Stephen D. Mumford

Úvodné slová Georgea Kelleyho

Dobré ráno. Dovoľte mi začať pár slovami o duchovnom dome, v ktorom sa nachádzame:

Tento dom je určený na zber úrody prírody a úrody ľudského ducha. Je to dom priateľstva, prístav v búrke, voľný priestor na povzbudenie do nášho boja. Ponúka javisko pre slobodnú reč, na vyhlásenie celého a neobmedzeného konfliktu názorov v dobe istoty aj nebezpečenstva. Je to dom hľadania pravdy, kde vedci môžu povzbudiť oddanosť svojim úlohám, kde sa mystici môžu zdržovať v spoločnosti bádateľov. Je to dom umenia, zdobiaci svoje slávnosti melódiami a výtvormi. Je to dom predpovedí, unikajúci minulosti a prítomnosti víziami rastu a pokroku.

Tento dom je kolískou našich snov, dielňou našich spoločných snáh.

„V roku 1830 žila na planéte jedna miliarda ľudí. V roku 1930 to boli dve miliardy a v roku 1960 tri miliardy. Dnes (1969) je nás tri a pol miliardy. Jedna z najvážnejších výziev ľudského osudu v poslednej tretine tohto storočia bude rast populácie. Od toho, čo dnes robíme, bude závisieť, či odpoveď na túto výzvu bude dôvodom pre hrdosť alebo zúfalstvo. Ak sa teraz pustíme správnym smerom a ak venujeme značnú časť našej pozornosti a energie tomuto problému, potom bude ľudstvo schopné prekonať túto výzvu tak, ako prekonalo toľké za dlhého pochodu civilizácie.“

„Keď budú budúce generácie vyhodnocovať záznamy našich čias, bude sa jeden z ich najdôležitejších posudkov týkať našej odpovede na populačný rast. Konajme tak, aby tí, čo prídu po nás, aj keď uprú oči mimo zeme, mohli tak urobiť s pocitom hrdosti na planétu, na ktorej žijú, s vďačnosťou tým, čo na nej žili v minulosti a s vytrvalou dôverou do budúcnosti.“

Uplynulo 27 rokov od chvíle, čo prezident Nixon predniesol toto posolstvo Kongresu; od tých čias sa počet ľudí na zemi zvýšil z tri a pol miliardy na temer šesť miliárd a rýchlosť rastu populácie sa v podstate nemení. Nekontrolovaný rast populácie je primárnou príčinou najhorších problémov, ktorým je dnešný svet vystavený: degradácia prostredia, deštrukcia prírodných sídiel a strata nespočetných druhov rastlín aj zvierat, podvýživa a hladomory, vysoká nezamestnanosť, chudoba a sociálne nepokoje, prerastajúce do národných a medzinárodných konfliktov. Celkový výsledok je všeobecný úpadok našich humanitárnych hodnôt. Už dávno je tu čas začať seriózne niečo robiť.

Len na základe uvedomenia si problému kontroly populačného rastu a oddanosti jeho riešeniu môže spoločnosť dúfať, že sa zachráni pred tradičnými regulátormi preľudnenia – pred vojnou, morom a hladom.

Som veľmi rád, že môžem uviesť ako nášho dnešného rečníka Dr. Stephena Mumforda, ktorý vedie Centrum pre výskum populácie a bezpečnosti (Center for Research on Population and Security) v Chapel Hill, North Carolina. Je jedným z vedúcich bádateľov a autorov o problémoch svetovej populácie – napísal šesť kníh a 89 článkov. Uplynutých 26 rokov venoval výskumu populácií v treťom svete. Bude hovoriť o rozhodujúcej roli katolíckej cirkevnej hierarchie pri marení snáh o zmiernenie dôsledkov svetovej populačnej krízy. Zúčastnite sa prosím diskusie a výmeny komentárov.

Prednáška Stephena D. Mumforda

George Kelley vám prečítal pozoruhodnú pasáž posolstva prezidenta Nixona Kongresu v roku 1969. Vtedy sa zdalo, že Amerika má politickú vôľu zaoberať sa problémom preľudnenia. No v priebehu piatich rokov začala táto vôľa slabnúť. Dnes môžeme podať svedectvo len o averzii našej vlády voči kontrole svetovej populácie. Ako mohlo dôjsť k tomuto zlému stavu spoločnosti?

Medzinárodná konferencia o populácii a rozvoji v Káhire v roku 1994 bola bodom obratu. Do tých čias sa temer nevedelo, že to bola katolícka cirkev, riadená vatikánskou hierarchiou, ktorá bola hlavnou silou opozície proti kontrole rastu populácie. No tu naraz opustil Vatikán svoje mierne opozičné stanovisko, keď sa Svätá stolica prvých šesť dní konferencie nezúčastnila. Všetkých to ohromilo.

Málokto myslel, že to Vatikán urobí.

Málokto myslel, že Vatikán by to mal urobiť.

Je tu veľká otázka: Prečo to Vatikán urobil?

Na Medzinárodnej populačnej konferencii v Mexico City v roku 1984 nebol Vatikán nútený urobiť takúto otvorenú akciu na dosiahnutie svojho cieľa. Prevažne konzervatívnu delegáciu USA viedol konzervatívny katolík James Buckley. Prevzal pozíciu Vatikánu o potratoch a plánovaní rodiny a pomáhal presadiť ju na konferencii. Cieľ dosiahol. Vatikán sa vyhol nutnosti postaviť sa sám na čelo snáh o brzdenie pokroku v tejto životne dôležitej otázke.

Vatikán si zúfalo prial, aby politika, schválená v Mexico City, platila aj po Káhirskej konferencii. Chýbala mu však jednoznačná pomoc americkej delegácie.

Prečo si Vatikán tak úzkostlivo prial nanútiť katolíckemu aj nekatolíckemu svetu svoju vôľu?

Predovšetkým mi dovoľte povedať, že hovoríme o katolíckej hierarchii – kňazoch, biskupoch, kardináloch a pápežovi – a nie o katolíckych laikoch, veriacich bez hodnosti v cirkvi. Dobre sa vie, že americkí katolícki laici sa v názore na antikoncepciu a potrat nelíšia od nekatolíkov.

Eminentný katolícky teológ Hans Küng výstižne opísal túto situáciu vetou:

„Nerozriešime problém antikoncepcie, kým nerozriešime problém neomylnosti.“

Čo je neomylnosť? Čo mal na mysli Dr. Küng?

Neomylnosť je katolícka dogma – katolícke učenie, katolícky princíp. Podľa inej katolíckej dogmy je pápež zástupcom Boha na Zemi a Boh ho vedie pri jeho starostlivosti o jeho stádo veriacich. Keď pápež formuluje nejaké učenie, robí to z božieho poverenia, takže sa nemôže mýliť; jeho učenie je neomylné.

Tento princíp bol vyslovený až v roku 1870, teda práve v roku, keď pápež pri vzniku štátu Taliansko stratil svetskú moc nad jeho určitými územnými časťami. Až do tých čias mohol Vatikán popravovať tzv. kacírov, ľudí, ktorých považoval za hrozbu pre svoju moc. Tento zdroj moci naraz prestal existovať.

Vatikán nutne potreboval nový zdroj moci. Už nemohol svoju cirkev ovládať prostredníctvom svetskej moci, ktorú mal za existencie Pápežských štátov. Mohol by ju však ovládnuť priamou politikou psychologického donútenia, založenej na novej doktríne pápežovej neomylnosti.

Bola to brilantná koncepcia a fungovala celé storočie. No už pri jej zavedení v roku 1870 veľká časť katolíckej inteligencie, medzi nimi teológovia, historici a biskupi, spoznali, že raz v budúcnosti povedie tento princíp k sebazničeniu inštitúcie katolíckej cirkvi.

Prečo? Pretože spoznali, že časy sa istotne zmenia, a to nepredvídateľným spôsobom. Princíp však zamkol cirkev do neúprosného stavu – do učenia, od ktorého sa nedá upustiť bez pádu alebo odvolania princípu neomylnosti.

Títo premýšľaví katolíci predvídali, že tento princíp sa bez odkladu stane zásadným princípom katolíckej cirkvi a z neho vyplynú všetky jej ostatné dogmy – bude základom cirkvi.

Pochopili, že keby sa raz v budúcnosti tento princíp podkopal a padol, zrútili by sa aj ostatné cirkevné učenia až do zničenia samotnej inštitúcie.

Boli presvedčení, že cirkev, zaťažená svojím nemeniteľným učením, raz sa nájde v slepej uličke, z ktorej nebude únik; dôsledkom ťažkej straty vierohodnosti bude nevyhnutné sebazničenie. Preto mnohí dôstojní vedci odmietali tento princíp a opustili cirkev.

Slepou uličkou sa ukázal problém kontroly pôrodnosti.

V tom čase si ľudia nevedeli predstaviť populačnú explóziu druhej polovice minulého storočia. Dnes vidíme, kam viedla, ale cirkev nemôže zmeniť svoje učenie o kontrole pôrodnosti bez podkopania všetkých ostatných súvisiacich dogiem. Za každú cenu musí brániť zásadnú doktrínu pápežovej neomylnosti.

Všetci vieme, že katolícka cirkev stratila veľa zo svojej vierohodnosti, autority a morálneho vedenia tým, že sabotovala každé seriózne riešenie problému preľudnenia. Encyklika Humanae vitae z roku 1968 navždy vylúčila každú možnosť zmeny cirkevného stanoviska o kontrole pôrodnosti.

Od vyhlásenia encykliky Humanae vitae, teda už 28 rokov trvá krvácanie dôveryhodnosti cirkvi tak, ako ho v roku 1870 predvídali mnohí. Sebaničenie je v plnom prúde.

Poviem vám tri príklady tejto erózie, ale existuje aj mnoho ďalších.

1. V roku 1965 bolo v amerických seminároch 42 000 mladých adeptov kňazstva; od tých čias sa počet (matričných) katolíkov v USA temer zdvojnásobil, ale seminaristov je menej ako šesťtisíc.
2. Priemerný vek mníšky v USA je 65 rokov, 3 % sú mladšie ako 40 rokov, 35 % je starších ako 70 rokov.
3. Polovica amerických kňazov opúšťa svoj kňazský stav pred odchodom do penzie.

Sebazničenie ako dôsledok straty vierohodnosti rastie a pomaly postupuje. Pápež stále dúfa, že sa mu podarí zataviť ho. Vieme, že si je vedomý toho, že ak zmení učenie cirkvi o kontrole pôrodnosti, zruší princíp neomylnosti a sebazničenie tým urýchli. Videli sme aj, že v 1960-tych rokov viackrát venoval tejto veci pozornosť.

V roku 1964 založil Pavol VI. pápežskú komisiu pre populáciu a kontrolu pôrodnosti, ktorá pracovala do roku 1966; mala dve časti: jedna sa skladala zo 64 laikov, druhá z 15 klerikov, vrátane pápeža Jána Pavla II., vtedy ešte poľského kardinála.

Pápež Pavol dal komisii len jednu úlohu, a to určiť, ako môže cirkev zmeniť svoje učenie o kontrole pôrodnosti bez podkopania pápežovej autority.

Po dvoch rokoch štúdia prišla komisia k záveru, že to nie je možné bez podkopania pápežovej autority, ale že cirkev musí urobiť túto zmenu, pretože je na to najvyšší čas! Laici hlasovali za zmenu v pomere 60:4, klerici v pomere 9:6. Vieme to, pretože jeden alebo viacerí členovia komisie bez dovolenia prezradili výsledok hlasovania jednému talianskemu a jednému francúzskemu novinárovi. Pápež Pavol najprv nereagoval, ale potom nechal pripraviť správu minoritnej časti komisie, ktorej spoluautorom bol budúci pápež Ján Pavol II.

V tejto správe napísal:

„Treba povedať, že antikoncepcia ako taká nie je zlom, pretože musíme pripustiť, že Duch svätý bol na strane protestantských cirkví v roku 1930 (keď bola vyhlásená encyklika Casti connubii), 1951 (keď Pius XII oslovil pôrodné asistentky) a 1958 (keď pápež pred smrťou oslovil Spoločnosť hematológov). Rovnako treba pripustiť, že Duch svätý pol storočia zlyhal pri ochrane Pia XI., Pia XII. a veľkej časti katolíckej hierarchie pred veľmi vážnym omylom.“

„To znamená, že vodcovia cirkvi jednali veľmi nerozumne, keď odsúdili tisíce nevinných ľudských činov, zakazujúc pod trestom večného zatratenia prax, ktorá je aj teraz sankcionovaná. Nedá sa ani poprieť, ani ignorovať fakt, že tieto činy sa teraz stanú dovolenými na základe princípov, citovaných protestantmi, ale ktoré pápež a biskupi alebo odsudzovali, alebo aspoň neschvaľovali.“

V roku 1980, roky po tom, čo sa stal pápežom, napísal Ján Pavol nemeckým biskupom:

„Som presvedčený, že doktrína neomylnosti je v určitom zmysle slova kľúčom k istote, s ktorou priznávame a vyhlasujeme svoju vieru, ako aj ku spôsobu života veriacich. Ak sa raz týmto hlavným sťažňom pohne alebo sa zničí, začnú sa otriasať aj iné základné pravdy našej viery.“

V tomto texte zastáva pápež stanovisko, že zmena postoja ku kontrole pôrodnosti zničí princíp pápežovej neomylnosti a že pápežova neomylnosť je základný princíp cirkvi, na ktorom je postavené všetko ostatné. Princíp neomylnosti treba chrániť za každú cenu. Ide o zabezpečenie a prežívanie pápežstva.

Civilné zákony, ktoré legalizujú antikoncepciu a potrat, podkopávajú pápežovu autoritu. Cirkev trvá na tom, že len ona môže určovať, čo je morálne. Vyhlasovaním takýchto civilných zákonov odmietajú vlády výsadu pápeža byť konečnou autoritou v otázke, čo je morálne. Skutočnosť, že väčšina ľudí považuje pri určovaní morálnosti za rozhodujúci demokratický proces, ohrozuje pápežovu autoritu. Jednoduchá analýza ukazuje, že s takýmto usporiadaním vecí nemôže cirkev spoluexistovať, a že tým je ohrozené samotné prežívanie pápežstva ako svetovej moci.

Moje názory na tieto problémy primárne ovplyvnili traja katolícki spisovatelia: teológ Hans Küng, historik Bernhard Hasler a sociológ Jan-Guym Vaillancourt.

V roku encykliky Humanae vitae (1968) bol za prezidenta USA zvolený Richard Nixon, ktorý veľmi vážne rozmýšľal o populačnom probléme. Záujem verejnosti o dôsledky populačného rastu začínal vtedy vrcholiť.

V marci 1970 vytvoril Nixon komisiu pre populačný rast a americkú budúcnosť. Jej úlohou bolo vypracovať komplexné odporúčania pre populačnú politiku USA.

Po dvoch rokoch intenzívnych štúdií predložila komisia vyše 70 odporúčaní, z ktorých dve boli, že antikoncepcia a potrat majú byť prístupné všetkým občanom, ktorí si ich prajú, a to, ak treba, na útraty vlády.

Rok 1972 bol volebný rok a prezident Nixon mal pred sebou ťažkú kampaň za znovuzvolenie. Keď mu bola správa v máji, šesť mesiacov pred voľbami, predložená, odmietol jej najdôležitejšie odporúčania. Ani jedno odporúčanie nebolo prijaté. Spojené štáty nemajú dodnes nijakú populačnú politiku.

Podľa slov predsedu tejto komisie, Johna D. Rockefellera III., a člena komisie, poslanca Jamesa Scheuera, bol prezident Nixon presvedčený, že katolícki biskupi, nepriateľskí voči správe komisie, mali moc znemožniť jeho znovuzvolenie. Správa nikdy viac nevidela svetlo sveta.

Ale Nixon urobil iný odvážny krok. Napriek intenzívnej opozícii katolíckych biskupov ostal jeho názor na vážnosť problému preľudnenia nezmenený.

V roku 1974 nariadil vypracovať štúdiu Memorandum 200 na určenie „dôsledkov rastu svetovej populácie na bezpečnosť USA a ich zámorské záujmy“. Zúčastnili sa na nej všetky ministerstvá a vládne agentúry.

Nixon stratil svoje postavenie v júli 1975, krátko predtým, ako bola štúdia dokončená. No jeho nástupca Gerald Ford ocenil jej význam a zverejnil ju. Jej nálezy a odporúčania sú dnes také aktuálne, ako boli v roku 1975.

Pre krátkosť času môžem citovať len niektoré zistenia a odporúčania tejto pozoruhodnej štúdie:

„Rýchly populačný rast má za následok veľké riziko vážneho poškodenia svetových ekonomických, politických a ekologických systémov.“

„Vláda uznáva, že svetový populačný rast je veľkým nebezpečenstvom a volá po naliehavých opatreniach.“

„Populačné faktory sú častou príčinou prudkých konfliktov v rozvojových krajinách.“

„Tam, kde je veľkosť populácie väčšia ako prístupné zdroje, resp. kde sa populácia vyvíja týmto smerom, tam je tendencia k vnútorným nezhodám a násiliu, niekedy aj medzinárodným.“

„V rozvojových krajinách ťarcha populačných a iných faktorov oslabuje nestabilné vlády a otvára cestu extrémistickým režimom.“

Správa predpovedala irackú inváziu do Kuvajtu a vojnu USA s Irakom. Zdôraznila, že cena týchto konfliktov ďaleko prevýši predpokladané výdavky na desaťročia kontroly pôrodnosti na celom svete. Správa predvídala aj občianske vojny v Somálsku, Rwande a Bosne.

Správa ponúkala početné opatrenia, napríklad:

„Treba sa zo všetkých síl snažiť, aby sa do roku 1980 zabezpečila všeobecná prístupnosť informácií o kontrole pôrodnosti a jej spôsoboch pre všetkých plodných jednotlivcov najmä vo vidieckych oblastiach.“

„Hoci je ťažko určiť v tejto oblasti špecifické ciele, musí byť naším cieľom dosiahnuť okolo roku 2000 na celom svete náhradnú úroveň plodnosti (priemerne dve deti na rodinu). Dosiahnuť tento cieľ bude vyžadovať zintenzívnený populačný program, v ktorom je vedúca rola Spojených štátov rozhodujúca.“

„Žiaden štát neznížil svoj populačný rast bez siahnutia po možnosti potratu. Skutočne sa zistilo, že legálny aj ilegálny potrat sú v súčasnosti najrozšírenejšou metódou ovládnutia plodnosti na svete.“

Memorandum 200 bolo ohromujúcou správou, vypracovanou vedúcimi agentúrami. Jeho záver: Preľudnenie ohrozuje bezpečnosť Ameriky a celého sveta. Hrozba je väčšia ako hrozba jadrového konfliktu.

26. novembra 1975 schválil prezident Ford správu aj odporúčania. Ani jedno však nebolo nikdy realizované. Vatikán sa rýchlo ponáhľal zakročiť a všetky snahy boli potichu pochované.

20. novembra 1975, šesť dní predtým, ako Ford schválil odporúčania Memoranda 200, prijali americkí katolícki biskupi plán na vytvorenie politickej mašinérie, ktorá mala za cieľ otvorene obísť jeden dodatok Ústavy o ľudských právach. Tento plán opisuje spôsob vytvorenia nového pravicového hnutia, vrátane Morálnej väčšiny – a behom štyroch rokov bolo celé toto nové pravicové hnutie temer hotové. Nedávno však boli biskupi hybnou silou vytvorenia Kresťanskej koalície, ktorá nahradila Morálnu väčšinu, ktorá stratila dôveru verejnosti.

Podrobnosti intervencie Vatikánu proti uskutočneniu opatrení Memoranda 200 opisujem vo svojich troch posledných knihách. Keďže ide vskutku o prežitie inštitúcie pápežstva, urobil Vatikán samozrejme neobyčajné kroky, aby zastavil všetky miestne aj globálne iniciatívy na podporu aktivít, smerujúcich k ovládnutiu populačného rastu.

Myslím si, že veľký spor medzi dokumentovanými snahami pápežstva zachovať si moc a vplyv na jednej strane a medzi záujmami nášho štátu a celého sveta o bezpečné prežitie ľudstva na strane druhej, je najzaujímavejším príbehom druhej polovice 20. storočia. Tento neuveriteľný príbeh je dosiaľ nevypovedaný.

Priali by sme si, aby každý videl naliehavosť nájdenia prijateľných metód ovládnutia svetového populačného rastu. Uznávam, že niektorým ľuďom nikdy ich náboženská viera a životný postoj nedovolí prispôsobiť svoju vieru týmto potrebám.

My ostatní, čo žijeme v demokratickej a pluralistickej spoločnosti, musíme pochopiť sily, ktoré podkopávajú a blokujú slobodnú a čestnú výmenu názorov o tomto probléme – sily, ktoré nám zatiaľ bránia realizovať humánne riešenia tohto najzávažnejšieho problému.

Len ak pochopíme tieto sily, môžeme proti nim úspešne bojovať a dosiahnuť pokrok v snahe o udržateľnú populáciu na našej planéte.

Záverečné slová

Dr. Mumford v tejto prednáške ukázal, že žijeme v obkľúčení nielen v otázke potratu a iných ľudských práv, ale aj v otázke toho najdôležitejšieho problému, prežitia ľudstva a potreby ovládnutia populačného rastu. Existujú mocné sily, ktoré nemusia nikomu skladať účty, pre ktoré je rozum irevelantný a ktoré použijú každý prostriedok na potlačenie otvorenej diskusie a zmysluplnej akcie. Kto má záujem o podrobnejšiu informáciu, môže si vyzdvihnúť separát článku Dr. Mumforda v The Journal of Social, Political and Economic Studies (jar 1995, Vol. 20, No. 1).

Prameň: Stephen D. Mumford, The Vatican’s Role in the World Population Crisis: The Untold Story, Prednáška v Main Line Unitarian Church 14. apríla 1996.

Preložil Rastislav Škoda