z internetu

Oblasti slobodného obchodu sú karikatúrou zrýchlenej globalizácie ekonómie. Nijaké odborárske združenia, nijaké pracovné práva… Keďže stredoamerické vlády nevedia inakšie zaistiť prácu pre svojich občanov, povoľujú tzv. maquily ako nové modely rozvoja výroby.

 V Mexiku v nich pracuje 800 000 prevažne robotníčok, v Dominikánskej republike 180 000, v Guatemale 175 000, v Hondurase 90 000, v Kostarike a Salvadore po 50 000 a v Nikarague 13 000. Začalo to r. 1990 inzerátom s obrazom Rosy Martinezovej, peknej ženy pri šijacom stroji:

„Môžete ju mať za 57 centov na hodinu. Je úžasná. Tak ako jej priateľky je usilovná, seriózna a ľahko sa učí.“

Hodinová mzda bola v Mexiku päťkrát a v Nikarague dvadsaťkrát nižšia ako v USA. V krátkom čase sa celá oblasť zmenila na obrovské krajčírstvo s neuveriteľne lacnou pracovnou silou a obrovskou produktivitou: 800 až 1000 nohavíc za deň; jedna šije vrecká, druhá pásy, tretia zipsy; dielne potu od 6,30 do 19,30 za 18 FF denne (asi 100 Sk); bezcitná dozorkyňa so stopkami v ruke sleduje, ako posledná vŕši kus na kus a dáva pozor, aby tempo nepovolilo; ak kontrola objaví chybu, nemilosrdné „Choď domov!“; a horúčava stúpa, najmä v lete; 60 ich naraz zamdlelo v kórejskom podniku Pindu v Hondurase; šili pre Bailey, Golden, JC Penney, K-Mart, Lee, Lewis, Manhattan, Nike, Sears, Wrangler…

Violetta Chamorro bezpochyby stabilizovala Nikaraguu. S pomocou Američanov porazila sandinistov. Ale importovala a udomácnila divočinu trhu.