Vicki Haddocková

Ľudská nechuť siahnuť niekomu na život sa dá potlačiť tréningom v metóde známej ako kilológia.

Čo to vlastne značí, zabiť niekoho? Prečítajte si, ako to pre vojenské noviny Stars & Stripes (Hviezdy a pruhy) vylíčil 21-ročný slobodník Západnej texaskej armády Steven Green, ktorý zastrelil jedného muža, keď tento nezastal na jednom kontrolnom poste v Iraku:

 „Bolo to ako nič. Tu je zabiť človeka ako rozmliaždiť mravca. Myslím tým, že zabijete niekoho a poviete: Vybavené, poďme si dať pizu.“

„Myslím si, že som čakal, že zabiť niekoho bude skúsednosť veľkej životnej zmeny. Urobil som to a bolo to ako keď povieš Nič sa nestalo.“

Vo februári 2006 sa takéto komentáre videli stálemu korešpondentovi Tilghamanovi nezaujímavé a redakcia ich ani neuvrejnila. Boli zahrabaní v pekelnej diere Mahmudija na hrote Trojuholníka smrti.

Keď sa nedávno tento čestne z vojenskej služby prepustený vojak objavil pred federálnym súdom popierajúc vinu na znásilnení 14-ročnej Iračanky a chladnokrvnom vyvraždení jej rodiny, Tilghman si spomenul na dávne interview a zamrazilo ho.

Skutočnosť je taká, že mozgy ľudí – s výnimkou psychopatov – sú tak ustrojené, že nedovoľujú zabiť iných ľudí. Ako štrkáče, ktoré smrteľne uhryznú iné druhy, aj hady, ale svojich druhov zaháňajú vrešťaním, aj ľudia sa zásadne vyhýbajú vražde (zabitiu ľudí). To je spravidla dobre, lebo to chráni spoločnosť pred rozpadom krvižíznivou anarchiou.

Smrť – nebezpečenstvo z povolania

Pre niektorých jednotlivcov to však predstavuje nebezpečenstvo z povolania – najmä pre vojakov, policajtov a špehov, ako aj pre obete zločincov. Títo všetci sa môžu nájsť v situácii, keď zaváhanie či zabiť je najistejšia cesta k byť zabitý.

Preto vojenské výcvikové tábory, policajné akadémie aj mnohé inštitúty pre výcvik v sebaobrane hľadajú účinné metódy, ako potlačiť ľudský odpor voči siahnutiu na život druhého – ako preladiť ľudský mozog, žeby v určitých situáciách reagoval ako prvý automatickým príkazom zabiť. Ako terče sa používajú tekvice naplnené kečupom, aby sa znázornilo, ako guľka otvorí ľudskú hlavu. Pri pochodoch sa spieva „Zabi ho, zabi ho, zabi ho!“ Pri videových simuláciách prestreliek sa dávajú body za každý „zásah“. Sú stovky techník, ktoré podľa expertov napomáhajú preladiť ľudský mozog „a urobiť z ľudí zabijakov“ (nie celkom vrahov).

Ide o tabu, ktoré vedecká obec niekedy nazýva „kilológia“ (od anglického kill = zabiť). Pre nezúčastnených je téma nechutná až odporná, pre praktikov jednoducho fakt života – alebo smrti.

„Vo chvíli, keď guľka vypáli, väčšina vojakov prestane myslieť predným mozgom (to je tá časť mozgu, ktorá nás robí ľuďmi) a začne myslieť stredným mozgom (primitívna časť mozgu, nerozlíšiteľná od mozgu zvierat)“, hovorí podplukovník Dave Grossman, profesor vojenskej vedy vo West Point, na webovej stránke killology.com. „V konfliktových situáciách je toto primitívne spracúvanie situácie charakterizované takým silným odporom, ako proti zabitiu vlastného dieťaťa. Tento zásadný mechanizmus prežívania chráni druh pred vzájomným vyzabíjaním počas teritoriálnych bojov a párenia.“

Podmienený reflex

Dodáva, že jediná vec, ktorá dáva nádej na umlčanie stredného mozgu je to, čo ovplyvnilo Palovovho psa: návyk a z neho vyplývajúci podmienený reflex.

Kedysi v minulosti zistili pozorovatelia, že mnoho vojakov, nenaučených zabíjať, pokradmo to odmieta. Vtedy sa ukázla potreba výcviku.

Podľa senzačného a sporného nálezu generála Marshalla v 2. svetovej vojne len 1 z 5 vojakov strieľal, keď mal na dostrel nepriateľa. Neboli to zbabelci. Naopak, dokázali hrdinstvá, vrhajúc sa do otvoreného poľa, aby zachránili postrelených spolubojovníkov. Niekedy znamenalo rozhodnutie nestrieľať zvýšenie osobného nebezpečenstva a predsa vo chvíli pravdy nemohli niektorí vojaci zabíjať.

Mnohí súčasní odborníci súhlasia s konštatovaním, že „najčastejšou príčinou zlyhania v boji bol väčší strach pred tým, že zabijem, ako pred tým, že budem zabitý“.

To platilo aj v dejinách, napr. v občianskej vojne v USA. Po bike pri Gettysburgu sa pozbieralo temer 90 % muškiet nabitých a z nich polovica viackrát. Ak sa vezme do úvahy, že v boji zabralo komplikované nabíjanie muškety 95 % času a na streľbu ho ostávalo len 5 %, značí to, že vojaci predstierali boj a robili sa zamestnaní nabíjaním, aby ich druhovia nespoznali pravdu, že nechcú strieľať.

V 60-tych rokoch m.s. zistila FBI u policajtov, že na podozrivých niekedy nestrieľajú, ani keď sú sami alebo iní ohrození. A tí, čo strieľali, sa nesnažili zabiť či trafiť – pozorovateľ ťažko určí, či vojak alebo policajt mieri vyššie, aby úmyselne netrafil.

Psychológovia, pôsobiaci ako poradcovia pre armádu a políciu, sa dali do práce, ktorá revolucionizovala tréning a zlepšila miery zabíjania. Ich metódy sú známe pracovníkom vo vojenských výcvikových táboroch, policajných akadémiách a agresívnych kurzoch sebaobrany, sú nechutné pre nezúčastnených – ale pôsobia.

Podľa údajov Pentagonu strieľalo na nepriateľa v kórejskej vojne 55 % vojakov, vo vietnamskej 90 %. Podobný vývoj prešiel aj policajnými zbormi.

Mizerná príprava kruhovým terčom

Jedna z prvých zmien sa týkala kruhového terča v otvorenom poli, ktorý pripravoval strelca na skutočnú konfrontáciu naozaj mizerne.
Dnešní učni zabíjania trénujú v situáciách, ktoré simulujú boj tak zblízka, ako je len možné; robia to metódou, ktorú by pionieri podmieneného reflexu Pavlov a Skinner ihneď spoznali. Kruhový terč bol nahradený modelom ľudského tela, ktoré vyskakuje bez varovania so začiernenou tvárou na nafúkanom tele v uniforme. Zaškolovaný spozoruje cieľ, skoro inštinktívne strieľa – a má body, hodnosti a trojdňové dovolenky. Neustálym opakovaním budujú tieto cvičenia svaly pamäti a udomácnia v mozgu akt zabíjania.

Agresívne kuruzy sebaobrany sú plné žiakov, ktorí veľmi váhali ísť niekomu po krku. Používajú opakované nacvičovania kinetickej pamäti na to, ako reagovať na útok. Inštruktori vedú študentov k tomu, aby prekonali svoju precitlivelosť medzi iným tak, že do oka pajáca upevnia ošúpaný pomaranč a učia žiaka vtláčať do neho palec.

Predtým platilo „Nezabiješ!“

Väčšina učňov zabíjania dostávala pôvodne roky morálneho tréningu, aby posilnila príkaz „Nezabiješ!“ V novej situácii je potlačiť ho najväčšia výzva kilológie.

Niektoré tréningy sa zameriavajú na odôvodnenie zabíjania – premôcť nepriateľa, ktorý ohrozuje „americký spôsob života“, ktorý sa „pustil do boja proti slobode“ alebo len ohrozuje nevinných. No kľúčová časť niektorých tréningových programov má za cieľ urobiť zabíjanie prijateľným – sociálne prijateľným a želateľným.

Pozrime sa na výťah z prednášky na základni Parris Island pre vojakov námornej pechoty, ktorí chrochtali svoj súhlas:

„Chcete mu vylúpiť (nepriateľské) oči, chcete ho zbaviť jeho nástroja lásky, chcete ho zničiť, vojaci … Chcete ho poslať domov jeho mame v čiernom vreci!“

Takáto krvižíznivá reč pomáha „znecitlivieť vojakov voči utrpeniu „nepriateľa“ a súčasne sú indoktrinovaní tak otvorene, ako to predošlé generácie nepoznali. „Kedysi mali byť vojaci udatní a mali dobre bojovať, dnes majú zabíjať“, poznamenáva vojenský historik Gwynne Dyer vo svojej knihe Vojna je smrteľný návyk “ (War: The Lethal Custom“).

Iná teachnika spočíva vo vytvorení fyzickej a emocionálnej vzdialenosti medzi zabijakom a obeťou, a to pestovaním pocitu „my proti vám“. Fyzikálna vzdialenosť sa dosahuje pri bombardovaní, vrhaním granátov a dokonca aj nočnými okuliarmi, ktoré redukujú človeka na prízračnú zelenú siluetu; emocionálna vzdialenosť sa dosiahne zaradením protivníka do inej rasy, národnosti či náboženstva. Vojsko sa snaží zo všetkých síl uprieť nepriateľským vojakom priateľskú ľudskosť a zdráha sa pripustiť pravdivosť vianočných udalostí roku 1914, keď vraj britskí a nemeckí vojaci vyšli zo zákopov a vymieňali si cigarety a cukríky.

Námorný ostreľovač Jack Coughlin píše vo svojom životopise o Iraku:

„Dosiaľ som v tejto vojne šesťkrát vystrelil a mal som šesť zastrelených – práve správny pomer. Zle vycvičených a zle vedených irackých vojakov považujem za hamburgery pre svoju spotrebu, veď ma prakticky prosia, aby som ich zabil; som viac ako pripravený splniť im to prianie.“

Priateľstvá na život a na smrť

Kritická je často aj sociálna dynamika. Vojaci aj policajti si medzi sebou ukujú pevné priateľsvá a niektoré štúdie ukazujú, že na bojisku nemajú potom najväčší strach zo smrti, ale z toho, že nechajú svojich kamarátov v štichu, čo je silná motivácia pre zabíjanie.
Nakoniec treba spomenúť, že armáda aj polícia sa oprávnene spoliehajú na autoritu osoby, ktorá prikazuje zabiť. Psychológ Stanley Milgram predviedol chýrnu demonštráciu, že temer dve tretiny normálnych ľudí sú ochotné dávať spoluobčanom elektrošoky – až do smrteľných 450 voltov – jednoducho z toho dôvodu, že im to prikázal vedec v bielom plášti.

Inštitúcie, ktoré učia zabíjať, tvrdia, že to robia so súčasným zabudovávaním zábezpeky proti nerozvážnej násilnosti. Žiaci vedia, aspoň teoreticky, že ak budú strieľať nedovoleným spôsobom, môžu byť vylúčení zo skupiny, obžalovaní a súdení vojenským súdom. Vo svojom hlavnom diele O zabíjaní (On the Killing) má Grossman ťažkosti pri rozlíšení tohto tréningu od brutálnych videohier, ktoré vedú k návyku a znecitliveniu bez akýchkoľvek zabezpečení.

Ako ukazuje prípad slobodníka Greena a jeho štyroch priateľov, obžalovaných zo znásilnenia a vrážd, tieto zabezpečenia niekedy sklamú. Dôsledkom sú neslýchané ukrutnosti.

šte ďalekosiahlejšie riziko celej veci spočíva v tom, že vojaci a policajti, ktorí zabíjajú, platia vysokú psychologickú cenu nielen za získanie nových znalostí, ale aj za ich umiestnenie v mozgu na prvom mieste. Pentagon sa pustil do bezpríkladnej produkcie mentálnych a emocionálnych jaziev po bojoch v Afganistane a Iraku. Robiť z ľudských bytostí cielene bezcitných zabijakov je chúlostivé podujatie.

*  *  *

Prameň: Vicki Haddocková, „The Science of Creating Killers“, San Francisco Chronicle Sunday, 13. 08. 2006.