V pamäti mnohých, ale možno už len nemnohých, ostali výroky prvého ponežnorevolučného ministra školstva, inak excelentného biológa a vysokoškolského učiteľa, ktoré formuloval v odpovedi na otázku novín Verejnosť (č. 17, 27.2.1990, s. 4): Ako znovu získame osobnosť pedagóga? pán minister odpovedal: „Učiteľ je kľúčovým faktorom škôl… veľká časť učiteľov nie je príkladom ani takým, ani onakým. Sú všetko iné, len nie osobnosti. Sú beztvarí. Mäkkýše bez skeletu, bez vlastného názoru. Tak, ako bezducho slúžili totalitnému systému, opäť sa hlásia do služby — niektorí podlízavo, iní, ako vždy, na čele nového myslenia. Sú pliagou, ktorá sa bude z našich chorých škôl najťažšie odstraňovať”.
Citovaná odpoveď vyvolala medzi učiteľmi a školskými pracovníkmi značnú nevôľu a pobúrenie, no v nestabilnom a neprehľadnom procese prevratu sa nikto neodvážil obsah výpovede nahlas hodnotiť, nie to ešte spochybniť, či nebodaj kritizovať. Asi sa to zdalo byť príliš nebezpečné, hoci pán minister, podľa nášho vtedajšieho presvedčenia, oponentúru a kritiku čakal, chcel ju vyprovokovať. Jeho bohorovné, arogantné, silno citovo podfarbené a odsudzujúce hodnotenie „veľkej časti” učiteľov sa, okrem iných chýb, stalo jednou z prekážok, kvôli ktorým sa pán minister mohol stať veľkým, no o túto šancu prišiel aj vlastnou vinou. Do nastavenej „pasce” jeho súdov sa chytila iba jedna pedagogička, ktorej svedomie nedalo a pri príležitosti Dňa učiteľov odpovedala krátkym, kriticko-protestným textom Oslávi „pliaga” spoločnosti svoj deň? (Pravda, č. 74, 28.3.1990, s. 5).
Odvtedy uplynulo dlhých 22 rokov. Školy a učitelia sa v duchu novej politiky, ideológie, ale i rastu vplyvu cirkví postupne viac alebo menej menili, diferencovali, prispôsobovali sa novým, niekedy progresívnym, inokedy regresívnym, ba i nezmyselným požiadavkám často modifikovanej školskej i tzv. veľkej politiky. Permanentné reformy i pseudorefomy školstva naučili učiteľov samostatne myslieť a s plynúcim časom ich utvrdili v presvedčení, že pre úspešnú pedagogickú prácu je najspoľahlivejšie, obrazne povedané, viac pozerať do očí žiakom, než sa prepytujem pchať do z..ku politikom. Sme presvedčení, že aj vďaka tomuto pragmatizmu učiteľov sa naše školstvo dokázalo udržať ako-tak nad vodou, a to aj napriek školsko-politickým dobrodružstvám striedajúcich sa vládnych garnitúr.
Kríza súčasnej spoločnosti i školy zachvátila aj učiteľov. Čo múdrejší, samostatnejší, kriticky mysliaci si postupne začali uvedomovať, že programové tézy všetkých politických strán, ktoré neustále zdôrazňujú veľký význam výchovy a vzdelávania v školách síce dobre vyzerajú a dobre sa počúvajú, ale sú to iba pokrytecké lži. V praxi naše školstvo zo dňa na deň, z roka na rok upadá. Je podvyživené po každej stránke: finančne, morálne, personálne, materiálne… S každou zmenou vlády sa podstatne menia politické priority, škola sa zmenila na inštitúciu služieb tak ako napr. práčovňa alebo čistiareň či autoservis. Manažérsky spôsob riadenia a snaha o infiltráciu trhového mechanizmu do školstva, podľa, na výchovu a vzdelávanie neaplikovateľných kritérií, likviduje výchovnú funkciu školy a vyučovanie redukuje len na jeho výkonovú stránku a kontrolu prostredníctvom testov. Uzavretím Základnej zmluvy medzi SR a Svätou stolicou štát odovzdal výchovu detí a mladých ľudí, a tým do značnej miery aj kontrolu nad školami, do rúk cirkví. Učitelia strácajú dôveru v takto chápané a realizované poslanie školy. Čo je však najhoršie, od únavy a vyčerpania časom strácajú aj vieru vo vlastné sily a schopnosti. Časté zmeny siete škôl, redukcia ich počtu v dôsledku nepriaznivého demografického vývoja, zmeny štruktúry, obsahu a počtu študijných a učebných odborov na stredných školách a ďalšie príčiny významne prispievajú k existenčnej neistote a strachu učiteľov zo straty zamestnania. V snahe za každú cenu sa udržať v škole učitelia neraz preberajú na seba „dobrovoľne — nasilu” úlohy, ktoré za normálnych okolností by nikdy nemali, nemohli robiť. Napr. manželia učiteliek (rozvedené alebo slobodné majú smolu) robia bežnú údržbu v triedach a kabinetoch, maľujú triedy, učitelia a vychovávatelia za vlastné kupujú školské potreby a pod.
Na druhej strane, v priebehu 22-och strastiplných rokov sa učitelia učili. Hlbšie vnikali do mechanizmu tvorby, realizácie a hodnotenia školskej i ostatnej politiky. Poznávali, že pekné reči a sľuby o nevyhnutnosti povznesenia školstva sú prázdne, farizejské a mätúce. Aj tí najnenapraviteľnejší optimisti a romantici sa mohli presvedčiť, že napriek vlastnej bezhraničnej obetavosti, napriek najväčšej skromnosti a pri vypätí všetkých svojich vnútorných síl, školstvo ide dolu vodou. Pochopili, že prišiel čas na zmeny. Keď sa už zdalo, že učitelia prežívajú sociálnu skutočnosť, v ktorej pedagogicky pracujú stále ako poddajné mäkkýše, vzopäli sa a vstúpili do štrajku.
Prostredníctvom svojho odborového zväzu poslancom NR SR učitelia odkázali, že financovanie nášho školstva a odmeňovania jeho zamestnancov nenapĺňajú požiadavky budovania vzdelanostnej spoločnosti 21. storočia. Aj preto Odborový zväz pracovníkov školstva a vedy na Slovensku zviditeľnil problémy školstva Slovenskej republiky vyhlásením jednodňového štrajku zamestnancov školstva dňa 13. septembra 2012 a 26. novembra 2012 vstúpili učitelia do časovo neobmedzeného štrajku.
Organizátori štrajku žiadajú:
— záruky lepšieho materiálneho a technického zabezpečenia všetkých typov škôl a záruky spravodlivého odmeňovania zamestnancov regionálneho a vysokého školstva;
— aby vláda SR memorandom deklarovala každým rokom svojho vládnutia postupnými krokmi zvýšenie financií do školstva v takej výške, ktorá zaručí vyrovnanie sa vyspelým štátom Európskej únie v prídele podielu 6 % HDP do školstva v horizonte rokov 2013 — 2016;
— vytvoriť podmienky na skvalitnenie vzdelávania, na finančné zabezpečenie škôl a aby bola odstránená deformácia odmeňovania zamestnancov a v prvom kroku zlepšiť odmeňovanie zamestnancov školstva už v roku 2013 zvýšením tarifných platov minimálne vo výške 10 %.
Po dlhej dobe chceli dať učitelia týmto protestom štátnym orgánom i verejnosti na vedomie, že sa už nemienia uspokojovať s proklamovanými, ale nikdy nerealizovanými vyhláseniami. Slovensko je na posledných priečkach v Európskej únii podielom HDP na školstvo a podielom z verejných financií.
Reakcie na štrajk učiteľov zo strany vlády a ministerstva školstva boli v línii rokmi zaužívanej šablóny: uznávame, že školstvo je hlboko poddimenzované, ale… Predseda vlády, minister školstva i minister financií v duchu falošnej a predstieranej starostlivosti o školstvo si nedali ani toľko námahy, aby v komunikácii s učiteľmi a verejnosťou používali domyslené a vecne správne údaje a argumenty.
Celkom primitívne na blížiaci sa štrajk reagovali médiá, keď za hlavnú prekážku neúnosnosti štrajku označili absenciu starostlivosti o opateru školopovinných detí v čase, keď školy budú zatvorené. Skutočnosť, že štrajk spôsobí pokles úrovne a procesu výchovy a vzdelávania nezaujímala skoro nikoho. Ostrie štrajku naštrbili aj rôzne prepočty strát štrajkujúcich, ktoré vyplývali napr. z povinnosti platiť za dni strávené štrajkom zdravotné poistenie. Časť zriaďovateľov učiteľov a nepedagogických zamestnancov škôl rôznymi spôsobmi zastrašovala.
Pokusov o demoralizáciu učiteľov bolo však oveľa viac a veľa bolo a ešte je aj tých, ktorí sa na ňom priživovali a priživujú. Prejavuje sa to aj v prístupe, spôsoboch a prostriedkoch vedenia štrajku. Niektorí sa napr. snažia presviedčať vládu naivnými heslami, rôznymi recesistickými „darčekmi” ministrovi, premiérovi. Uvažujú ustráchane, nedostatočne presvedčivo, argumentujú porazenecky. Nájdu sa však aj extrémisti, ktorí podnecujú k nezákonným prostriedkom, len aby prekazili úspech štrajku alebo aby aspoň „podkúrili” ľavicovej vláde.
Obrovskou devízou štrajku je morálna podpora od rodičov, širšej verejnosti i žiakov, ktorí sa zapájali do štafetového štrajku. Študenti stredných škôl podporujú nielen požiadavky svojich učiteľov na zvýšenie ich platov, ale nahlas dávajú najavo svoju nespokojnosť s malým rozpočtom na školstvo, nedostatkom učebníc a učebných pomôcok. Je to dobrá praktická výchova občana, ktorá navyše, utužuje aj vzťah učiteľov a žiakov na najsprávnejšej a najzdravšej platforme.
Slovenskí študenti, ktorí študujú na univerzitách v zahraničí, ministrovi školstva v otvorenom liste odkázali: „Smer, ktorý ste zaujali Vy, pán minister Čaplovič, je močarisko, v ktorom sa bohužiaľ topia hlavne slovenskí študenti”. K tomu treba dodať, že cestu do „močariska” úspešne stavali všetci predchodcovia súčasného ministra, hoci nerovnakým spôsobom a v nerovnakej miere. Ani jeden z nich nepochopil, a ak pochopil, nenašiel odvahu povedať, že hlavnou prekážkou je existujúci systém zabezpečenia a stratégia rozvoja školstva. Našťastie toto nielen pochopil, ale našiel občiansku odvahu nastoliť ako svoju hlavnú a vlastne jedinú požiadavku Odborový zväz pracovníkov školstva a vedy na Slovensku a jeho štrajkový výbor.
Nech už prerušený štrajk skončí akokoľvek, učitelia sa v jeho doterajšom priebehu poučili, veľa sa naučili a ešte sa naučia, lebo štrajk je zatiaľ iba prerušený. Učitelia sa stávajú občiansky, sociálne, morálne i pedagogicky zrelší. Dnes chápu realitu oveľa plnšie ako pred rokmi. Ba povedali by sme, že ak spomínaný porevolučný minister učiteľov káral kvôli ich politickej, občianskej a pedagogickej pasivite, situácia sa dnes obrátila. Učitelia sú zjavne tou osvietenou, občiansky zmýšľajúcou a cítiacou silou spoločnosti, kým politické špičky, ich stranícke centrály a pripojené think tanky sú vo vzťahu k výchove a vzdelávaniu v škole cynicky konajúce mäkkýše bez skeletu, bez charakteru, morálky a zodpovednosti. Namiesto toho, aby venovali primeraný objem prostriedkov a najväčšiu pozornosť vzdelávaniu a výchove našich detí, strkajú ich do pochybných podujatí, afér, „projektov”, tendrov a, samozrejme, neubránia sa nijakej príležitosti na vlastné obohatenie. Aj kauza trnavského arcibiskupa ukázala, že v sieti cirkevnej hierarchie miznú finančné prostriedky neprehľadným spôsobom ako v čiernej diere, no štát aj napriek tomu dotuje cirkvi obrovskými čiastkami.
Ekonomická kríza nie je dôvodom na odklad riešenia úpadku nášho školstva. Naopak, investície do školstva aj v čase krízy sú, na rozdiel od iných investičných zámerov a dobrodružstiev, absolútnou istotou ich návratnosti.
Na prahu roku 2013 organizátori štrajku vyhlásili, že:
— trvajú na požiadavkách tak, ako ich manifestovali pri vyhlásení štrajku;
— žiadajú vládu a ministra školstva, aby do konca marca 2013 zabezpečili spracovanie vízie rozvoja školstva, v ktorej bude merateľne vyjadrený záväzok vlády SR na skvalitňovanie vzdelávania, materiálneho a technického zabezpečenia škôl, vrátane vedy a výskumu a na primerané financovanie a odmeňovanie v rezorte školstva v rokoch 2014 — 2016;
— prostredníctvom svojich zástupcov chcú mať možnosť aktívne participovať na procese tvorby vízie, aby ich požiadavky boli do nej zahrnuté;
— odmietajú štrajkovať počas Testovania 9 a maturitných skúšok, lebo to nepovedie k reálnej zmene pomerov v školstve a ublíži to žiakom, študentom a ich rodičom;
— budú aj naďalej používať len zákonné prostriedky štrajku;
— ak zverejnená vízia bude obsahovať požiadavky odborového zväzu, pre ktoré vyhlásil štrajk, štrajkový výbor štrajk skončí.
Je to zrozumiteľná, múdra, realistická, nekompromisná a spoločensky prospešná reč hodná učiteľov občanov i učiteľov ako občanov. Slovenskí humanisti a predpokladáme, že väčšina rozumných ľudí želajú učiteľom v ich sociálnom boji úspech, lebo bojujú za našu budúcnosť. Dobrá výchova, systematické a dôkladné vzdelávanie detí a mladých ľudí založené na výdobytkoch súčasnej vedy sú je pre humanistov najvyššou hodnotou.
Matej Beňo