Jean Ziegler

Oddaní a účinní žoldnieri

Medzinárodná obchodná organizácia, Medzinárodný menový fond, Svetová banka … Tieto a iné medzinárodné finančné organizmy predstavujú svojou činnosťou strategické srdce liberálnej globalizácie (Francúzi hovoria radšej o mondializácii). S kúsavou iróniou nám Jean Ziegler predvádza, ako ich dirigenti – v tomto prípade riaditelia Svetovej banky – napriek boľavým neúspechom, často pohromám pre tretí svet, vedia vždy vynájsť teóriu na ospravedlnenie, vymotajú sa z protestných diskusií a zachovajú za každých okolností, in fine, smer určený „washingtonským konsenzom“.

Svetová banka mala svoj zlatý vek od konca šesťdesiatych do začiatku osemdesiatych rokov (1). Niekdajší minister národnej obrany za prezidentov J.F.Kennedyho a L.B.Johnsona, Robert McNamara, ju viedol od r. 1968 do r. 1981. Za jeho prezidentstva sa objem ročných pôžičiek zvýšil z jednej na trinásť miliárd, počet zamestnancov sa zoštvornásobil a rozpočet administratívy narástol 3,5 krát. Za pomoci svojho pokladníka Eugena Rotberga zohnal McNamara na domácich kapitálových trhoch takmer 100 miliárd dolárov na pôžičky tretiemu svet. Irónia histórie: veľkú časť tejto sumy požičali švajčiarski bankári, známi tým, že spravujú väčšinu špinavých peňazí nabobov, diktátorov a parazitárnych tried Afriky, Ázie a Latinskej Ameriky.

Podľa Jerryho Mandera (2) zapríčinil McNamara smrť viac ľudí, keď bol v čele Svetovej banky, ako keď bol ministrom obrany USA a pod jeho velením sa konali masakry vo Vietname. Mander:

„Mrzela ho rola, ktorú hral počas vietnamskej vojny a chcel sa vykúpiť utekaním na pomoc tretiemu svetu. Dal sa do roboty ako dobrý technokrat a s aroganciou pravého veriaceho, keď vyslovil zásadu: „V kvantifikácii vidím reč, ktorá pridáva uvažovaniu presnosť. Vždy som bol presvedčený, že čím je niektorá otázka dôležitejšia, tým menej má byť tých, čo sa zúčastnia rozhodovania o nej“,

čo píše v knihe S odstupom: vietnamská tragédia a poučenie z nej (3). Mander píše ďalej:

„Dôverujúc číslam nútil McNamara štáty tretieho sveta prijať podmienky pôžičiek od Svetovej banky a tak transformovať ich tradičnú ekonómiu, aby maximalizovali ekonomickú špecializáciu a svetový obchod. Kto sa vzpriečil, bol zanechaný svojmu osudu.“ A ešte ďalej: „Pri jeho naliehaní nemali mnohé štáty inú možnosť ako prijať ponižujúce podmienky Svetovej banky. Pre ich „záchranu“ už McNamara neničil len dediny, ale celé ekonómie. Preto tu dnes tretí svet stojí so zabahnenými priehradami, s rozpadávajúcimi sa cestami, ktoré nevedú nikam, s prázdnymi kanceláriami, so zničenými lesmi a lúkami, a k tomu tie úžasné dlžoby, ktoré sa nedajú nikdy splatiť … Nech bola aká veľká deštrukcia, ktorú tento človek rozsieval po Vietname, počas svojho účinkovania vo Svetovej banke sa prekonal.“

Dnes je prezidentom Svetovej banky 68-ročný Austrálčan s bielou šticou a pekným smutným úsmevom, menom James Wolfensohn. Je to človek výnimočný svojím osudom a svojím nadaním. Kedysi bankár na Wall Streete, multimiliardár s imperialistickou ideológiou v duši, je aj dokonalý umelec. Najprv bol pianista, teraz sa venuje viac violončelu a vyvíja intenzívnu činnosť ako autor. Dostal prezývku „pianista“.

Mnohotvárna prometeovská činnosť

Kým žoldnieri Svetovej obchodnej organizácie (SOO, po francúzsky OMC, po anglicky WTO) sledujú obeh tovarov, žoldnieri Svetovej banky (SB, F – BM, A – WB) a Medzinárodného menového fond (MMF, F – FMI, A – IMF) sa starajú o kolobeh financií. Tieto dve inštitúcie sú z tzv. inštitúcií Bretton-Woodsu (4) najdôležitejšie. Výraz Svetová banka je vlastne nepresný. Oficiálne sa táto inštitúcia volá „The World Bank Group“, čosi ako Skupina svetovej banky. Patrí tam 1. Medzinárodná banka pre rekonštrukciu a rozvoj (F – BIRD), 2. Medzinárodné združenie pre rozvoj, 3. Medzinárodná finančná kompánia, 4. Agentúra pre garancie investícií a 5. Medzinárodné centrum pre zvládnutie konfliktov pri investíciách.

Vo svojich publikáciách používa skupina výraz „Svetová banka“ na označenie prvých dvoch ustanovizní. Aj my tak urobíme. Ostatné tri majú ohraničené pole pôsobnosti, pre nás len malého významu …

Skupina svetovej banky zamestnáva vyše 10 000 zamestnancov a funkcionárov. Je to organizácia, ktorá pravdepodobne najúplnejšie zo všetkých na svete informuje verejnosť o vlastnej činnosti, úmysloch a stratégiách. Zo sklobetónovej pevnosti na č. 1818 H Street Northwest vo Washingtone sa valí nepretržitý tok štatistík, vysvetľujúcich brožúr a teoretických analýz.

Svetová banka má na zemeguli obrovskú moc a vykonáva prometeovskú mnohotvárnu činnosť. Dnes už len ona poskytuje pôžičky najchudobnejším štátom. Za posledných desať rokov to bolo vyše 225 miliárd dolárov na dlhodobé pôžičky. Okrem toho investičnými kreditmi podporuje tvorbu infraštruktúr. V určitých prípadoch čiastočne kryje aj rozpočtové deficity veľmi chudobných štátov, napr. v Nigeri je za bilaterálnymi darcami na druhom mieste . Každoročne financuje stovky rozvojových projektov.

Ak sa máme vyjadriť po bankársky, technicky, potom je tento organizmus „požičiavateľ poslednej inštancie“ (the lender of last resort), takže sa nachádza v situácii, že môže tomu, kto si požičiava, diktovať svoje podmienky – kto iný by požičal aj nepatrnú sumu takému Čadu, Hondurasu, Malawi, Severnej Kórei alebo Afganistanu?

Medzi Svetovou bankou a Wall Streetom existuje, samozrejme, strategické spojenectvo. Banka už často zachránila nejednu finančnú inštitúciu, ktorá sa nerozumne pustila do špekulatívnych obchodov na rozličných miestach sveta. Vo svojej každodennej praxi funguje SB prísne podľa bankových kritérií. Jej poslanie vylučuje akékoľvek politické alebo iné podmieňovanie pôžičky. Napriek tomu sa jej prax podriaďuje nadradenému nebankovému konceptu – a tento je ideologický: volá sa „washingtonský konsens“, čo je súhlas, zhoda (5).

anka vydáva každý rok určitý druh katechizmu: The World Development Report (Správa o svetovom rozvoji), ktorý sa v prostredí univerzít a OSN považuje za autoritu. Snaží sa určiť veľké témy, ktoré v najbližšom čase zaujmú špecializované agentúry OSN, univerzity a cez ne aj verejnú mienku. Máva osobné znaky prezidenta Wolfensohna. Vydanie pre rok 2001 sa začína jeho vyznaním viery:

 „Chudoba v bohatom svete je najvyššia výzva pre ľudstvo (6).“

Ideológovia Svetovej banky sa tradične vyznačujú obdivuhodnou teoretickou prispôsobivosťou. Napriek zrejmým neúspechom ich podniku ako takého neprestali po celých päť uplynulých desaťročí rozmnožovať ospravedlňovacie teórie vynachádzaním stále nových. Majú odpoveď na všetko. Sú neúnavní. Robia syzifovskú robotu. Pozrime sa na to zblízka.

Za čias McNamaru znela obľúbená teória Svetovej banky jednoznačne „rast“. Podľa nej rast = pokrok = rozvoj = blaho pre všetkých. Do toho prišla prvá protestná vlna, zastúpená predovšetkým v roku 1972 vedcami Rímskeho klubu, na tému „Neohraničený rast ničí zemeguľu“ – a teoretici Svetovej banky reagovali obratom:

„Akú len máte pravdu, ctení vedátori! Svetová banka s Vami súhlasí. Odteraz ideme podporovať integrovaný rozvoj!“

Inakšie povedané, Svetová banka už nebude prizerať len na rast hrubého domáceho produktu dotyčného štátu, ale bude brať do úvahy aj dôsledky tohto rastu na iné parametre spoločenského života. Medzi iným začala klásť takéto otázky: Je ten rast vyrovnaný? Aké následky má na rozdelenie príjmov? Nehrozí riziko, že príliš rýchly rast spotreby energie v určitom štáte ohrozí svetové energetické rezervy? Atď.

V tom čase boli uverejnené aj iné kritické správy proti bezuzdnému kapitalizmu, najmä skupinami výskumníkov pod patronátom Gro Harema Brundtlanda a Willy Brandta; mierili na „ekonomizmus“ Svetovej banky. Upozorňovali na iné, neekonomické parametre rozvoja, predovšetkým na vzdelávanie, zdravotníctvo, rešpektovanie ľudských práv, a vytýkali Svetovej banke, že ich neberie do úvahy. Táto reagovala promptne a vyprodukovala hrdú teóriu o potrebe „humánneho rozvoja“.

No prišla nová vlna námietok a protestov: ekologické hnutie sa šírilo a jeho váha rástla najmä v Európe a Severnej Amerike. Ekológovia hlásali, že pri rozvoji produktivity spoločnosti nestačí brať ohľad na klasické indikátory, ani na módne parametre ľudského rozvoja. Treba predvídať dlhodobé účinky tých tzv. rozvojových intervencií predovšetkým na prostredie. Ideológovia Svetovej banky zacítili zmenu vetra a hneď sa hlásili za rozhodných prívržencov „trvalého rozvoja„, „udržateľného rozvoja“ – sustainable development.

V roku 1993 sa konala vo Viedni Svetová konferencia o osobných právach. Proti vôli Američanov a niektorých Európanov tam národy tretieho sveta presadili uznanie „ekonomických, sociálnych a kultúrnych práv“.

Revolúcia sa niesla v znamení presvedčenia, že analfabet sa figu borovú stará o slobodu tlače. Prv než prídu na rad občianske a politické práva, t.j. klasické demokratické práva, je nevyhnutné zabezpečiť práva sociálne, ekonomické a kultúrne. A James Wolfensohn publikoval správu za správou, riporty, deklarácie. Samozrejme, Svetová banka bude avantgardou v boji za uskutočnenie ekonomických, sociálnych a kultúrnych práv. V Prahe mal „pianista“ v septembri 2000 dokonca dojímavú prednášku na túto tému.

Majster dvojznačnej reči

Jedna z posledných piruet intelektuálov okolo Svetovej banky sa týka „empowered development“, zmocneného či povereného rozvoja, pri ktorom ekonomický a sociálny rozvoj má byť kontrolovaný samotnými obeťami odstraňovanej zaostalosti.

Stalo sa však, že žiaden z radu ohlásených úmyslov Svetovej banky nevedel natrvalo zamaskovať jednu skutočnosť: zrejmý neúspech všetkých tých rozličných stratégií „rozvoja“, ktoré sa skúšali pod jeho taktovkou. Čo robiť? Banke nikdy nechýbajú nápady. Odteraz sa ide odvolávať na poľahčujúce okolnosti. Pripomenie osudovosť. Takže prednáška viceprezidenta Svetovej banky, majúceho na starosti jej vonkajšie vzťahy, 8. apríla 2002 v sále XI Paláca národov v Ženeve pred kádrami OSN a SOO mala názov:

„Dostane sa rozvojová pomoc až k chudobným?“. Odpoveď význačného rečníka: „O tom sa nič nevie.“

Na zanesenie dobrej zvesti do sveta používa James Wolfensohn služby určitého počtu starostlivo vybraných poslov. Čo sú pre katolícku cirkev jezuiti, to sú pre Svetovú banku poslíci pána „pianistu“: plnia najrozličnejšie úlohy. Pozrime sa na pár príkladov.

V Lagose, hlavnom meste Nigérie, ktorá je naftovou veľmocou a jej spoločnosť je jedna z najkorumpovanejších na svete, zriadil James Wolfensohn úrad „good governance“ (dobrej vlády) na kontrolu korupcie. Jeho šéf zhromažďuje informácie od jednotlivcov, sociálnych hnutí, nevládnych organizácií, cirkví, odborov alebo pobúrených úradníkov, ktoré sa týkajú podplácania. Sleduje predstierané súťaže pri vypisovaní veľkých stavieb, úplatky ministrom od riaditeľov miestnych filiálok multinacionálnych koncernov, zneužitie moci aj šéfom štátu, ak sa vyskytne zaujímavá a cvendžiaca odmena. Skrátka, zachytáva, dokumentuje a snaží sa pochopiť, aké sú tie početné cesty a chodníky, čo po nich chodia podplácaní a podplácajúci. Ale čo sa deje s týmito poznatkami? To je mystérium.

Wolfensohn si určil aj exekutívneho viceprezidenta špeciálne pre boj proti extrémnej chudobe. Aj ten sa informuje a zháňa dokumenty. Až donedávna mal toto miesto Kemal Dervis. Je to asi päťdesiatročný ekonóm tureckej národnosti, srdečný a jemný, vyrástol vo Švajčiarsku. Hoci je moslim, maturoval na súkromnom katolíckom gymnáziu Florimont v Petit-Lancy pri Ženeve. Začiatkom roku 2001 odišiel zo Svetovej banky. Teraz je v Turecku ministrom ekonómie a financií.

Druhá úplne atypická osobnosť v službách Wolfensohna je Alfredo Sfeir-Younis. Od novembra 1999 vedie v Ženeve Office Svetovej banky, reprezentujúc ju pri európskom sídle OSN a SOO. Nie je to obyčajný človek. Pozrite, ako ho opisuje novinár André Allemand:

„S charizmom zdržanlivého muža s briadkou predstavuje nový reprezentant Svetovej banky organizáciu v úplnej filozofickej premene: ide počúvať hlas najchudobnejších, ide sa aktívne snažiť o odstránenie chudoby vo svete (7).“ A dáva mu prímeno „lakovač“ (prikrášľovač).

Sfeir-Younis je Čiľan libanonského pôvodu, kozmopolit a rodený diplomat. Ako syn veľkej maronitskej (kresťanskej) rodiny, ktorej jedna vetva sa usadila v Chile, je vnukom Nasrallaha Sfeira, patriarchu maronitskej cirkvi. Od roku 1967, keď bol jeho otec menovaný veľvyslancom Chile v Damasku a Bejrúte, prežil mladý Alfredo všetky zvraty, vojny a nepokoje úrodného Polmesiaca na Blízkom východe.

„Lakovač“ je pionier. Pri vstupe do Svetovej banky bol prvý ekonóm životného prostredia (environmental economist) , dnes ich je tam 174. Sedem rokov pracoval, často za ťažkých podmienok, v sahelskej časti Afriky. Preukázal solídne antifašistické presvedčenie a postavil sa proti Pinochetovej diktatúre. Ako budhista praktizuje meditáciu.

Ale Don Alfredo je predovšetkým majster dvojznačnej reči:

 „Súčasné ekonomické ťažkosti pramenia väčšmi z rozdelenia bohatstva ako z problémov súvisiacich s výrobou a spotrebou … Svet trpí na nedostatok globálnej vlády (8).“

 Každý ženevský kalvínsky pastor by pri čítaní týchto riadkov upadol do vytrženia. To je mi brat! Konečne zodpovedný bankár, ktorý nemá hneď na jazyku rast, produktivitu a maximalizáciu ziskov! No tento naivný čitateľ tohto výroku nevie, že posol „pianistu“ v Ženeve je zaťatý prívrženec „stateless global governance“, svetovlády bez štátov, washingtonského konsenzu.

Don Alfredo je tvrdý chlapík. Agent s poslaním a lieta vysoko. Niekedy, obyčajne na príkaz „pianistu“, zahrá aj rolu tajného agenta, ako pri Svetovej konferencii o obchode v Seattle v roku 1999. „Vlani v decembri som bol v uliciach Seattlu, aby som pre svoju organizáciu vyzvedel požiadavky manifestujúcich (9).“

Ďalší úplne atypický missus (posol) „pianistu“ je Mats Karlsson. Ako blízky spolupracovník a žiak Pierra Schoriho – ktorý je hlavným intelektuálnym a duchovným dedičom Olofa Palmeho – bol Karlsson hlavným ekonómom švédskeho ministerstva zahraničných vecí a štátnym sekretárom na Ministerstve pre spoluprácu s rozvojovými krajinami. Je presvedčeným socialistom. Okrem Schoriho je mu priateľom Gunnar Sternave, mysliaca hlava švédskych socialistov. Dnes je však Karlsson viceprezidentom Svetovej banky, poverený zahraničnými záležitosťami a vzťahom k OSN. Hovorím to bez irónie: niektorí z týchto ideológov ma zvádzajú. Ich intelektuálne brio (živosť) a kultivovanosť sú príťažlivé. Veď niektorí konajú z dobrej vôle. Alfredo Sfeir-Younis a Mats Karlsson, aby som ostal pri týchto dvoch, sú vrcholne sympatickí muži. Problém je v tom, že ich teórie sa síce menia a adaptujú, ale prax je konštantná: vyplýva len z bankárskej racionality, a tá znamená systematické vykorisťovanie postihnutých populácií, násilné otváranie hraníc štátov dravcom globalizovaného kapitálu.

Pretože podľa vzoru SOO a SMF aj Svetová banka je baštou neoliberálnej dogmy. V každej situácii a všetkým zadĺženým štátom nanucuje washingtonský konsens. Forsíruje privatizáciu verejných majetkov a celých štátov. Nanucuje impérium nových vládcov sveta.

V januári 2000 došlo k zemetraseniu. Joseph Stiglitz, najdôležitejší posol, Wolfensohnovi najbližší , hlavný ekonóm a prvý viceprezident Svetovej banky, podáva demisiu! Verejne odsudzuje prehnané privatizácie až do krajnosti a neúčinnosť Bretton-Woodskych inštitúcií (10). Zrazu pochytia pochybnosti aj Wolfensohna. Kladie si dokonca otázky: kapitál sa vracia, pôžičky sa vyplácajú, priehrady sa stavajú, dávajú elektrinu, … a všade okolo mrú ľudia od hladu. V celom treťom svete je na postupe malária a zabíja ročne milión ľudí, školy sa zatvárajú, analfabetizmus je na postupe, nemocnice sa menia na zrúcaniny, pacienti mrú pre nedostatok liečiv. AIDS kosí zoširoka.

Pohroma za pohromou

Voľačo nie je v poriadku. Wolfensohn sa spytuje, cestuje, pozýva k stolu aktivistov sociálnych hnutí, počúva ich, rozmýšľa a pokúša sa pochopiť tento gigantický neúspech svojej banky (11). A z pochýb „pianistu“ sa zrodí nový organigram. V sociálnom oddelení („Social Board“) sa zvýši počet zamestnancov a zodpovedný vedúci každého projektu sa tu musí predstaviť so svojimi plánmi.

Oddelenie má za úlohu preveriť a vyhodnotiť ľudské a sociálne dôsledky v spoločnosti, keď do nej vstúpi a bude intervenovať Svetová banka: pri budovaní diaľnice, priehrady, prístavu, konglomerátu továrni, pri úprave vodného toku, atď.

Ako ovplyvní diaľnica život na dedinách, cez ktoré (popri ktorých) prechádza? Ako zapôsobí na trh pracovnej sily v oblasti vybudovanie priemyselného konglomerátu? Čo bude s roľníkmi, ak sa v ich údolí postaví priehrada? Extenzívne dorábanie kultúr na vývoz vyžaduje odlesnenie tisícok hektárov – ako to ovplyvní podnebie? Sociálne oddelenie bude mať tisíce otázok na prešetrenie. Ale nebude mať moc – ako ju nemá. Aj keď sú dôsledky nejakého projektu celkom negatívne, aj keď sa dá predvídať pohroma za pohromou, nedá sa zabrániť vybudovaniu priemyselného konglomerátu, vytrhávaniu stromov, odvedeniu rieky.

Pretože rozhodnutie bankárov je vždy suverénne.

Poznámky:

1. SB začala fungovať v roku 1946.
2. V knihe Proces globalizácie, Fayard, Paris, 2002. – 3. Seuil, Paris, 1996.
4. Mestečko v štáte New Hampshire, kde sa už v r. 1944 stretli delegáti západných spojencov a diskutovali o rekonštrukcii západnej Európy a povojnovom ekonomickom poriadku vo svete.
5. Súhrn neformálnych dohôd, na ktorých sa v rokoch 1980-1990 dohodli hlavné transkontinentálne spoločnosti, Wall Streetske banky, americká Federálna banka a iné medzinárodné finančné organizmy, pričom hlavné slovo mali USA.
6. Oxford University Press, 2001, s.5.
7. La Tribune de Geneve, 8. júna 2000.
8. Alfredo Sfeir-Younis v La Tribune de Geneve, 8. júna 2000.
9. Tamže.
10. Joseph Stiglitz: Veľká dezilúzia, Fayard, Paris, 2002.
11. Pierre de Sarlecans: Ako zvládnuť globalizáciu, Paris, 2001.

Prameň: Jean Ziegler, „Portrait de groupe ? la Banque mondiale“, Le monde diplomatique, s. 32-33, október 2002.

Preložil Rastislav Škoda