Už dávno sme si zvykli čítať pápežské encykliky „medzi riadkami”, aby sme vytušili ich skutočný zmysel a dôvod prečo boli vydané. Táto posledná („Spása v nádeji“ – Spe salvi /*1) z 30. novembra, 2007 má pravdepodobne zámer držať pokope stádočko a predísť tomu, aby kládli otázky.
Text je plný nedefinovateľných pojmov, ako sú duša, spasenie, vykúpenie, Posledný súd, živý Boh, „Ježíš čakajúci po pravici svojho Otca”, kráľovstvo božie na zemi, a podobne. Zatiaľ čo sa nemusíme vzrušovať nad neurčitosťou týchto slov a nad nedokázanými tvrdeniami, musia nás zaujať dva body tohto dokumentu. Konkrétne ide o:
Časť 28.
Úryvok: „Kto miluje Boha nemôže lipnúť na peniazoch, ale musí ich rozdávať podľa vzoru Boha…” [preklad nie je oficiálny, bol napísaný pred zverejnením slovenského prekladu.]
Časť 42.
Úryvok: „… ateizmus devätnásteho a dvadsiateho storočia — vo svojom pôvode a zámeroch je typom moralizmu: je protestom proti nespravodlivosti sveta a svetových dejín. Svet poznačený toľkou nespravodlivosťou, utrpením nevinných, a cynickosťou moci nemôže byť dielom Boha… Nie je náhoda, že táto myšlienka viedla k najväčším formám krutosti a porušovania spravodlivosti…” [preklad nie je oficiálny, bol napísaný pred zverejnením slovenského prekladu.]
Sústredíme sa na tieto dva body a pokiaľ ide o prvý budeme skúmať ako samotná cirkev svätá dodržiava tieto svoje pokyny.
Pokiaľ ide on druhý bod, chceme porovnať činnosti katolicizmu v dejinách a teraz — pokiaľ ide o formy krutosti a porušovania spravodlivosti -, ktorých sa dopustila katolícka cirkev v porovnaní s ateistami.
Vyjadrenie „Kto miluje Boha nemôže lipnúť na peniazoch, ale musí ich rozdávať podľa vzoru Boha…” dokazuje dvojtvárne klamstvo Svätej Stolice.
Táto inštitúcia bez najmenších pochybností patrí medzi najbohatšie inštitúcie tohto sveta, avšak je veľmi ďaleko od toho, aby ich rozdala (ani ako to činí Boh ani nijako inač.)
Svätá stolica je v podstate obrovská mašinéria na získavanie peňazí a zatiaľ nikto nevie ani odhadnúť plný rozsah tejto aktivity. Chceme tu podať iba letmý pohľad na toto hospodárenie, aby sme získali predstavu ako táto nadnárodná inštitúcia (údajne) „nemôže lipnúť na peniazoch, ale musí ich rozdávať podľa vzoru Boha…”
Najbližšie k pravde sú odhady bankárov, ktoré hovoria o bohatstve Vatikánu vo výške 10 až 15 miliárd amerických dolárov. Z toho majetok v talianskych cenných papieroch je $ 1.6 biliónov, predstavujúci 15 % celkového objemu na talianskom trhu. Vatikán má obrovské investície v bankovníctve, poistení, chemickom priemysle, oceliarskom priemysle, bytovej výstavbe, a v nehnuteľnostiach. (*2) Podľa talianskeho magazínu Oggi z r. 1952, podľa amerického „Vision” zlatý poklad Vatikánu mal hodnotu $ 11 miliárd (Pre porovnanie: Veľká Británia mala v tom čase zlatý poklad vo výške 5 miliárd a Spojené štáty 25 miliárd)
Podľa rešpektovaného anglického časopisu The Economist hodnota akcií a ostatných majetkov Vatikánu predstavovala najmenej 22 miliárd DM v r. 1970 (V tom čase sa nemecká marka používala ako európsky štandard). Podľa amerického časopisu TIMES to predstavovalo však hodnotu až 60 miliárd DM.
Utajovaný plán Vatikánu (*3) je docieliť svetovú nadvládu cestou finančnej moci. Katolícki otcovia majú najväčšie pozemky v Severnej Afrike, v Mexiku vlastnia strieborné bane, cukrovary, v Paraguayi čajové a kakaové plantáže, ako aj továrne na koberce. Chovajú vo veľkom dobytok a vyvážajú nekonečné množstvá mäsa, koží, tuku a mliečnych výrobkov. (André Mater, citovaný podľa Pierre Dominique, La politique des Jesuites, str. 191). Cez jezuitov držal Vatikán monopol na chlieb, múku, soľ, cukor, dobytok, kože, kávu, tabak a celý rad iných výrobkov v Južnej, Strednej a Severnej Amerike, Indii a na Filipínach.
Koncom devätnásteho a začiatkom dvadsiateho storočia takzvaný Svätopeterský halier vynášal viac než 15 miliónov USD. (M. Williams: The Catholic Church in Action, New York, 1934, str. 153). V r. 1850 jezuitská kongregácia „Propagácia viery” prispela 3,5 miliónmi zlatých frankov.(E. de Pressensé: Du catholicisme en France, Paris, 1851, str. 35).
Investície Vatikánu do bankovníctva spomenieme v krátkosti. Sú to najmä: Banco di Sconto (1830), Banca Romana (1834), Banka Svätého ducha (1834), Sporiteľňa P. Moriniho a C. L. Moriniho s 10 miliónmi eskudov ročne (1836), Banka sv. Marka v Benátkach (1895). Ďalšie inštitúcie na hromadenie peňazí boli: Banco Generale di Roma, Credito mobiliare, Banco Rustico-Operata, Banco Roma (1880), Societa del Acqua Pia Antica Marcia. Tá posledná vlastnila všetky vodné zdroje v Ríme (1845). Societa Anglo-Romana pel l´ lluminazione a gas — ktorá združovala všetky rímske vodárne (založená „svätou” stolicou v roku 1845), spoločnosť s anglickým kapitálom Societa Anglo-Romana pel l´ lluminazione a gas s dividendami okolo 20 miliónov dnešných dolárov (založená pápežom v roku 1852), Banku di Roma (založená „svätou” stolicou v roku 1880), spoločnosť Societa Elletrica Anglo-Romana (založená „svätou” stolicou v roku 1883) a ďalšie vatikánske spoločnosti a podniky. (A. Caracciolo: Roma capitale, Dal Risorgimento alla crisi dello stato liberale, str. 126-127).
[Pápežskému štátu patril v tom čase aj Rím, preto tieto vzťahy by sa mohli pozdávať ako prirodzené. Avšak vlastníctvo Pápežských štátov bolo vydobyté kolosálnym PODVODOM. Dokument darovacej listiny pápežovi Inocentovi I. údajne od cisára Konštantína bol sfalšovaný (čo bolo odhalené až oveľa neskôr Lorenzom Valla, 1407-1457) Preto celé obdobie vlastnenia pápežských štátov cirkvou bolo ilegálne a výnosy z toho vymačkané tiež.! ]
Je na mieste tiež pripomenúť veľké vydavateľstvá novín a časopisov nielen v Taliansku (Osservatore Romano a časopis jezuitského rádu Civilta Cattolica), ale aj v Severnej Amerike, Kanade, Austrálii, Južnej Amerike a vo všetkých európskych katolíckych alebo v štátoch s prokatolíckym zameraním.
Ďalej plynuli peniaze do pápežského kráľovstva z cenných papierov, z burzy mnohých krajín, zo špekulatívnych burzových spoločností, z vynálezov — Spoločností pre poistenie (poisťovacie spoločnosti) napr. proti ohňu, povodniam, zemetraseniam, úrazom, náhlej smrti, z predaja odpustkov, z pútí, darov (čo dar, to veľa desiatok miliónov dnešných dolárov), rôznych odkázaných dedičstiev atď.
Okrem toho by sme nevymenovali špekulácie so stavebnými pozemkami, ďalej vlastníctvo továrni, plynárni, elektrárni a rôznych priemyslových kolosov v USA a v Európe, ďalej dopravné katolícke spoločnosti (Societa per le Tranvie e gli Omnibus), plynárenské spoločnosti, pekárenské spoločnosti (Societa Molini Pantanella, ktorá je dodnes vlastníctvom Pacelliho rodiny (pápeža Piusa XII.) a ktorá skúpila všetky mlyny a pekárne v Taliansku). „Akonáhle vyššie uvedení páni dosiahli monopol nad mlynmi, cena múky a chleba okamžite stúpla.” (Avanti, Roma, VIII., 1897, str. 26)
Kapitál Vatikánu bol ešte pred prvou svetovou vojnou v každej banke alebo spoločnosti v hodnote desiatok a stoviek miliárd dolárov. A tento kapitál okrem európskeho trhu stačil ešte ovládnuť Sýriu, Madagaskar, Indočínu, Rodéziu, Libanon a veľa ďalších krajín Blízkeho Východu, tiež Egypt, Maltu, Maroko, Tripolis, Barcelonu, Carihrad atď. Tu všade, rovnako ako v súčasnej dobe, vládli jezuiti tvrdou rukou trhového hospodárstva. Záujmy vatikánskych bank viedli k tureckej vojne v roku 1911 o Líbyu rovnako tak ako neskôr o celú severnú Afriku.
Prepojenie jezuitov s ekonomikou USA je oveľa dôkladnejšie, než podhubie alebo korene stromov. Jezuiti sú v správnych radách akciových spoločností. Sú riaditeľmi, námestníkmi, hlavnými poradcami, najväčšími alebo hlavnými investormi, vrchnými šéfmi, manažérmi a hlavnými ekonómami rôznych spoločností, napr.: plavebných spoločností, kávových plantáži, lodných holdingov, oceliarskych spoločností ako Republik Steel, National Steel, leteckých spoločností ako Boeing Airplaine, Lockheed, Aikraft, Curtiss Ride, naftových gigantov ako Philipps Oil, Kreol Petroleum, závodov na výrobu áut a lietadiel Ford, Chrysler a ďalšie.
A rovnakú aktivitu jezuitov môžeme pozorovať aj v Austrálii a po celej západnej a teraz aj po celej východnej Európe, ďalej v Ázii, Afrike a na rôznych oceánskych ostrovoch. Dnes neexistuje ani jeden svetový monopol, ktorý by bol bez riadenia jezuitov. Pochopiteľne, že ide o jezuitov pod najtajnejšou prísahou, teda o ľudí, schopných čokoľvek poprieť — ak to je v záujme rádu, tak aj svoju vlastnú rodinu alebo príslušnosť k rádu.
Rád jezuitov svoj zisk a rozpočty veľmi prísne utajuje, rovnako, ako skutočný počet aktívnych členov rádu (v roku 1979, ako uvádza Dr. Rivera, ich bolo „okolo 102 000.” (A. Rivera: Alberto, part 1, str. 7), čo je číslo, ktoré nikde oficiálne nenájdeme). „V našej dobe je Vatikán jedným z najmocnejších finančne trhových podnikov sveta. Vlastní majetok v hodnote mnohých miliárd.” (viď Karl A. Molnau: Hriechy politického katolicizmu, pravá tvár cirkevnej hierarchie, str. 46).
Jezuitskí kardináli USA 60-tych rokov — Spellman, Monney, Stritche a šéf amerických jezuitov Vincent Mac Cormick previedli tesné finančné spojenie medzi Vatikánom a USA na čele s Fordom, Rockefellerom a Morganom. Finančne a politicky podporovali americký katolicizmus tiež Kennedy, firma Coca-Cola, First National Bank, bankový dom Sullivan and Reed, International Latex Corporation, Shuffer Oil, Bank of Amerika, American National Gasoline Corporation, General Motors Corporation, Sinclair Prairie Oil Corporation, novinové a časopisecké trusty, Bankers Trust Company a ďalšie. Za tieto služby odmeňoval pápež svojich verných miliardárov šľachtickými titulmi: Maltézsky rytier, Rytier vatikánskeho rádu svätého Hrobu, Rytier vatikánskeho rádu svätého Gregora a podobne (J. Lavreckij: Vatikán, … str. 261).
Akcionárom Standard Oil, General Electric, General motors a mnohých ďalších monopolných gigantov bol osobne aj jezuita Spellman a Tylor.
„Všetky dôležité finančné manipulácie Vatikánu prebiehajú dnes medzi Bankou sv. Ducha a Morganovou bankou.” Do tejto banky tiež pápež ukryl vatikánsky poklad (nakradnutý z celej Európy od dôb inkvizície až po druhú svetovú vojnu) v podobe množstva ton zlatých prútov, v tom čase bol triezvy odhad — hodnota 50 miliónov dolárov. (viď Karl A. Molnau: Hriechy politického katolicizmu, pravá tvár cirkevnej hierarchie, str. 63).
Dnes sa vie, že je to len torzo skutočného vatikánskeho pokladu. Cez Morganovu banku siahali siete Vatikánu do všetkých svetových bank nielen v USA, ale tiež v Európe. V dnešnej dobe však priamo tento európsky bankový svet už ovláda sám. Vôbec nemusíme pochybovať o tom, že Vatikán má prsty aj vo všetkých významných českých a slovenských bankách, fondoch, sporiteľniach, poisťovniach atď. Šedá jezuitská eminencia vládne aj českému finančnému trhu rovnako, ako v ostatnom svete.
V Monte Carlo má Vatikán také postavenie, že svojimi jezuitami ovláda úplne všetky herne, kasína, zábavné podniky, banky, poisťovne a ďalšie ústavy. Vlastní aj najznámejšie Casíno Monte Carlo. Spovedníkom monackého kráľa (nebohého) Rainera III. bol v 60.-tych rokoch americký jezuita Tucker, ktorý bol zároveň najväčším finančným manažérom Vatikánu. Herne už vtedy vynášali ročne 30 miliónov dolárov, kde plných 25 % išlo bez daní priamo do Vatikánu. Dnes už to sú čísla oveľa vyššie. (viď Karl A. Molnau: Hriechy politického katolicizmu, pravá tvár cirkevnej hierarchie, str. 63-64).
Pozemkové vlastníctvo Vatikánu predstavuje 15 miliónov hektárov pôdy.
Druhý bod, ktorý treba analyzovať je tvrdenie encykliky:
„Nie je náhoda, že táto myšlienka (ateizmus) viedla k najväčším formám krutosti a porušovania spravodlivosti…”
V psychiatrii sa nazýva jav vedúci k podobným vyhláseniam AMNÉZIA (strata pamäti).
Nemožno tu vymenovať všetky hrozné zločiny, ktorých sa dopustili TEISTI v dôsledku ich nenávisti voči každému, kto nemá rovnaký spôsob myslenia ako je ich. Možno iba ponúknuť letmý pohľad na tieto ZLOČINY (*4).
V prvej križiackej výprave 1095 na rozkaz pápeža Urbana II. až do januára 1098 dobili križiaci spolu 40 hlavných miest a 200 hradov (počty zabitých neznáme) Po 3/6/98 vtedajšia turecká Antiochia bola dobytá — odhady zabitých sú medzi 10 až 60 tisíc. Dňa 28/6/98 100000 Turkov zabitých — vrátane žien a detí. „V tomto prípade kresťania neublížili nijako ženám nájdeným v stanoch nepriateľa, iba že im vrazili svoje kopie do brucha” — ako to popisuje kresťanský kronikár Fulcher z Chartres.
Jeruzalem bol dobytý 15. 7. 1099 — viac než 60 000 obetí. Podľa slov očitého svedka „V priestore Šalamúnovho chrámu bol taký masaker, že naši sa brodili po členky v krvi našich nepriateľov” Jeden milión obetí si vyžiadala sama prvá križiacka výprava. Boj o Askalon 12. 8. 1099, 200 000 pohanov zabitých. „v mene nášho Pána Ježíša Krista” . Počty obetí križiackych výprav až po pád Akkony v r. 1291 bol pravdepodobne 20 miliónov.
Prenasledovanie „KACÍROV” začalo s Albigencami na rozkaz pápeža Inocenta III. (bola to najväčšia masová vyvražďovacia akcia pred nacistickou érou). Behom 20 rokov vojny, ktorá nasledovala boli vyvraždení takmer všetci Katarci (približne polovica populácie Languedocu — súčasnej južnej časti Francúzska).
Pri honbe na bosorky (1484 — 1750) podľa moderných učencov bolo viac sto tisíc (prevažne žien) upálených alebo povesených.
V 15 storočí: Ťaženia proti husitom, tisícky zabitých. V r. 1568 Španielska inkvizícia: Tribunál nariadil vyhubenie 3 miliónov rebelov v Holandsku ( ktoré patrilo v tom čase ku Španielsku) Medzi r. 5 000 až 6 000 protestanti boli vraždení utopením španielskymi katolíckymi vojakmi.(1572). Vo Francúzsku asi 20 000 Hugenotov bolo vyvraždených na rozkaz pápeža Pia V. V sedemnástom storočíTridsaťročná vojna (katolíkov proti protestantom) zdecimovala Európe — najmä Nemecko, ktoré stratilo až 40 % obyvateľov.
Pri obsadzovaní Nového sveta (Ameriky) celkove viac než 150 miliónov Indiánov zahynulo (V Severnej aj Južnej Amerike) počas obdobia od 1500 — 1900. Veľká časť zahynula na kiahne, ale asi 50 miliónov bolo priamo násilne vyhubených .
Všetky tieto hrozné zločiny spáchali TEISTI — ani jediný porovnateľný čin sa neprihodil v dejinách, ktorý by sa dal pripísať ATEISTOM.[Pravda, stretávame sa stále s tendenciami kvalifikovať krutosti spáchané Stalinom a Pol-Potom ich „ateistickému svetonázoru”. Je to podvodné maskovanie skutočnosti, pretože obaja konali na základe POLITICKÝCH motivácií, ktoré nemožno kvalifikovať ako náboženská alebo nenáboženská viera.]
Klamstvo Encykliky (všetkých — nie len tejto) spočíva v jednom aspekte:
OBCHOD s PREDÁVANÍM NÁDEJE NA DOBRÝ POSMRTNÝ ŽIVOT je ten najlepší aké ľudstvo doteraz vymyslelo. Dáva možnosť miliónovým armádam ľudí zarábať pomerne ľahko dobré živobytie — iba tým, že udržiavajú obrovské toky peňazí plynúť do bezodných pokladníc cirkví, najmä tých široko zavedených.
My humanisti — ateisti sa usilujeme namiesto toho vytvárať svet, v ktorom by každý mohol žiť v ľudskej dôstojnosti, a v ktorom by už NIKDY VIAC NEBOLI (aj prevažne náboženské) VOJNY.
Alexander Rehák, Spoločnosť Prometheus.
____________________
Pozri aj Internetové stránky:
A — Pranie špinavých peňazí : http://www.vaticanbankclaims.com/vatpr.html http://www.totse.com/en/politics/political_spew/165440.html
B — Náboženské vojny v blízkej súčasnosti : http://www.netactics.co.uk/current_religious_conflicts.html
____________________
*1) Originál v angličtine je na strane http://www.zenit.org/article-21152?l=english
*2) http://www.time.com/time/magazine/article/0,9171,833509,00.html
*3) Hlavný prameň týchto informácií je http://astro-tabu.host.sk/45_vatik_podnik.html. — od Františka Šteffeka — v slovenčine.
*4) Spracované podľa http://www.captaincynic.com/thread/48859/christian-crimes-against-humanity.htm
