet, a že by sme mali robiť všetko, čo môžeme, aby sme z neho vytvorili niečo lepšie pre každého“.

Podľa definície výboru IHEU (Medzinárodnej humanistickej a etickej únie), ktorý zasadal v júli 1991 v Prahe, sekulárny humanizmus je

„demokratický, neteistický a etický svetonázor, ktorý obhajuje právo a zodpovednosť ľudských bytostí dávať zmysel ľudskému životu a utvárať si svoj vlastný život. Preto zamieta názory o nadprirodzených vplyvoch na realitu“

(R. TIELMAN, International Humanist News 1:1, 5-7, 1993).

Sekulárny humanizmus pri porovnaní týchto dvoch definícií je teda jedným z reprezentantov humanistickej životnej filozofie, rozširujúcim ju o prvky demokracie, etiky a ľudskej zodpovednosti. To teda znamená, že okrem teoretickej stránky (svetonázorovej), kladie veľký dôraz na praktický dopad týchto základov na človeka ako jednotlivca aj ako člena spoločnosti, s konštruktívnymi spoločenskými cieľmi.

Ak sa zamyslíme nad touto tézou, možno povedať, že náboženstvá tiež dávajú zmysel životu a ukazujú cestu k morálke a etike. Rozdiel je však (okrem mnohých iných čŕt) aj v tom, že náboženstvá vidia ako jediný zdroj týchto zámerov vo viere v boha (alebo v bohov, podľa povahy konkrétneho náboženstva), na rozdiel od humanizmu, ktorý je presvedčený o ľudských schopnostiach k vzájomnému pochopeniu, láske a morálnej zodpovednosti umožňujúcim tešiť sa zo života už na „tomto svete“ (nie na „onom svete“) (H. STOPES-ROE: Humanist News. No 57, 5, 1992).

Racionalizmus je ďalšou z výrazných čŕt humanizmu,

keďže aplikuje rozum a vedu na chápanie sveta. (S. M. D´ AGOSTINO: Free Inquiry, 15:1, 47-50, 1994/95). Humanizmus zastáva otvorenú, pluralitnú spoločnosť s demokratickým právnym zriadením a so zárukou dodržiavania ľudských práv a ochranou pred autoritatívnymi zásahmi. Presadzuje odstránenie akejkoľvek diskriminácie a netolerantnosti, vyvíja úsilie na pomoc menej privilegovaným členom spoločnosti, snaží sa o udržanie ekologickej rovnováhy prírody. Skeptické posudzovanie a vyžadovanie hodnoverných dôkazov patrí k životnému štýlu humanistov bez ohľadu na to, či ide o tvrdenia politického, náboženského, sektárskeho typu, alebo propagáciu „zázračných“ liečiteľských, špiritistických a podobných smerov. Rozum a kritické myslenie je aj základom pre morálku, etiku, lásku a solidaritu k ľuďom v núdzi a úctu k tvorivej práci, či už vo vede, technike, alebo v umení (Rada pre demokratický a sekulárny humanizmus – CODESH, Amherst, N.Y. USA).

Toto myšlienkové hnutie nie je celkom iba „modernistickým, novodobým filozoficko-etickým“ hnutím.

Jeho základy siahajú v histórii ľudstva ďaleko do minulosti. Preberá napr. už Konfúciom hlásanú orientáciu na ľudské schopnosti, podľa ktorých človek si má sám vytvárať hodnoty a normy – teda nie preberať direktívy „mimosvetského pôvodu“. Od Sokrata preberajú humanisti zásadu samostatného myslenia ako návodu k ľudskému konaniu

(J. SHILT, Dieseits, 9:30, 34-35, 1995).

Neudržateľnosť viery v nadpozemské sily a dušu, ako aj etiku zameranú na pozemský život možno odvodiť už od filozofov staroveku – Platóna, Demokrita, Epikura, Lukrécia. Solídne základy myšlienok súčasného humanizmu možno odvodzovať predovšetkým od pokroku vedy a z nich prameniaceho osvietenstva 18. storočia, ktorého myšlienky napriek útokom teistických militantných kruhov ostávajú živé.

Organizačnú formu dostalo hnutie sekulárneho humanizmu po 2. svetovej vojne. Bola to reakcia na hrôzy tejto dejinnej katastrofy.

Samozrejme pri svojom zrode v r. 1952 (ustanovujúci zjazd bol 21. augusta 1952 v Amsterdame) nadväzovala nová organizácia na staršie humanistické spoločnosti akými boli napr. Svetová únia slobodomyšlienkarov (1880), Medzinárodná etická únia (1896) a iné. Takto vznikla IHEU (International Humanist and Ethical Union – Medzinárodná humanistická a etická únia), pri zrode ktorej stáli hlavne humanisti z Holandska, Spojených štátov a Veľkej Británie.

Stojí za zmienku, že prvým prezidentom organizácie sa stal Julian Huxley, prvý generálny riaditeľ UNESCO. Jeho spolupracovníci boli prví riaditelia FAO (sir Boyd Orr) a riaditeľ WHO (Brock Chisholm). Neprekvapuje, že títo význační humanisti stáli pri zrode všeobecnej rezolúcie o ľudských právach a nová organizácia si zásady Deklarácie o ľudských právach osvojila ako svoj prvý program. Svetskí humanisti pokladajú za základ svojej činnosti nielen tento dokument, ale aj všetky ostatné medzinárodné dokumenty, ktoré v neskoršom vývoji vyplynuli z tohto základného medzinárodného dokumentu. Preto sú humanisti na celom svete predvojom zástancov demokracie, plurality, tolerancie a odporu proti diskriminácii z akýchkoľvek dôvodov.
IHEU má dnes svoje pobočky po celom svete v približne sto štátoch, medzi ktoré sa radí aj Slovensko. V celom komplexe činností únie nechýba (okrem ochrany iných diskriminovaných skupín) ani ochrana záujmov neveriacich v takom prípade, ak sú znevýhodňovaní.

Vynára sa otázka, či humanizmus je alternatívou náboženstiev, ktoré nesplnili očakávania odstrániť problémy ľudstva ani za tisícročia trvania ich pôsobnosti.

Náboženské inštitúcie treba považovať za prejav ľudskej kultúry a humanisti presadzujú názor, že ich treba vedecky študovať, a použiť pri tom najlepšie metódy psychologických, biologických a sociálnych vied (P. KURTZ: International Humanist : okt./dec. 1992, s. 4).

Náboženstvá pomáhali v historických etapách zjednocovať kmene, neskôr aj celé štáty a oblasti, no zapríčinili aj mnoho krviprelievania. Náboženstvá prispeli ku kultúre a civilizácii ľudstva pôsobením na ľudské činnosti, z ktorých treba vyzdvihnúť okrem iného nádherné umelecké diela, ktoré ostávajú klenotmi ľudskej kultúry (egyptské, grécke, rímske umenie, budhistické sochy, pagody, diela indiánskych domorodcov v Severnej Amerike, maliarstvo a chrámy kresťanskej civilizácie, mešity islamského sveta, atď.). Pre indivíduum znamenalo náboženstvo často duševnú rovnováhu a útechu v kritických situáciách.

Možno a treba polemizovať o tom, akú alternatívu možno očakávať od humanizmu. Odpoveď je nevyhnutne veľmi skromná: indivíduám, ktoré si osvojili humanistické presvedčenie, je silnou oporou, zdrojom duševnej rovnováhy a hlavne pomocou pri procesoch rozhodovania, čo všetko znamená rovnaký prínos pre jednotlivca, ako poskytuje náboženstvo úprimným veriacim. V dôsledku masovosti nie všetci sú takíto. Je však predčasné hovoriť už dnes o vplyvoch humanizmu na civilizáciu celej spoločnosti pre krátkosť pôsobenia, relatívne obmedzenú extenzívnosť nových myšlienok a hlavne nedostačujúci výsledok overenia platnosti spoločenskou skúsenosťou. K úspechu predurčujúce faktory sú: nedogmatickosť, opora o rozum a cit, individuálny prístup k riešeniu problémov bez zaťaženia hotovými „receptami“, skeptický kriticizmus zabezpečujúci optimalizáciu.

V civilizovaných demokratických a pluralistických spoločnostiach má tento myšlienkový prúd otvorené dvere, aby dokázal svoje prednosti. V západnej Európe majú humanisti rovnaký prístup k rozhodovacím orgánom ako predstavitelia cirkví a pokladajú sa teda už teraz za „analógiu“ náboženských presvedčení. Zúčastňujú sa na všetkých poradných zboroch štátnej správy, sú poradcami pre neveriacich vo väzniciach a v armáde, zúčastňujú sa organizácie školskej výučby etickej a občianskej výchovy, sú stálymi delegátmi pri OSN UNESCO, v Rade Európy atď.

Aká je súčasná situácia humanistov na Slovensku?

Podľa výskumov verejnej mienky je na Slovensku vysoký podiel občanov, ktorí sa nehlásia k náboženstvu. Humanistické hnutie na Slovensku tiež existuje, avšak vedomie o jeho existencii je všemožne hatené blokádou prístupu k masmédiám, odopieraním potrebných finančných prostriedkov a primeraných podmienok, zamietnutím požiadavky nekonfesionálnych poradcov v armáde a vo väzniciach, vyradením z pôsobnosti na školskú výchovu bezkonfesijných žiakov a ďalšími inými postojmi.

Jedinou možnosťou prelomiť tieto bariéry a priblížiť sa štandardom, ktoré sú bežné v celom civilizovanom svete, je organizované hnutie a presvedčovanie, že je to nová perspektívna alternatíva.

Prof. MUDr. A. Rehák, DrSc.