Michal Czupil

Prečo asi spomíname? Asi preto, že je to jediný spôsob, ako sa obrátiť k minulosti, preniesť myseľ tam, kde nemôže telo, kam nemôže zájsť hlas a azda je to najvýznamnejší dar prírody, keď prostredníctvom mozgu a jeho nervovej sústavy môžeme prekonať vzdialenosti, viesť s nimi nemý dialóg. Odkedy som sa navždy rozlúčil s mojim druhým rodičom, mojou mamou, čoraz častejšie zapínam môj pamäťový záznamník a vraciam sa do mojej minulosti, do môjho detstva. Mal som päť rokov, keď moji rodičia kúpili starý drevený domec, medzi steny ktorého sa spolu s nami nasťahovala aj chudoba a bolo veru ťažko určiť, kto komu v jednej izbe a malej predsieni, ktorá bola zároveň aj kuchyňou, prekáža. Našla si tu pochopiteľne svoje miesto aj nábožnosť, s ktorou sme tiež pomerne dobre vychádzali. Bola to nábožnosť v tom svojom starozákonnom primitívnom ponímaní – hlúposť, súčasťou ktorej sa stalo aj moje detstvo.

S „všemohúcim“ som nemal problémy – skôr ich mal on so mnou, pretože akoby nejakým zakliatím som sa nevedel naučiť (ani som sa nikdy nenaučil) jeho požiadavku, že v neho verím, teda „Verím v boha“. Trvalo to ale len do toho času, keď moja vrodená detská zvedavosť nenadobudla pocit, že nenachádza plné uspokojenie v odpovediach vštepovaných do môjho vedomia na hodinách náboženstva, ale aj mojou starostlivou mamou. Spomínam si, ako mi vysvetľovala, ako pánbožko v nebíčku pracuje, že keď si naloží na fúrik priveľa kameňov, tie mu potom z neho padajú, čo vraj spôsobuje hrmenie. Ako nás v takých chvíľach tisla k svojej vystrašenej hrudi, šepkajúc pritom slová „Otčenáša“. (S tými mojimi otcami som to mal dlho nejasné). Ale otec náš jej prosby nevypočul. Nevypočul, lebo nemohol, nemohol lebo ho nebolo! Keď ma ale moja mama poučila aj o tom, že hromy a blesky sú prejavom božieho hnevu, po jeho príčinách som už ďalej nepátral, pretože som mal aj ja na svedomí nejaký ten prehrešok a tak som hnev pánbožka vzťahoval aj na seba. Strach odjakživa nebol dobrým priateľom človeka, zvlášť ten, ktorý prichádzal od boha. Uplynulo dvanásť rokov od toho času, kedy ma moji rodičia obetovali kresťanskému obradu krstu nemluvniat a ja som si čoraz viac uvedomoval, že sa pohybujem v smere myšlienok „bohu“ čoraz vzdialenejším, ale mne osožným.

V mojom rodnom Vranove, v prostredí statočných a pracovitých ľudí, zápasiacich o svoje zotrvanie v bytí, som nasával silu, ktorá mi dodnes pomáha odolávať ohlupujúcim zvodom „nežnej revolúcie“. Tam sa formovali všetky moje inštinkty – citový, zmyslový, ale predovšetkým humánny. Tam sa začína utvárať aj môj budúci vzťah k nábožnosti a k cirkvi osobitne, k čomu veľkou mierou prispel aj tento môj zážitok z jednej hodiny náboženstva.

Mojim duchovným „otcom“ v ľudovej škole bol istý gréckokatolícky farár menom Ihnát. Citmi sme boli prepojení tak, že vedel správne vycítiť driemajúci vo mne ateistický princíp a ja som v ňom cítil predĺženú trestajúcu ruku samého boha. Tragické však na tom bolo to, že tento „nebeský blbeček“ (tento zaslúžilý titul pre klérus som si osvojil buď od pána A. Romana, alebo R. Bednára, alebo od niekoho iného, neviem už, ale sa mi páči), nevedel vycítiť ako ma znásilňuje, keď som mal plniť to, čo odo mňa vyžadoval. Títo ľudia asi nikdy nepochopia, že človek môže byť obdarený aj inými vlastnosťami, aby v nich našiel svoj zmysel života.

Na bohoslužby som totiž nerád chodil – chýbal mi k tomu totiž inštinkt, ktorý sa vo mne ako jediný pre túto oblasť nevytvoril. Môj „otec“ duchovný si toho bol asi dobre vedomý a tak si zaumienil, že svoju zblúdilú ovečku k plneniu svojich požiadaviek prinúti. Hodiny náboženstva bývali v pondelok, teda hneď po nedeľných bohoslužbách, kedy cestou do školy – merajúc ju viac strachom ako krokmi – vždy som sa musel pripraviť na obranu svojej „mladíckej nerozvážnosti“ – na neúčasti na bohoslužbe. Nikdy som nemal sklony k záškoláctvu, no v tie pondelky som musel tuho zápasiť s takým pokušením. Ale dvere sa už otvárajú a v nich sa objavuje môj „otec“ duchovný. Za zborového „sláva Isusu Christu“ celej triedy, smeruje ku katedre, aby po krátkej kontrole prítomných zaujal pozíciu dušpastiera. Odznejú záverečné slová „otčenáša“ nasleduje obligátne čítanie hriešnikov, chýbajúcich na nedeľnej bohoslužbe. Moju myseľ ovládla úzkosť a strach – vedel som , že na tomto zozname musím byť aj ja. Tento ťaživý psychický stav našťastie netrval dlho pretože zoznam hriešnikov bol krátky – bol som na ňom iba ja, sám, jediný. Nasledujúca udalosť mala veľmi rýchly spád. Úzkosť a strach náhle vystriedala bolesť a praskot v mojom ľavom uchu v tak krátkom momente, že ho moje zmysly sotva stačili zaregistrovať. A mojich asi tridsať kíl silou trestajúcej ruky môjho „otca duchovného“ začalo prekonávať prvé centimetre zemskej gravitácie. Ťahajúc ma takto z lavice na chodbu, keď bolesť mlčala, aby dávala slovo rozumu, sa vo mne upevňovalo aj moje vedomie, že sa naozaj pohybujem v smere síl a myšlienok mne osožných.

A tak dnes, keď už opäť dávam slovo rozumu, úcta k tomu, čo považujem za spravodlivé a rozumné, ma núti vážiť si a hájiť to, čo mi v súlade s rozumom umožňuje zotrvávať v bytí, aby, ako tvrdí Miguel de Unamuno – pravou vodou bol nápoj, čo po vypití uhasí náš smäd, pretože ho unáša a pravým chlebom to, čo ukojí náš hlad, pretože ho ukája. A ja dodám, aby pravým slovom bolo to, čo náš rozum povznesie, pretože ho povznáša a pravým človekom ten, kto to slovo prijíma, lebo to „božie“ neznáša.