Betrand Russell

Podľa jednej teórie, ktorá vo svete získava stále viac súhlasu, sú zlá, na ktoré svet trpí, zapríčinené miznutím náboženskej viery. Práve opak tejto teórie považujem za správny. Viera, ak vôbec má niečo s vecou do činenia, je dnes oveľa rozšírenejšia, ako bola ešte pred nedávnom. Reťaz príčin, ktoré viedli k dnešnej situácii, nijako nesúvisí s náboženskými presvedčeniami ľudí, ktoré sú skôr dôsledkom ako príčinou našich bied.

Nechajme však politické podrobnosti v pokoji odpočívať a podívajme sa na náš problém vo všeobecnosti. Kresťania sú presvedčení, že ich viera pôsobí dobre, všetky ostatné viery však škodia. Podľa ich názoru to v každom prípade platí pre komunistickú vieru. Ja osobne by som chcel povedať: každá viera škodí. Ako vieru môžeme definovať isté presvedčenie o niečom, pre čo niet nijakej istoty. Kde je niečo isté, tam sa nikdy nehovorí o „viere“. Neoznačujeme ako vieru, že dvakrát dva sú štyri, alebo že Zem je guľatá. O viere hovoríme, keď chceme istotu nahradiť pocitom. Keď sa istota nahradí pocitom, vedie to často k hádkam, lebo rozličné skupiny prinášajú do hry ako náhradku rozličné pocity. Kresťania veria na zmŕtvychvstanie, komunisti na marxistickú teóriu hodnoty. Ani jedna z týchto vier sa nedá dokázať rozumom; preto sa každá bráni propagandou, a ak treba, aj vojnou. V tomto ohľade sú obidve rovnaké. Ak považujú za veľmi dôležité, aby ľudia verili niečo, čo sa nedá rozumne odôvodniť, potom nehrá rolu, čo je to. Ak má niekto v rukách moc, vštepí toto niečo do nezrelých mozgov malých detí a spáli knihy, ktoré učia opak. Ak má niekto moc, vybuduje ozbrojené sily za účelom dobývania. Také bývajú spravidla nevyhnutné dôsledky pevnej viery; okrem vtedy, ak sa niekto uspokojí s tým, že ostane navždy v nepatrnej menšine, ako kvakeri.

Je mi čírou záhadou, ako môžu zdanlivo duševne normálni ľudia zastávať názor, že by kresťanská viera mohla zabrániť vojne. Rímsky štát sa pokresťančil za čias Konštantína a od tých čias až do svojho zániku bol trvale v stave vojny s niekým. Kresťanské štáty, ktoré prišli po ňom, sa ustavične bili medzi sebou, ak náhodou, to nepopieram, nenapadli niektorý nekresťanský štát. Od doby Konštantína až do prítomnosti sa v dejinách nenájde ani stopa dôkazu, žeby boli kresťanské štáty menej bojachtivé ako iné. Áno, najneúprosnejšie vojny boli výsledok rozporov medzi rozličnými druhmi kresťanskej viery. Nedá sa poprieť, že aj Luther aj Loyola boli kresťania, ale ani to, že práve ich rozličné názory boli spojené s dlhou epochou ukrutných vojen.

Niektorí ľudia by nám radi nahovorili, že kresťanstvo je, čo aj možno nie pravdivé, iste užitočné, lebo podporuje sociálnu súdržnosť; čo aj nie je dokonalé, je predsa lepšie ako každé iné náboženstvo rovnakej účinnosti. Rád sa priznám, že by som radšej videl celý svet kresťanský ako marxistický. Marxistická viera mi je odpudivejšia ako každá iná, ktorú prijali kultúrne národy (možno s výnimkou Aztékov). Ale ani pri najlepšej vôli nemôžem pripustiť, že by bola sociálna súdržnosť možná len pomocou účelovej lži. Veľmi dobre viem, že tento názor zastával Platón a celý rad praktických politikov, ale považujem ju aj z praktického stanoviska za falošnú. Na sebaobranu ju netreba, ak stačia rozumné argumenty. Potrebná je pre križiacku výpravu, ale nemôžem sa rozpamätať na ani jeden prípad, keď križiacka výprava viedla k niečomu dobrému. Ak ľudia považujú kresťanstvo za časť znovuvyzbrojenia, okrádajú ho o všetky možné duchovné zásluhy. Ak má byť kresťanstvo ako znovuvyzbrojenie účinné, musí byť podľa všeobecnej mienky bojovné, dogmatické a úzkoprsé. Keď si ľudia predstavujú kresťanstvo ako bojovú zbraň proti Rusom, nemajú na mysli kresťanstvo kvakerov, ale skôr niečo v štýle McCarthyho. Presvedčivosť nejakej viery vo vojne závisí od jej negatívneho aspektu, t.j. od jej nenávisti voči tým, ktorí s ňou nesúhlasia. Bez tejto nenávisti sa pre vojenské účely nedá použiť. Len čo sa však nenávisť použije ako vojnová zbraň, získava prevahu. Keď proti sebe bojujú dve vierovyznania, ukazuje sa každé z najhoršej stránky, a dokonca napodobňuje to, čo v protivníkovej viere považuje za účinné.

Presvedčenie, že vo vojne prispieva k úspechu fanatizmus, nie je históriou nikde potvrdené, hoci to stále tvrdia ľudia, oháňajúci sa svojím realizmom. Keď Rimania dobýjali stredomorský svet, nehral pri ich úspechoch fanatizmus nijakú rolu. Motívom pre rímskych vojvodcov bolo zmocniť sa zlatých chrámových pokladov, z ktorých si polovicu nechali pre seba a polovicu rozdelili medzi svojich vojakov. Alebo, ako to bolo v prípade Cézara, chceli získať potrebnú autoritu, aby vyhrali voľby v Ríme a umlčali svojich veriteľov. V prvých vojnách medzi kresťanmi a mohamedánmi boli kresťania fanatickí a moslimovia úspešní. Kresťanská propaganda povymýšľala všelijaké historky o moslimskej neznášanlivosti, ale tieto sú v ohľade prvých storočí islamu od základu falošné. Každý kresťan počul históriu zničenia alexandrijskej knižnice jedným kalifom. Skutočnosť je taká, že táto knižnica bola opakovane zničená a znovu vybudovaná. Prvý raz ju zničil Július Cézar, posledné zničenie sa udialo pred časom Proroka. Prví moslimovia boli znášanliví voči inovercom, ktorých volali „ľuďmi knihy“, ak riadne platili svoj tribút. Na rozdiel od kresťanov, ktorí prenasledovali nielen pohanov, ale aj svojich ľudí, moslimovia boli oveľa tolerantnejší a preto radšej videní, čo im dosť uľahčovalo výboje. Neskoršie zničila Španielsko fanatická nenávisť voči Židom a Maurom; Francúzsko schudobnelo následkom prenasledovania hugenotov a jedna z príčin Hitlerovej porážky bolo, že nepripustil spoluprácu Židov na atómovej bombe.

Od čias Archimeda je vojna vedou a jedným z hlavných činiteľov víťazstva je vedecká výkonnosť. Táto sa však zle znáša s fantáziami. Pamätáme sa, že ruskí biológovia boli na rozkaz Stalina prinútení uznávať Lysenkovo choré učenie. Každému, komu nie je slobodné vedecké bádanie zakázané, je jasné, že Lysenkove teórie menej prispeli k zvýšeniu úrody pšenice v Rusku, ako zvýšilo učenie ortodoxných vedcov zásoby pšenice na Západe. Považujem za veľmi nepravdepodobné, že sa v Rusku bude natrvalo dariť jadrovému výskumu v atmosfére, akú vytvára Stalin. Možno sa teraz Rusko stane liberálnym a možno sa v Spojených štátoch stane brzdou atómového výskumu bigotnosť. V tomto smere sa nevyslovujem. Ale nech je to ako, je jasné, že bez intelektuálnej slobody nebude vedecké vedenie vojny nadlho úspešné.

Človek, ktorý sa nemôže pozrieť nebezpečenstvám života do očí bez pomoci útešných mýtov, má v sebe niečo slabošského a odradzujúceho. Niečo v jeho Ja ho predsa musí upozorniť, že sú to len mýty a že im verí len preto, lebo mu dávajú útechu. Vo svojich úvahách nepríde k logickému záveru, lebo sa takýmto myšlienkam vyhýba. Rozzúri sa, ak niekto zapochybuje o jeho názore, lebo aj sám má akýsi temný pocit, že to nie je rozumné. Preto siahne po prenasledovaní, cenzúre a prísnej výchove, ako hlavným požiadavkám štátnického umenia. Keď s tým má úspech, vychová si národ, ktorý má strach, ničoho sa neodváži a v ničom nerobí pokroky. Autoritatívni vládcovia sa vždy pokúšali takto pôsobiť na svoj ľud a obyčajne sa im to darilo, no výsledok bol, že vrhli svoj štát do skazy.

Mnohé námietky proti tzv. viere sa netýkajú toho, čo dotyčná viera hovorí. Slovným inšpiráciám biblie, koránu alebo Marxovho „Kapitálu“ možno veriť. Ale nech sa človek pridá ku ktorejkoľvek viere, svoj rozum musí chrániť pred bezprostrednými istotami. Ak to urobil raz, urobí to aj druhý raz, ak bude pokušenie dosť silné. Knieža z Wellingtonu si nikdy nedovolil ani len zapochybovať o hodnote etonských ihrísk a preto nebol v stave uznať prevahu pušky nad staromódnou mušketou. Možno vyslovíte námietku, že viera v boha nie je taká osudná ako viera v etonské ihriská. Nechcem sa o tom škriepiť, ale poznamenávam, že jej nebezpečenstvo sa meria podľa toho, nakoľko sa v tajnosti pochybuje, či súhlasí so skutočnosťou. Nejde tak o to, na čo sa verí, ale ako sa verí. Voľakedy bola celkom prijateľná domnienka (viera), že Zem má podobu taniera. Toto presvedčenie nemalo vtedy tie zlé následky, ktoré sa dnes viažu na tzv. vieru. No ľudia, ktorí by ešte dnes verili, že Zem je tanier, by museli svoj rozum uzavrieť pred poznatkami a tak okrem chybnej základnej predstavy o svete by podliehali aj všelijakým inakším nezmyslom. Ak váš názor vo vašich očiach spočíva na rozumných argumentoch, budete sa snažiť presadiť ho skôr dôvodením ako prenasledovaním; ak sa ukážu argumenty proti vám, vzdáte sa. Ak však vaše presvedčenie pochádza z viery, spoznáte, že tu sa s dôkazmi nedá nič dosiahnuť a siahnete po násilí. Môžete si vybrať medzi prenasledovaním a tzv. výchovou, ktorá umele brzdí duševný rozvoj mládeže. Táto posledná metóda je osobitne odporná, lebo využíva bezbrannosť nezrelého ducha. Žiaľ, viac alebo menej sa používa v školách všetkých civilizovaných štátov.

Odhliadnuc od toho, čo všeobecne hovorí proti náboženstvu, niečo osobitne odporné je v názore, že by sa mali dodržiavať príkazy Kázne na hore, aby sa zvýšila účinnosť atómovej bomby. Keby som bol kresťan, považoval by som to za vrchol rúhania.

Neverím, že strata dogmatickej viery bude mať len škodlivé dôsledky. Bez rozpakov pripúšťam, že nové dogmatické systémy, napríklad nacistický a komunistický, sú ešte horšie ako staré, ale neboli by nikdy nadobudli takú moc nad duchom toľkých ľudí, keby sa nebolo neústupné trvanie na ortodoxnej dogme vštepovalo mládeži. Stalinove reči sú plné spomienok na teologický seminár, kde nadobudol vzdelanie. Svet však nepotrebuje dogmy, ale vedecké výskumy a pevné presvedčenie, že tyranské ovládnutie miliónov ľudí nie je cieľ hodný snaženia, a jedno je, či ho nariaďuje Stalin alebo božská bytosť, ktorej dáva veriaci črty svojho vlastného obrazu.

Prameň: Bertrand Russell, „Wird der religiöse Glaube uns retten?“ (Zachráni nás náboženská viera?) vo Weinrich, Michael (vyd.): Religionskritik der Neuzeit (Novodobá kritika náboženstva), Gütersloher Verlagshaus Gerd Mohn, 1985.   –  Preložil Rastislav Škoda