Cliff Walker
Keď som v Zošitoch humanistov č. 30 v marci 2002 uverejnil preklad básničky Starý kocúr Muro (Ol‘ Tom Cat) od Erwina L. Baileya zo stránky www.positiveathewism.org/tocawed.htm, informoval som o tom majiteľa tejto stránky Cliffa Walkera a pýtal som od neho informáciu o dodatku k jeho podpisu, ktorý znel „Šesť a polroka v službách tých, ktorí nevidia potrebu veriť v Boha.“ Podobne sa vraj často podpisovali aj Russell, Jefferson a Franklin.
Vážený pán Walker,
Ďakujem Vám za Vaše riadky. V prvom rade Vám prajem skoré vyzdravenie, pretože Vás potrebujeme – Vás a Vašu pozoruhodnú webstránku … Teraz Vás chcem poprosiť o súhlas použiť Vaše logo „Šesť a polroka v službách tých, ktorí nevidia potrebu veriť v Boha.“ V mojom prípade by to bolo 5 rokov. V najbližšom čísle Zošitov humanistov uverejním históriu tohto motta Russella, Jeffersona a Franklina. Prichádza jar – záhrada volá. Prvých 42 hniezd zemiakov je v zemi – polovica naplánovaných.
So srdečným pozdravom …
Povolenie som dostal a občas sa tak podpisujem.
Cliff Walker uverejnil na svojej webstrane môj list (s upozornením, že po anglicky sa správne povie „six-and-one-half“ a nie „six-and-half“), pridal informáciu o svojom ochorení a vyzdravení, a hlavne rozpísal sa o odôvodnení zaujímavého dodatku k svojmu podpisu. Pretože jeho text dnes presvedčivo dopĺňa moju predošlú krátku esej Neexistencia Boha, uverejňujem preklad jeho charakteristických odsekov.
* * *
Cliff Walker:
Pôvodne som začal písať „V službe ľuďom, ktorí nemajú dôvod veriť, od X rokov.“, ale s tým sú v angličtine problémy. Zakrátko som našiel v knihe Atheism: A Reader (Ateizmus: Čítanka) od S. T. Joshiho Russellovu esej z roku 1953 „Existuje Boh?“, verne opisujúcu city, ktoré som chcel vyjadriť mojím podpisom!
Podpisoval som sa tak, ako to robil lord Russeall a toľkí iní. Myslím si, že každý, kto túto myšlienku napíše, je do tej miery jej spoluautorom, do akej miery ju precíti. Sme nimi všetci, čo vyznávame, že náš ateizmus sa dá stručne charakterizovať vetou, že sme sa dosiaľ nestretli s argumentmi, ktoré by nás viedli k uznaniu tvrdení teizmu a súčasne nás nezbavili cti.
Inými slovami – nemáme dôvody veriť!
Význam zmyslu tohto hesla vyplýva z môjho poňatia výrazu ateista: je to niekto, kto si hovorí: „Neexistujú nijakí bohovia. Všetci sú vymyslení.“ Rád takto oslabujem filozofické stanovisko pri rozhovore s teistami, aby som nešiel ďalej, ako to robia niektorí špecifickí ateisti.
Vetou „ateistovi chýba viera v Boha“ opisujem veľkú skupinu ľudí; ľudstvo sa delí na dve skupiny – tí, čo veria, sú teisti, ostatní sú ateisti.
Treba povedať, že som sa prestal vyjadrovať o akejkoľvek „hlbokej “ skutočnosti, ktorá by mohla, ale nemusí existovať. Hovorím výlučne o svojom názore: „Môj názor (ak chcete, môj svetonázor alebo moje presvedčenie) neobsahuje vieru, že existujú bohovia.“ . Má to výhodu, že to odrazí určité útoky teistu tým, že je to len môj názor, ale diskusiu to vždy neukončí. Dá sa veľa povedať o mojich pozorovaniach sveta a nepredstierať opisy akejsi „hlbokej“ skutočnosti.
Povedať „Ja nemám vieru v Boha“ dáva do popredia pozornosti účastníkov diskusie medzi teistom a ateistom jej najdôležitejší, hoci často zabúdaný, ústredný prvok: je to teista, kto niečo tvrdí; nie som to ja, kto niečo tvrdí. Preto on musí podať dôkaz, že jeho výrok je pravdivý. Ako osoba, ktorá počúva teistovo tvrdenie, nemám nijakú povinnosť niečo dokazovať alebo vyvracať.
Existenčné tvrdenie, to je tvrdenie, že určitá vec existuje, sa nedá empiricky vyvrátiť. Dá sa naň ostro útočiť a ukázať, že niektoré špecifické vlastnosti tvrdenia sú nemožné (ak je to tak), ale definitívne sa nedá empiricky vyvrátiť, že niečo existuje.
Na prvý pohľad sa to pre ateistu vidí byť nevýhoda, ale zmení sa to na výhodu, ak sa na to pozrieme z inej strany. Aby som nemohol vyvrátiť jeho tvrdenie, je nútený formulovať svoje tvrdenie tak, aby ho obránil. Ťarcha dôkazu jeho stanoviska spočíva len na jeho pleciach, lebo len on môže podať dôkaz.
Ak nepodá dôkaz, ktorý by ma presvedčil, nie som povinný uveriť jeho tvrdeniu. Mám právo venovať sa ďalej svojim veciam (samozrejme, ak nemá viac vojakov a väčšie kanóny ako ja, ale to je o inom).
Pozrime sa teraz, čo by sa stalo, keby nebolo úlohou hovoriaceho dokázať svoje tvrdenie, že niečo existuje. (To je to chýrne „bremeno dôkazu“). Keby môj protivník tvrdil niečo, čo nemôžem vyvrátiť (pretože je nemožné vyvrátiť určitý druh tvrdení, to si pamätajme), potom by moja neschopnosť vyvrátiť jeho tvrdenie veľmi posilňovala jeho stanovisko. Ale keby moja neschopnosť vyvrátiť jeho tvrdenie posilňovala jeho stanovisko, potom by môj oponent mohol tvrdiť čokoľvek (aj nezmysly) a moja neschopnosť vyvrátiť to by ma nútila prijať jeho tvrdenia ako pravdu. Ale o nezmysle sa predsa nedá ani diskutovať, či nie? No koľkokrát už teisti robili záver, že keďže nevieme vyvrátiť ich tvrdenie, že Boh existuje, práve preto musí existovať!
Našťastie je bremeno dôkazu jedno z najsolídnejších pravidiel logiky a diskusie; zabráni tomu, aby sa naša diskusia zvrhla do opísanej trápnej situácie.
Nevyslovuje však aj prísny ateista takzvané existenčné tvrdenie? Nepripadá aj jemu ťarcha dôkazu? Nie. Keď poviem „Nieto Boha“, nie je to existenčné tvrdenie, pretože netvrdím, že niečo existuje – hoci sa to môže zdať. A keďže nie každý je oboznámený s jemnými kľučkami logiky a diskusie, zdanie môže znamenať mnoho.
Ľahko môžem oslabiť rozsah svojho výroku ohraničením jeho obsahu. Hovorím len o vierach, keď poviem, že mi chýba viera v niečo; oveľa viac by bolo hovoriť o tom, čo je a čo nie je; skoro každý ľahko pochopí rozdiel. V tomto zmysle pôsobí aj zameranie môjho výroku na čisto osobné pozorovanie – čo som vnímal zmyslami, čo zistili prístroje a čo na to povedal rozum; to je niečo iné, ako zamerať pozornosť na „hlbokú“ skutočnosť.
Keď poviem „Chýba mi viera v Boha“, prejavujem len svoj vlastný názor; vravím, že môj názor neobsahuje vieru, že existujú bohovia. To by nemalo viesť teistu k výzve, aby som mu dokázal, že bohovia neexistujú – ale neplatí to pre všetky diskusie.
Ak chcem, môžem urobiť ďalší krok. Veta „Chýba mi viera v Boha“ kladie ťarchu dôkazu na plecia teistu. Ak poviem „Nenachádzam dôvody pre vieru“, kladiem zodpovednosť za moju nevieru na plecia všetkých teistov, ktorí sú príslušníkmi evanjelizujúcich náboženstiev – od ktorých ich náboženstvo vyžaduje, aby získavali nových členov. V podstate vravím, že keďže sa hovorí len o tvrdeniach a mňa nikto nepresvedčil, aby som s určitými tvrdeniami súhlasil, znamená to, že ich autori ich neformulovali dosť presvedčivo.
Pre mnohých kresťanov v mojom štáte vzniká trápna situácia, to mi verte. Niet pochýb, že majú povinnosť logicky aj rétoricky zastávať svoje stanovisko; sú to oni, čo prichádzajú ku mne so svojím tvrdením. V evanjelizujúcom kresťanstve (a mnohých iných formách náboženstva) majú veriaci povinnosť poslúchať predpis svojej cirkvi presviedčať ma, aby som prevzal na základe premyslených argumentov ich tvrdenia a názor. Kresťanská Biblia to svojim veriacim prikazuje. Nezachádzam nikdy tak ďaleko, že by som im to pripomínal, pretože sa nestarám, nakoľko dodržujú predpisy svojej náboženskej viery. Nikdy nenazývam religiózneho človeka pokrytcom alebo ľahostajným; dávam prednosť poznámke, že náboženstvo nevštepilo niektorým veriacim morálku podľa mojich predstáv.
Ak mám niečo dodať, vidím, že celá diskusia sa krúti okolo tvrdení. Nepovedalo sa však nič o „hlbokej“ skutočnosti, na ktorej by sme sa boli zhodli. Zhodneme sa len na tom, že teista predkladá svoje tvrdenie o „hlbokej“ skutočnosti. Vyzerá to tak, že je to on, kto sa zaujíma o bohov, o tvrdenia o bohoch a o vieru v bohov; ja si robím svoje a tu on príde a nahovára ma, aby som uveril v bohov. On nesie vinu, že svoje tvrdenia neprednáša účinne.
Viem, že v dobe temna a v stredoveku bolo bežné, že kresťania zvyšovali počet členov cirkvi násilím. Počas viac ako tisíc rokov bol populárny text biblického verša podľa Lukáša 14,23: „Vyjdi na cesty a k ohradám a donúť vojsť všetkých, aby sa mi naplnil dom.“ To bolo napísané aj na nástroji mučenia, ktorý som videl znázornený v jednej knihe.
Ale to sú staré príbehy. Ak sa v minulosti o mnohých evanjelikánoch vedelo, že používajú podvod a klam na získanie konvertitov, dnes sa o nikom nedá povedať, že používa moc alebo násilie. Naopak! Spôsoby obracania na vieru, ktoré boli ešte za detstva Jamesa Madisona ((1751-1836, štvrtý prezident USA v rokoch 1809-1817) štandardné, sú dnes zabudnuté; pár roztrúsených výnimiek existuje možno „kdesi za morom“.
Za môjho života bol hlasom trúby kresťanov biblický verš 3,15 z Prvého Petrovho listu: „Buďte … stále pripravení obhájiť sa pred každým, kto vás vyzýva zdôvodniť nádej, ktorá je vo vás.“ (v rozličných prekladoch biblií sú v znení tohto verša nepatrné rozdiely). Podľa toho by kresťania mali získavať „žiakov medzi všetkými národmi“ na základe rozumu a rozumných argumentov.
Nikdy som nepočul vysloviť ostré slová podľa Lukáša 14,23. Nikdy som nepočul nikoho zastávať sa silnejšieho násilia ako je hrozenie pekelným ohňom a sírou, resp. indoktrinácie detí, ktoré boli príliš malé, aby mohli kriticky myslieť. Samozrejme, demokracie a demokratické republiky úspešne urobili ilegálnym nútiť ľudí k súhlasu s dogmami ich cirkví. Odluka náboženstva od štátu znemožnila prípadné snahy o návrat starých pomerov. Tento trend proti zneužívaniu moci a násilia sa však neudial vo vákuu: boli príčiny, prečo sa stal všeobecným.
Možno to bolo tak, ako povedal Lecky (W. E. H. Lecky, (1838-1903, írsky historik a publicista) a „rozlet ducha racionalizmu dal nášmu ľudskému druhu ponaučenie“; pravdepodobne éra osvietenstva ovplyvnila nielen umenie, kultúru a vlády, ale aj samu cirkev. Ako sa ľud čoraz viac prebúdzal k racionalizmu a humanizmu osvietenstva, cirkev sa uspokojovala s čoraz menej z toho, čo považovala za zaručené počas toľkých storočí.
Na našom diskusnom fóre zdôrazňujem koncepciu, že aj najfundamentalistickejšie sekty sa musia pridať k pochodu racionalizmu, ktorý sa začal za osvietenstva. Zameriavam pozornosť najmä na dva Listy: „Ten Commandments and Absolute Morality“ (Desatoro prikázaní a absolútna morálka) od Troy Dicka (zakazuje kresťanom fajčiť, tancovať a piť) a „Human Suffering Proves God’s Love“ (Ľudské utrpenie dokazuje Božiu lásku) od Jeremy Bifferta. V odpovedi týmto dvom mužom som ukázal hĺbky morálnej skazenosti, ktorej je schopný kresťanský fundamentalizmus. Potom však zakaždým upozorním na lúč nádeje v dôsledku vplyvu osvietenstva aj na cirkvi.
Nanešťastie, nech som akokoľvek výrečne rozvíjal svoje argumenty a bránil svoje stanovisko, môj kresťanský oponent ho zakaždým posilnil púhou neexistenciou svojho stanoviska kresťanského fundamentalizmu, a to tvrdením, že kresťanský fundamentalizmus vlastne neexistuje. Skutočnosť, že kresťanský fundamentalizmus sa musel v priebehu storočí zmeniť, vraj vylučuje existenciu takého stanoviska. No keď kresťanský fundamentalizmus klesol natoľko, že „drží krok s dobou“, prejavil prázdnotu vlastných absolútnych výrokov o morálke. Kresťanstvo má čo povedať o mravnosti, ale nijako to nie je posledné slovo o niečom.
Svojou nečinnosťou mi každý oponent dal na čelo víťazný veniec. Ani jeden kresťan nepovedal niečo silnejšie ako „dôvod nádeje“ z Prvého listu Petra (3,15); ani jeden sa neopovážil priblížiť sa slovám Lukáša 14,23: „Donúť ich!“ Jediný obláčik dymu sa vzniesol z mojej cigarety. Robili by niečo, keby mali moc? Myslím, že nie: myslím, že duch racionalizmu, narodený v dobách osvietenstva, znamenal koniec donucovania v západných náboženstvách. Sem a tam vidíme pár ohnísk, ale dni náboženského prenasledovania v európskych kultúrach sú za nami a dlho sa nevrátia , ak vôbec sa vrátia. Myslím, že sme sa veľa naučili. Myslím, že si neprajeme a nedovolíme, aby sa to stalo, nechceme a nemôžeme pripustiť, aby sme to niekomu urobili. Myslím, že osvietenstvo nás doviedlo ďaleko a niet cesty späť. To je moja nádej v ľudský rozum.
Takto si žijem svoj život bez dôvodu veriť, najlepšie, ako viem, s tým, čo mám a viem to zvládnuť. Ak sa to niekomu nepáči, vyzvem ho – bez toho, žeby som chcel veriť – aby v tom niečo urobil: nech mi uvedie dôvod, prečo by som mal veriť. V priebehu rokov, čo som vydával túto výzvu, mnohí sa pokúšali presvedčiť ma o pravde tvrdení kresťanského náboženstva. Nikto mi neponúkol zásadný prvok, ktorý by zo mňa urobil obrátenca: dôvod na vieru, že je pravda, čo mi vravia. Bez tohto kľúčového prvku ostávam ateistom.
Cliff Walker,
Positive Atheism Magazine
Šesť a pol roka v službe ľudí,
ktorí nemajú dôvod veriť
* * *
Prameň: http://www.positiveatheism.org/mail/eml8503.htm
Preložil Rastislav Škoda,
dvanásť rokov v službe ľudí,
ktorí nemajú dôvod veriť
Musím sa priznať, že list mi vyznieva dosť divne. Divný štýl písania, a viacero vecí mi tu nesedí. Dúfam, že sa nikoho nedotknem…
– Walker sa stavia do pozície ateistu, počúva dôvody pre vieru a žiadny nenachádza. Fain.
Ale je to veľmi neprirodzená pozícia, pretože normálne, keď nám niekto čosi hovorí, tak to berieme ako pravdu, až kým sa neukáže opak. Ak by sme vždy čakali na „empirický“ dôkaz, tak by sme nemohli ani komunikovať. Doteraz by som len s ťažkosťami veril, že existuje Austrália (lebo som ju nikdy nevidel). Ťažko by som tiež vedel, či teraz píšem, alebo len snívam. Keby som čakal na empirický dôkaz, tak by som nič nenapísal – lebo by som nevedel, či je reálne to, čo vidím, a vôbec – či robím „empirický dôkaz“ vo sne alebo skutočne.
Celkove sa zdá, že Walker zostal v zajatí verifikačného princípu prvej polovice minulého storočia, alebo ešte ďalej – v Kantovi a Humovi.
– Samozrejme, to neznamená, že veriaci nemajú mať rozumné dôvody pre ich vieru. Už aj to, že kresťanská viera prežíva už toľké stáročia, indikuje, že ich pravdepodobne majú. Jeho postoj je však extrémny a neprirodzený.
– Vôbec by som nespájal „osvietenský racionalizmus“ ako ho popisuje Walker, so všetkým tým, čo hovorí o kresťanstve. Akoby nepoznal prvé storočia kresťanstva (po treťom storočí). Myslím, že to boli veľmi racionálne, kritické hľadania pravdy o kresťanstve. To, že neexistuje „empirický dôkaz“ o Bohu chápali už Augustín aj Akvinský. Avšak „racionalizmus“ – v zmysle rozumnosti – vôbec nemusí viesť k ateizmu, ako to bolo v niektorých osvieteneckých tradíciách.
A je to normálna vec, ak je kresťanstvo pravdivé, ak Boh skutočne prehovoril ľuďom v niektorom storočí, prirodzene sa dá čakať, že ľudia budú hľadať význam toho, čo Boh povedal pre iné generácie. A samozrejme to podlieha stálej zmene. To nie je znakom nepravdivosti.
– Americký kresťanský/náboženský fundamentalizmus by som nebral ako kritérium kresťanskosti. Je to skôr vec nevzdelanosti, ako kresťanstva.
Už v ľudovej ma naučili, že tomu, kto raz klamal, sa neverí – aká len k tomu bola historka? Pripúšťam, že v prípade náboženstiev vyžaduje bontón, aby som povedal, že nevravel pravdu, ale už historka o raji učí deti, že to, čo hovorí katechéta, treba brať s rezervou. Platí opak toho, čo vravíte o Austrálii, pretože učiteľ zemepisu nerozpráva historky, o ktorých by pochyboval učiteľ dejepisu atď.
Prekvapujete ma argumentom pretrvávania „rozumných dôvodov“ – to ako keby neľudské otroctvo k svojim prinajmenšom päť tisícom rokov trvania bolo pridalo ešte zopár desaťročí, povedzme dodnes, bolo by odôvodnené? Okrem toho si myslím, že dôvod pre vieru môže byť niečo iné ako dôkaz pre vieru.
Prekvapujete ma aj vetou, že Boh prehovoril k ľuďom. Máte na mysli kresťanského, abrahámovského, či akékoľvek nadprirodzeno? Na tom nezáleží? Ale to už uvádzate druhý empirický dôkaz a pokračujete uvedením Augustína a Akvinského, ktorí chápali, že „empirické dôkazy neexistujú.“
Som rád, že sa zhodneme na tom, že americké kresťanstvo, v podstate fundamentalistické, je vec „nevzdelanosti“. Zo škôl tam vychádzajú absolventi, ktorí považujú evolučnú teóriu za kacírstvo a veria, že na Ararate sa našli ostatky z Noemovho korábu.
Nový dôkaz ste zatiaľ neuviedli.
Zaujímavé, čo hovoríte…
– Neviem, či je vhodné hovoriť o „podstate amerického kresťanstva“ a o ich školách všeobecne. Väčšinou sa snažíte byť precízny… Videl by som to tak, že v Amerike sú fundamentalistické prúdy – teraz veľmi hlasné, lebo dostali veľké dotácie. Je veľký rozdiel medzi univerzitami (aj školami) – juh je dosť konzervatívny, až fundamentalicky orientovaný…
– „Historku o raji“ treba vždy brať v istom zmysle s „rezervou“ – samozrejme, nemá sa brať literárne (do slova). Závisí od katechétu a veku poslucháčov, ako im to vysvetlí. Malým deťom je len ťažko vysvetliť rozdiel medzi „doslovným výkadom“ a „nábožensko-morálnym“ výkladom. Najprv sa to berie ako reálne, skutočné, ale príde čas, keď deti vyrastú a sú schopné pochopiť, že nejde o dejepis, ale náboženstvo.
Nemyslím, že by išlo alebo vôbec mohlo ísť v tomto prípade o klamstvo, pretože tu sa nechce hovoriť o historických faktoch (ani proti nim), takže o klamstve nemôže byť ani reči. Ide skôr o etiku a o vzťah k Bohu, ktoré tieto príbehy vysvetlia celkom pekne – názorne. Alebo nie?
A navyše, „klamstvo“ implikuje aj to, že katechéta vie, že to nie je pravda, a predsa to učí. Neviem či ste aj toto chceli povedať, alebo len, že hovoria „nepravdu“…
– Zatiaľ som nemal v úmysle podať svoj „dôkaz“, na to potrebujem lepšie poznať aké sú vaše kritériá pravdivosti nejakej teórie. Nemyslím si, že by som mal „empirický“ alebo „deduktívny dôkaz“. Mám rozumné dôvody pre svoju vieru v Boha, ktoré postupne vyjdú najavo. Keď nájdem vhodný príspevok, ktorý bude trochu hlbši, a pomôže nám kdesi začať…
090207
Lubosovi Rojkovi k Sú ľudia čo nemajú dôvod veriť
Pod „americkým kresťanstvom“ som mal na mysli protestantov, ktorých je v USA dvakrát toľko (51 %!!) ako katolíkov (24 %) a sú štyrikrát hlasnejší.
Píšete: „Etika a vzťah k Bohu vysvetlia (biblické) príbehy celkom pekne“ – pre Vás iste, pre veriaceho, ktorý si predmet svojej lásky skrášľuje. Nie pre mňa a pre logiku ateistu; odmietame historky o Izákovi, o Jóbovi, aj o Dávidovi. Tento posledný mal vraj 60 žien a 80 konkubín a ešte sa mu zachcelo ženy jedného svojho generála. Nechal ho v boji zabiť – a s vdovou mal syna, z ktorého sa vykľul nikto menší ako úžasný kráľ Šalamún. To že je spravodlivosť? To že je trest za cudzoložstvo a vraždu? Bezpochyby je to krásna dobová historka, ale je hodná odsúdenia hlavného hrdinu a nie jeho vymenovania za „božieho miláčika“. Teda „opovažujeme sa“ (Kant) nesúhlasiť s božím súdom.
Nemám filozofické vzdelanie a zasadili ste mi červíka do hlavy: aký je rozdiel medzi dôkazom existencie niečoho a dôvodom pre vieru v niečo?
Nechcem hodnotiť Božie súdy, ale Šalamún je pre mňa poučením (možno máte pravdu, že len pre veriacich… to cekom stačí) tým, že aj (Bohom obdarený) šikovný človek sa môže skorumpovať – a ako veľmi!! Presne ako píšete.
Ale predsa môže zostať „Božím miláčkom“. To by aj vystihovalo to, čo sa chce povedať.
Popri tom sa mi však zdá, že aj trestov v Biblii za všelijaké nemorálnosti je viac ako dosť. Ak si dobre pamätám, ani Šalamún neskončil dobre – a to ešte nevieme, čo ho čaká vo večnom živote.
090211
L. Rojkovi k Sú ľudia, ktorí nemajú dôvod veriť
Mýlite sa, Šalamún aj Dávid skončili podľa Biblie veľmi dobre. Len v prerozprávanom starobylom biblickom príbehu Veľpiesne o tragickej láske Sulamity a Šalamúna od Alexandra Kuprina, Sulamit, končí kráľ Dávid tragicky: padlého na bojisku ho zožierajú psy, pretože je sobota a Šalamún ju svätí.
Nepáči sa mi však poznámka vo vysvetlivkách ku Knihe kráľov, že „Šalamúnovu česť poškvrnil jeho liberálny postoj k modlárstvu, ktoré bolo dôsledkom jeho obcovania s pohanskými ženami.“ (s. 493) Pripomína mi to neprijateľný postoj Bratstva sv. Pia X. a fundamentalistov všetkých farieb voči príslušníkom iných spoločenstiev vrátane voči iným náboženstvám. Ozaj, čo označuje dnes katolícka cirkev za modlárstvo? Aký rozdiel je medzi Bohom, bohom a modlou?