Ian Mathias
„Skutočné nebezpečenstvo – ekonomicky, sociálne aj politicky – v 1930-tych rokoch boli masy mladých ľudí bez práce.“
Asi je literárny zákaz citovať sám seba. Ale začínam tým, čo som napísal minulý november, lebo sa obdivujem, že som predpovedal, čo sa stane a dnes je to skutočnosť.
Merajte, ako chcete. Medzi Američanmi vo veku 16 – 24 rokov je nezamestnanosť taká vysoká, ako bola po 2. svetovej vojne. Včera hlásil NY Post, že explodovala na 52 %, kým vládna štatistika priznáva len 25 %. Ani jedna štatistika nezahŕňa študentov, ktorí nehľadajú prácu.
V obidvoch prípadoch je nezamestnanosť najvyššia najmenej od roku 1948, keď to vláda začala sledovať. Osobitne zaujímavé je porovnanie s celkovou nezamestnanosťou v štáte – 9,7 %, čo je najviac za posledných 26 rokov.
Toto tak nahnevalo Obamovu administráciu, že vyplatila 1,2 miliardy $, čo stačilo práve na to, aby sa situácia nestala skutočne smiešnou. Medzi časom masy nespokojnej mládeže rástli zo dňa na deň. Je to nebezpečné v týchto moderných časoch? Spýtajte sa Mahmúda Ahmadinejada (čítaj – Mahmúd Ahmadí-Nežád), aké ten má s tým starosti.
Prečo to má naša mládež také ťažké? Pre začínajúcich je súťaž o prvé miesto taká ťažká, ako ešte nikdy nebola. Tu je pár údajov na posúdenie krízy:
V USA je t. č. 14,5 milióna úradne nezamestnaných a 2,5 milióna ponúk práce. Inými slovami na 6 ľudí hľadajúcich prácu pripadá len jedno pracovné miesto – nepočítajú sa tí, čo majú prácu, ale hľadajú novú. Ponáhľam sa dodať, že toto sú čísla Ministerstva práce … nebolo by prekvapením keby skutočnosť bola dvojnásobne zlá.
Poľutujme našu mládež. Jedného dňa môže byť aj diplom z anglickej literatúry užitočný, ale nie proti piatim životopisom s rovnakým hodnotením a pracovnou skúsenosťou. Letné praxe pre študentov sú za nami, ostalo len niekoľko párhodinových džobov za miernu mzdu. Podľa Northwestern University polovica absolventov pod 25 rokov pracuje na miestach, ktoré nevyžadujú nijaký diplom. Aj to je rekord svojho druhu.
Najväčšiu obavu máme z toho, že naša mládež stratí všetku nádej a urobí najväčšiu chybu – pôjde na právo.
Prameň: Ian Mathias, Unemployed Young People are the Real Danger, © 2009 Daily Reckoning, 9. september 2009.
Málokoho napadne, že zákonitým sprievodným javom kapitalizmu je nezamestnanosť, konjuktúry, krízy. Ale nie, všetci to dobre vieme a vieme aj to, že tieto problémy sa dajú riešiť cez spoločenské vlastníctvo výrobných prostriedkov a zdrojov, plánované hospodárstvo, školstvo, poľnohospodárstvo čo bolo, ako sme toho boli svedkami vývojaschopné aj v globálnom merítku. Za socializmu, aby bol každý zamestnaný, sa údajne vyrábal na sklad tovar, v súčasnosti sa vyrába na sklad nielen tovar (je obrovská nadvýroba), ale sa vyrábajú na sklad aj absolventi stredných a vysokých škôl, čo je podstatne nehumánnejšie ako to bolo za socializmu. Aké sú ďaľšie produkty tohoto systému? Bezdomovci, žobráci, prostitútky, mafie, milionári a miliardári, vraždy a sociálne samovraždy,zlodeji a podvodníci,žoldnieri a nezmyselné vojny. Pýtam sa k čomu je tu množstvo politických strán a cirkví, ktoré ľudí rozdeľujú a stavajú proti sebe , je to hnus, kto vlastne chce tento systém? Ozvite sa !
Humanista, rozmýšľam tak nad marxistickým materializmom bývalého sovietskeho a východoevropského razenia a napadá ma toto: tento materializmus bol založený na istej idee rovnosti a spravodlivosti, ktorá bola určujúca a riadila myslenie i konanie vtedajších činovníkov. Idea bola o zmene spoločnosti na základe ideálu rovnosti a bola natoľko dôležitá, že bola uplatňovaná aj násilím. Nerešpektovala alebo prinajlepšom bagatelizovala prirodzený vývoj spoločnosti a jej skutkového stavu; ten bol len dočasným detským vývojovým stupňom, ktorý mal byť prekonaný víziou svetlých zajtrajškov budúcnosti. Aktuálny a skutočný stav prírodných (v tomto prípade spoločenských) zákonov sa nebral meritórne do úvahy ale naopak sa často skresľoval a znásilňoval podľa vzoru ideálu. Ideál a idey s ním spojené sú ale prejavom (ľudského) ducha, ktorý sa stal určujúci a začal ovplyvňovať objektívnu realitu i samotné prirodzené spoločenské zákonitosti. Mohli by sme takmer povedať, že duch prevládol nad hmotou a jej zákonmi a snažil sa ju ovládnuť a zmeniť podľa svojich predstáv. Navzdory materialistickej nálepke tohto svetonázoru išlo teda fakticky o prejavy čistého idealizmu.
Aj s minimálnymi znalosťami viem rozoznať dva krajné sociálno ekonomické systémy: kapitalistický, ( rešpektujúci prirodzené danosti človeka, hlavne egoizmus)založený na súkromnom vlastníctve a jeho zákonmi chránenej nedotknuteľnosti a socialistický , založený na spoločenskom vlastníctve výrobných prostriedkov a zdrojov a spravodlivom rozdeľovaní výsledkov práce. Ktorý systém, prípadne ich kombináciu, si ten ktorý štát vyberie je v rukách vládnúcej skupiny ľudí, poväčšine združených do politických strán. Teda, jedna vec je sociálno ekonomický systém, druhá, kto, aká skupina ľudí sa ho zmocní a ako ho uplatňuje. Jednoznačné spájanie ekonomického systému zo systémom vládnutia je chybné, scestné. Z môjho pohľadu, pohľadu sekulárneho humanistu uprednostňujem socialistický systém ako humánnejší už aj preto, lebo náš život na tejto Zemi je konečný, sme tu len v polohe akýchsi užívateľov, či nájomníkov a nikto nemá právo vlastniť planétu Zem. História preukázala, že aj v tzv. nedemokratických systémoch bol socializmus vývoja schopný v oblasti občianskych práv a slobôd , keď porovnáme ich stav v rokoch 50. a 90. minulého storočia v Československu a vezmeme do úvahy negatívne vplyvy okolitého kapitalistického sveta napr. čo sa týka embarga na určité tovary a negatívnu propagandu o socializme.
Humanista, píšeš, že „jedna vec je sociálno ekonomický systém, druhá, kto, aká skupina ľudí sa ho zmocní a ako ho uplatňuje. Jednoznačné spájanie ekonomického systému zo systémom vládnutia je chybné, scestné.“ Potom Ti iste nerobí problém rovnaký meter použiť aj pre náboženstvo a oddeliť náboženské posolstvo od dejinnej praxe cirkví a tú prax ďalej nebrať do úvahy. A to posolstvo, aj keď je to len viera, prináša celý rad užitočných a ľudských morálnych zásad, postojov a podnetov, ktoré sa, myslím, dajú všeobecne akceptovať. Obzvlášť ak si uvedomíme, že niektoré z nich sú piliere na ktorých vyrástla naša európska kultúra.
História, nie v takzvaných ale skutočne nedemokratických systémoch ukázala presný opak. Koncom 90-tych rokov sa v podstate celý socialisticko-komunistický systém zrútil a zrútil sa zvnútra; nejednalo sa o žiadnu internacionálnu pomoc zvonka ako v 1968. Milióny ľudí v celej východnej Európe stáli dobrovoľne na mraze s transparentami a štrngali kľúčami. A dôvody boli ekonomické, politické aj občianske. No hlavný dôvod bol, že sa už jednoducho nedalo žiť v neslobodnom a ľudsky nedôstojnom systéme, v ktorom vládla hŕstka arogantných a nebezpečných hlupákov skrytých za vzletné idey. A to, že ekonomika neprosperovala bolo len logickým dôsledkom vládnutia, ktoré v hypnotickom zajatí svojich fixných ideí nebralo do úvahy prirodzené zákonitosti ľudskej spoločnosti. A viem dobre o čom hovorím, stál som na tých námestiach každý deň a štrngal kľúčami. A ako vnuk veľkopodnikateľa za prvej republiky, ktorý dal prácu desiatkám, možno stovkám ľudí, sám sa vypracoval v chudobnej rodine na dedine doslova z ničoho len svojimi schopnosťami a usilovnosťou a mal sociálne cítenie, som mal možnosť pocítiť ruku osvietenej štátostrany a jej sociálne cítenie a spravodlivosť v praxi. História preukázala zlyhanie a dejinnú porážku tohto systému, na tom sa zhodne drvivá väčšina historikov. A nielen tých ale aj samotnej spoločnosti, čoho prejavom je jednak mizivý záujem o ortodoxné komunistické strany vo voľbách a jednak zákon zákazu šírenia fašistických a komunistických symbolov, s čím sa úplne stotožňujem.
Ak porovnám zmenu práv a slobôd v 50. a 90. rokoch, tak to by som mohol nazvať pokrokom len vtedy keby už nič iné neexistovalo a úplne mi vypadla dejinná pamäť. Stav ľudských práv a slobôd v 90. rokoch ani zďaleka nedosahoval úroveň Českoslovenka v 20. a 30. rokoch, nehovoriac o úrovni vo vyspelých západných krajinách v 50. alebo dokonca v 90. rokoch.
Socializmus má iste zaujímavé a podnetné myšlienky v oblasti sociálneho akcentu ktorý vyvažuje prirodzenú dravosť obchodných kruhov, kartelov a monopolov. Len boh ochraňuj aby ešte raz ostal bez kontroly a získal neobmedzenú moc.
Milý Dominik,osobne ja som bol tiež perzekvovaný za socializmu pre kritický postoj k straníckej riadiacej vrchnosti. Z práce som nebol vyhodený, ale preradený na iné pracovisko, kde som musel dochádzať denne 30 km, ale mi to nijako nebráni mať racionálny pohľad na daný systém a je taký ako som ho opísal. Čo sa týka reálnych práv a slobôd bežného občana,boli v niektorých prípadoch neporovnateľné so súčasnými. Podľa mojich vtedajších skúseností ak mal zamestnanec pocit krivdy mohol sa obrátiť a žiadať o nápravu od závodného výboru ROH až po URO, ak bol člen strany od ZOKSS až po UVKSS, ako občan od MNV až po povereníctvo, alebo vládu ČSR. Ak nepochodil mohol sa súdiť, ty povieš na závislých súdoch, ale mohol. Porovnaj to zo súčasnosťou. Podvodník odo mňa prevzal zálohu na vykonanie práce nemalú čiastku peňazí. Prácu nevykonal a peniaze nevrátil.Po troch rokoch ho nezávislý súd odsúdil na vrátenie dlhu a po piatich rokoch vymáhania peňazí exekútorom ich ešte stále nemám a asi ani nebudem mať, lebo chlap zmizol kdesi v zjednotenej Európe a nevie ho nájsť ani interpol. Teda ak porovnávam kriticky aj oblasť ľudských práv , aj keď tu vládla „hŕstka arogantných a nebezpečných hlupákov“ musím vysloviť názor,že to bol demokratickejší systém ako to čo tu máme dnes. A čo sa týka 1. ČSR v období najväčšej nezamestnanosti som sa narodil a moja matka spáchala zo zúfalstva samovraždu. Ale aj o takomto produkte som písal v prvom príspevku. Priznám sa, ja som nebol hrkotať na námestí kľúčami aj keď ma tam pozývali heslom „My chceme zmenu“. Je to dobré heslo, znova pred voľbami ho používajú politický dobrodruhovia a sugestibilní občania znova naletia tak, ako naletia kňazom na spasenie , večný a svoj blahobytný život.
Humanista, ak považuješ podanie sťažnosti na politicky obsadenom ROH, URO, MNV alebo vládu ČSSR a odvolanie na politicky obsadenom súdnictve za demokratické, tak ďakujem pekne za takú demokraciu. Vtedy som mohol maximálne tak uspieť ak moja sťažnosť bola apolitická, netýkala sa žiadného vplyvnejšieho súdruha, a aj to občas keď som len mal dobré „známosti“.
Rozdiel medzi podvodníkom, ktorý od Teba prevzal zálohu za nič, prestúpil platný zákon a bol, síce neskoro ale predsa právoplatne odsúdený sa vôbec nedá porovnať s újmou voči ľudskosti, ktorá Ti bola spôsobená za normálne, nekriminálne činy ako napr. verejné vyjadrovanie iných názorov, zhromažďovanie alebo šírenie „protištátnych“ písomností. V takýchto prípadoch si nemal najmenšiu šancu dovolať sa spravodlivosti, pretože tieto prirodzené práva a slobody boli priamo označené ako trestný čin. Odsúdenie za prejavy Tvojich nezadateľných ľudských práv a slobôd bolo v súlade so zákonom a nebolo sa kam odvolať. To je ten zásadný systémový rozdiel.
Ostáva mi záhadou, ako chápeš pojem demokracie. Ja demokraciu chápem ako mieru nekonformných názorov a postojov akú si môžem dovoliť voči vládnym, mocenským a spoločenským kruhom; tým sa zároveň vymedzuje moja osobná sloboda a nezávislosť v rámci spoločnosti. Podvody, klamstvá, korupcia, protekcionárstvo, vraždy sú ľudské vlastnosti ktoré boli, sú a budú v každom zriadení. Dobrá spoločnosť môže vytvoriť rámec aby sa tieto javy jasne pomenovali ako prečiny alebo trestné činy a vytvoril sa efektívny mechanizmus ako ich postihovať. Nie je možné aby sa tieto problémy riešili stratou ľudských alebo iných práv. Vieš, že za Mussoliniho nebola v 20. rokoch v Taliansku mafia? Vyriešil to veľmi jednoducho; keď sa škrtlo, že v nejakej dedine je mafián, nechal vyviezť pre istotu celú dedinu do koncentračného tábora. Mafiáni sa od strachu rozpŕchli do celého sveta a zakotvili v USA. A bolo po mafii aj po slobode a v mnohých prípadoch i po živote.
Boj so zločinom pri zachovaní demokracie je niekedy veľmi ťažká vec. A naša krajina je len na začiatku toho všetkého, poznamenaná detskými chorobami raného divokého kapitalizmu, naivitou a nostalgickou remeniniscenciou súčasných vplyvných bývalých činovníkov. A táto zmes všetkého možného síce vytvára podivný kolorit tejto krajiny ale je našťastie zasadená do demokratického rámca najvyspelejších krajín; vlastne tam vždy patrila.
Otázky práce, sociálne, nezamestnanosti, obchodu, monopolov, vplyvov, finančných vzťahov, manipulácií apod. sú veľmi ťažké otázky. Ale je mi jasné, že ich riešenie musí prebiehať v demokratickom rámci lebo ten je skutočným výdobytkom ľudského ducha za ktorý draho zaplatil. Preto si ho musí chrániť ako klenot.
Dominik, ktosi povedal, sloboda spočíva v pochopení nutnosti. V každom štáte platia zákony, aj v socialistickom aj v moslimskom a ich porušenie prináša následky. Pre mňa sú rovnako zaujímavé nielen práva, ale aj povinnosti a nielen to čo je deklarované, ale aj to čo je možné. Ja obhajujem názor, že socialistický spoločensko ekonomický systém bol humánnejší aj v rukách „hŕstky….“, tvoj názor je zrejme iný. Ja ti ho neberiem, zrejme patríš medzi súčasnú „smotánku“ a máš dojem, že tvoje hrkotanie kľúčmi bolo správne. Ak máš chuť, skús sa racionálne pozrieť na kapitalistický globalizmus a socialistický. Uvedom si ale, že tu nebudeš večne žiť ani ty ani tvoji potomci. Podľa mňa je to voľba medzi chaosom a poriadkom.
Nebol ten ktosi náhodou Marx? Aj keď ten hovoril o slobode ako o ‚poznanej nevyhnutnosti‘, ale to je vlastne skoro to isté. Zaujímavá definícia slobody. Mohla by sa interpretovať aj takto: si Žid a zajtra pôjdeš do plynovej komory či sa ti to páči alebo nie, spoznaj túto nevyhnutnosť a budeš slobodný. Alebo, si robotník a ja kapitalista, budeš pekne makať 16 hodín denne za mizerný plat lebo je proste taká doba a teraz tu vládnem ja, pochop nevyhnutnosť doby a budeš slobodný. A do tretice, ja som vysoký funcionár a ty nespoľahlivý a podvratný živel. A dejinná doba káže skoncovať s triednym nepriateľom, takže žiadne normálne zamestnanie, žiadna vysoká škola pre tvoje deti, žiadne výhody a občas kontroly. A buď rád, že sme ešte takí zhovievaví lebo pred desiatimi rokmi by si šiel šupom do Jáchymova.
Asi mi povieš, že Marx to tak nemyslel… ale skús to vysvetliť arogantnému hlupákovi z takejto “hŕstky”.
Humanista, ja osobne si myslím, že Tvoj názor o humánnosti bývalého spoločensko-ekonomického systému nezdieľa ani väčšina humanistov. A to ani tých sociálne ladených.
Dominik, moje vedomie bolo aj za socializmua aj teraz slobodné. Vedomie sa nedá totalizovať, je kontrolované racionálnym, logickým, kritickým myslením, konanie je podmienené situáciou v záujme zachovania existencie človeka.
V súvislosti s Marxom zabúdaš na čas a pomery v spoločnosti pre ktorú to písal. Jeho Kapitál bol dobrou analýzou kapitalizmu a ukázal niektoré možné východiská z nespravodlivého spoločenského systému.
Mám dojem, že sa budem opakovať, ale socializmus 50.rokov a 90.rokov u nás ukázal možnosti vývoja tohoto systému. V kapitalistickom to nevidím. Polož na misky váh negatíva kapitalizmu a socializmu, porovnaj podľa kresťanského sociálneho učenia, alebo princípov humanizmu a potom vyslov súd, ak dokážeš odbúrať osobnú, získanú, alebo implantovanú averziu voči jednému, alebo druhému systému.
Nepoznám štatistiku o orientácii ateistov, doteraz som hovoril za seba a čiastočne za tých s ktorými sa stretávam.
k Dominikovi z 1. januára 2010:
Neviem, či to robíte z nevedomosti alebo úmyselne, to mi je jedno, ale nedávajte do príčinnej alebo čo len ideovej súvislosti Marxa a plynové komory! K staviteľovi plynových komôr mali bližšie pápeži Pius XI. (1929, Lateránske dohody, za ktoré dostal Mussolini najvyššie cirkevné vyznamenanie Rad Krista a kardinál Pietro Gasparri zas najvyššie talianske vyznamenanie, reťaz Annuncianty, vykladanú množstvom vzácnych drahokamov) a Pius XII. (1933, konkordát medzi Nemeckom – Franz von Papen – a Svätou stolicou –sám pápež, vtedy ešte kardinál Eugenio Pacelli).
Pokiaľ ide o ostatok príspevku, viem, čo chcete povedať, ale jazyk sa Vám motá – asi po silvestrovskej oslave, takže to nechám bez komentára.
Uvažujem o tom, že príspevky, ktoré sa netýkajú predmetu diskusie, nepripustím.
Humanista, v čom ukázal socializmus 50. a 80. rokov u nás možnosti vývoja tohoto systému?
Rastislav, nedávam Marxa do príčinnej súvislosti s plynovými komorami. Uviedol som len príklad ako by mohla byť zneužitá jeho definícia slobody.
Do priamej príčinnej súvislosti ale dávam ten tretí príklad o vysokom funkcionárovi a nespoľahlivom živle.