John Pilger

Kým zástancovia Bushovho a Blairovho vražedného dobrodružstva v Iraku vidia v pseudoudalostiach Stredného východu predsa len akúsi „striebornú nitku“, udalosti v Kolumbii osvetľujú pravú povahu ich „poslania“ z nášho stanoviska. Medzi posledné sa zaraďuje hrozná udalosť, ktorá – keď je uznaná za novinársku správu hodnú uverejnenia – podáva sa ako tragédia, ktorej obete „platili cenu kokaínu krvou“.

Takto charakterizovali 13. februára 2005 utrpenie Kolumbie londýnske noviny Observer a tak zmýšľa väčšina americkej a európskej tlače; britský minister zahraničných vecí nás uisťuje, že všetky strasti Kolumbie zapríčiňujú drogy; a „v Oxforde vychovaný“ kolumbijský prezident Alvaro Uribe sa vraj snaží „držať na uzde darebácke elementy armády“; okrem toho, britská vláda mu v tomto ušľachtilom diele pomáha.

Rovnako ako Amerika, ktorej kolosálna vojenská intervencia v Kolumbii, známa pod jednoduchým názvom „Plán Kolumbia“, čo do výdavkov sa radí hneď za miliardy pre Irak a Izrael – má predsa za cieľ vykántriť obchod s drogami!  Bill Rammell, zástupca anglického ministra zahraničia pre celý svet, sa podľa Observera vyjadril, že v Kolumbii ide o morálnu záležitosť; dodal, že pre anglickú majetnú triedu by malo byť šnupanie kokaínu

„takým spoločenským tabu ako piť fľašu juhoafrického vína počas apartheidu“.

Nedávno povedal Severokórejčanom, že nemajú právo mať jadrové zbrane; samozrejme je irelevantné, že jeho vláda je jadrovo vyzbrojená až po zuby.  Predtým mi pri interview na Ministerstve zahraničia vysvetľoval, že obyvatelia Čagských ostrovov v Indickom oceáne, nezákonne vyhnaní zo svojej domoviny britskou vládou, sa nemôžu vrátiť, lebo by sa vystavili smrteľnému nebezpečenstvu pri výskyte cunami. No keď cunami na druhý vianočný sviatok udrel, ušetril Čagské ostrovy, ako to Američania predpokladali: veď preto sa spriahli s Britmi, vyhnali domorodcov a vybudovali tam veľkú základňu, ktorú si vojenské námorníctvo cení ako „po všetkých stránkach lepšiu“ ako je základňa na hlavnom ostrove Diego Garcia.

Opustime na chvíľu zaneprázdneného Billa a vráťme sa do Kolumbie. Sú svedkovia, že 21. februára 2005 vstúpili vojaci 17. brigády kolumbijskej armády do pokojnej obce San José de Apartado na severovýchode krajiny. Obec nemá nijaké politické zväzky a stojí dokonca pod „ochranou“ Medziamerického dvora ľudských práv. Podľa výpovedí svedkov vojaci odvliekli a zavraždili osem civilov, vrátane troch detí a jedného dievčaťa – k smrti ich rozsekali mačetami. Medzi nimi bol Luis Eduardo Guerra, starosta obce, jeho družka Bellanira a syn Deiner; Guerra bol známy ako výnimočne humánny a zmierlivý človek. Od r. 1997 bolo zavraždených 130 jeho ľudí; nikto nebol nikdy odsúdený. Otvorene žiadali vyšetrovanie tohto prípadu Spojené národy; žiadali to aj Spojené štáty; a nakoniec aj britské Ministerstvo zahraničia. Ak to bude tak, ako to bolo vždy v minulosti, tí poslední dvaja sa môžu spoľahnúť, že aj túto poslednú hrôzu odveje vietor času a ich čistá fasáda Kolumbie sa obnoví. Pretože ako sú Bush a Blair premočení krvou v Iraku, sú takí aj v Kolumbii.

Kolumbijská armáda a polícia majú najhoršie vysvedčenie o porušovaní ľudských práv

na západnej pologuli. No vo Washingtone a Londýne sa verí fikcii, že vláda „v Oxforde vychovaného“ Uribeho je lepšia, ako boli vlády jeho predchodcov a že príčinou vyše 20 000 vrážd do roka sú len drogy! Nikto nepochybuje o tom, že FARC, roľnícka gerila, obchoduje s drogami, ale absolútna väčšina obchodu s drogami a násilenstiev v Kolumbii ide na konto štátu, armády a paramilitárnych organizácií, financovaných a cvičených priamo alebo nepriamo americkou a britskou vládou. Okrem toho spomínať kokaín je odvádzanie pozornosti: kokaín je palivo, nie príčina požiaru. Obeťami sú ľudia ako Luis Eduardo Guerra a jeho rodina, odborári, učitelia, reformátori poľnohospodárstva, domorodci, roľnícki aktivisti, ktorí by vo svojej obci radi pozdvihli na vyššiu úroveň sociálnu a hospodársku spravodlivosť.

Mark Curtis, britský historik, napísal v štúdii o britskej zahraničnej politike:

„Vojna v Kolumbii sa vedie pre kontrolu nad zdrojmi v zásadne nerovnej spoločnosti: elita, najmä statkári, má v rukách bohatstvo, kým väčšina obyvateľstva žije v biede. Prvá úloha štátu je marginalizovať ľudové vrstvy a zaistiť, aby zdroje kolumbijského bohatstva – to je predovšetkým nafta – ostali v správnych rukách. Americká a britská stratégia to podporujú. Boj proti drogám je len zásterka.“

Čaty smrti boli pod ochranou vlády pri akciách proti maloroľníkom také úspešné, že dnes 76 % pôdy kontrolujú 3 % občanov. Douglas Stokes z Aberystwythskej univerzity konštatuje, že keďže prepojenia armády a paramilícií sú také tesné, ide americká  vojenská pomoc priamo do najväčších teroristických sietí Kolumbie, ktoré pašujú do USA kokaín, aby financovali svoju činnosť. A Blairova vláda, rovnako ako iné európske vlády, pod tlakom americkej vlády odmieta povedať, kam presne idú milióny ich daňovníkov „na pomoc boju proti obchodu s drogami“ v Kolumbii. Bill Rammell sa vytáča:

„Nemôžeme vyzradiť podrobnosti našej podpory, to je zverejniť mená jednotiek, ktoré podporujeme, lebo to by znížilo jej účinnosť a možno znamenalo osobné nebezpečenstvo pre britský personál.“

Pochopili sme ho. Jeho predchodca, Keith Vaz, nebol taký ostýchavý. V januári 2000 povedal:

„Vládu prezidenta Pastranu musíme podporovať, ako sa len dá.“

Čítajte však výročné správy Amnesty international o zabijačských konexiách Pastranovej vlády a ľahko pochopíte súvislosti. Čo sa týka Uribeho, propaganda Blairovej vlády o ňom tvrdí, že podáva presvedčivý výkaz činností „proti zločinnosti a násiliu“. Myslí sa tým, že umožnil kolumbijskej armáde a pramilitárnym skupinám „pacifikovať“ mestá a kolumbijskej strednej triede zvýšil pocit bezpečnosti. Nikto sa nedíva, čo sa deje mimo jej predmestských sídlisk. Už v prvom roku Uribeho prezidentstva bolo zaznamenaných 7 000 politických vrážd a „zmiznutí“, čo je viac, ako bol priemer za štyri roky Pastranovej vlády. Na návod Američanov Rammell a EÚ vychvaľujú Uribeho a nespomínajú, že tony chemikálií potrebné na premenu koky na kokaín sú dodávané z USA a z EÚ. Veľké britské investície do kolumbijského naftového priemyslu a porušovania ľudských práv v Kolumbii sú dve strany jednej mince: armáda ochraňuje záujmy firmy British Petroleum, v ktorej je jedným z najväčších akcionárov, no úzke vzťahy tejto firmy k jednej nechutne známej brigáde smrti sú predmetom medzinárodného vyšetrovania. Štátom sponzorované hrozby sú v Kolumbii také notorické, že britské nevládne organizácie a ich kolumbijskí partneri žijú v neustálom ohrození.  Zaneprázdnený Bill veci skrášľuje:

„Pravidelne vyzývame kolumbijskú vládu, aby ich podporovala a pri práci ochraňovala …“

Traste sa, vrahovia Luisa Eduarda Guerru a siedmich ďalších, vrátane detí!

*  *  *

John Pilger sa narodil v Austrálii. Je vojnovým korešpondentom, režisérom a spisovateľom. Býva v Londýne, ale píše o rozličných krajinách. Dvakrát dostal najvyššie britské novinárske vyznamenanie „Novinár roka“ za reportáže z Vietnamu a Kambodže. Jeho najnovšia kniha sa volá „Neklamte mi: investigatívne novinárstvo a jeho triumfy“. Tento článok bol uverejnený aj v New Statesman.

Prameň: John Pilger, „John Pilger names the real killers in Columbia“, John Pilger 2005, LewRockwell.com; http://www.newstatesman.com/200503210011.