Veda je pre rozvoj ľudskej spoločnosti dôležitá vec, bez nej by sme sa ďaleko od svojich predkov nedostali. Vedu však treba propagovať a popularizovať aby ľudia neverili rôznym bludom, aby správne chápali realitu. A správne vedomosti, kritické myslenie sú dôležité pre každého humanistu.

Na Slovensku sa nemôžeme chváliť, že máme veľa popularizátorov vedy, našťastie sa medzi nimi vyníma v ostatných rokoch teoretický fyzik Samuel Kováčik. Dnes už má na svojom konte okrem verejných vystúpení, videí podcastov a blogov aj tri knihy, ktoré sú na obrázku v záhlaví tohto článku.

My sa však zameriame len na prvú z nich – Obyčajné zázraky, lebo sme presvedčení, že je to  skvelé čítanie pre tých, ktorí sú zvedaví. Pritom nie je potrebné, aby bola fyzika vašim koníčkom. Kováčik píše o bežných veciach, ale budete užasnutí, keď sa na ne pozriete inými očami, očami autora, ktorý sa živí fyzikou ale vie podať veci jednoducho a zrozumiteľne.

V knihe sa  skrývajú zázraky, ktoré môžu byť pre niekoho obyčajné, ale pre iného fascinujúce. Ta fascinácia a úžas vyplýva z toho, ako Kováčik poskladal dohromady fakty, históriu rôznych objavov aj životopisné informácie o objaviteľoch. Skvelé ilustrácie ktoré výstižne dopĺňajú text nakreslila Kamila Krkošková,

Tu je ochutnávka, ktorú uverejňujeme s láskavým súhlasom vydavateľstva SLOVART.
Čas čítania cca 4 minúty.

Čo jedia stromy?

Položili ste si niekedy otázku, z čoho vlastne rastú stromy? Ľudia rastú z jedla. Keď niečo zjeme, časť z toho sa v našom tele zachytí a premení, napríklad na svaly. Čo musí zjesť strom na to, aby vyrástol do svojich majestátnych rozmerov? Skúsme na to ísť vylučovacím spôsobom. Bez čoho strom neprežije? Ak nemáte skúsenosti so stromami, stačia aj bytové rastliny. Na čo nemôžete zabudnúť,  ak chcete svoju obyčajnú domácu rastlinku udržať pri živote? Musíte ju do niečoho zasadiť, teda potrebuje pôdu. Z8roveň ju musíte umiestniť na svetlé miesto a pravidelne polievať. Okrem pôdy teda potrebuje aj svetlo a vodu. Občas ju treba aj pohnojiť, ale ruku na srdce, väčšina z nás môže dosvedčiť, že bez toho rastlinka chvíľu vydrží.

Máme tri ingrediencie, teda troch podozrivých: voda, pôda a svetlo. Čo z toho jedia stromy? Svetlo samo o sebe nič neváži, to asi môžeme zo zoznamu škrtnúť – aj keď nejakú úlohu musí zohrávať, v pivnici nám totiž veľa kvetín nevyrastie. Zostávajú teda dve možnosti. Rastú rastliny z pôdy či z vody? V časoch Van Helmonta si zopár ľudí myslelo, že správna odpoveď je voda. Poznali totiž vodné rastliny, ktoré nemusia mať korene zapustené v zemine.

Van Helmont sa však rozhodol overiť, či stromy naozaj nerastú z pôdy. Predsa len, ide o najlogickejšiu možnosť. Ako overil, či rastliny nerastu vstrebávaním pôdy? Už sme povedali, že Van Helmont bo jedným z prvých experimentátorov. Okrem prvenstva mu však uznanie patrí aj za niečo iné, spravil totiž jeden z najkrajších experimentov vedy vôbec. Čo robí experiment pekným? Elegantný postup, ktorý vedie k nespochybniteľným záverom. A presne taký bol jeho legendárny pokus s vŕbou.

Van Hellmont zobral nádobu, niečo ako veľký kvetináč, dal do nej zeminu a zasadil malú vŕbu. Predtým však veľmi dôkladne samostatne odvážil strom aj vysušenú zeminu. Vŕbu potom pravidelne polieval a čakal. Čakal dlho, až päť rokov. Čakať nebolo také ťažké, keďže mu španielska inkvizícia udelila domáce väzenie, okrem iného aj za veci týkajúce sa výskumu rastlín. Že využije domáce väzenie práve na pokusy s rastlinami, to asi nečakala ani španielska inkvizícia! O niekoľko rokov vybral zeminu z kvetináča, vysušil ju a znova presne odvážil. Rovnako odvážil aj podrastenú vŕbu.

Ak by platil, že stromy rastú absorbovaním pôdy, tak by jej malo ubudnúť približne toľko, koľko pribudlo vŕby. To sa však nestalo! Vŕba pribrala približne 75 kilogramov, kým z pdy ubudlo len niekoľko gramov! „Tadá,“ mohol nadšene zvolať, „stromy naozaj rastú z vody!“

Bola to krutá irónia osudu. Dobré úvahy, výnimočný experiment a správny záver, že stromy nerastú vstrebávaním pôdy. To však viedlo len k nesprávnej odpovedi – stromy totiž nerastú ani z vody, aj keď ju na rast potrebujú. Ani tu sa irónia nekončí, naopak, naberá na obrátkach. Stromy, kríky, byliny, riasy či machy totiž rastú zachytávaním inej zlúčeniny. Presne tej, ktorú objavil práve Jan Baptist van Helmont! Rastú vďaka gas sylvestre, teda vďaka oxidu uhličitému.
…

Z čoho teda rastú stromy? Príjmu oxid uhličitý a vodu a za pomoci slnečného svetla vyrobia glukózu a nejaký odpad. Z čoho sa skladá ten odpad? Poďme si to spočítať. Nebojte sa, len tak na prstoch – nanešťastie viac než dvoch rúk. Do reakcie vstúpi 6 molekúl oxidu uhličitého a 6 molekúl vody, dokopy teda 18 atómov kyslíka, 12 atómov vodíka a 6 uhlíkov. Glukóza sa skladá zo 6 kyslíkov, 12 vodíkov a 6 uhlíkov. Všetky uhlíky, ktoré vošli do reakcie, sa stali súčasťou glukózy. To isté platí pre vodíky, žiaden nezostal. Kyslíka však zostalo veľa, dokopy presne 6 dvojatómových molekúl. Čo s ním spraví strom? Nepotrebuje ich, a tak ich vypustí do atmosféry. Dnu vošiel oxid uhličitý, von vychádza čistý kyslík. Ten „odpad“ reakcie je v skutočnosti pre nás nevyhnutný kyslík. Toto je mechanizmus, ktorým rastliny liečia vzduch. Presne na to prišli prvé generácie vedcov, ktorí vystriedali alchymistov.

Glukóza je príklad sacharidu, rastlina s ňou môže narábať rôzne – napríklad z nej môže vytvoriť celulózu, ktorá tvorí veľkú časť dreva v stromoch. Alebo ju použije ako zdroj energie pre ďalšie reakcie. Detaily týchto procesov sú pomerne komplexné. Nám postačí jednoduché ponaučenie: rastliny rastú zo vzduchu, zachytávajú uhlík z oxidu uhličitého a vypúšťajú kyslík.

Knihu vydalo Vydavateľstvo SLOVART v roku 2021. Stále ju ešte nájdete v dobrých kníhkupectvách a môžete si ju zaobstarať aj vo forme E-knihy alebo Audioknihy. Rovnako ako ďalšie dve knihy Samuela Kováčika, ktoré vidíte na obrázku v záhlaví.

Čo dodáme na záver k tomu, čo sme sa dozvedeli? Ak by tak, ako fungujú rastliny, fungovali ľudia, nemuseli by sme chodiť do práce a zarábať peniaze na jedlo. Stačilo by trochu hliny, voda a opaľovanie sa na slnku.

Za Spoločnosť Prometheus spracoval František Jedinák