Garrison Keilor

Som starý unavený demokrat, chorý z tejto pekelnej vojny, ale v tomto starom kostolíku z červeného pieskovca prejdú človeka všetky bôle sveta.

Jedno krásne októbrové nedeľné ráno s belasým nebom v Baltimore ma so skupinou priateľov voviedlo nepripravených do najbližšieho starého kostola z červeného pieskovca z roku 1852. Drevené lavice, farebné okná, vydláždená kamenná podlaha. Chystala sa tam veľká anglikánsko-katolícka omša so skupinou chóristov v bielom, miništrantmi, bradatými kňazmi v stredovekých úboroch, svätenou vodou a obláčikmi dymu, so zvonením a biblickými spevmi, presnosťou poklôn a kľakaní. Pre starého fundamentalistu ako ja to bolo všetko skôr exotické, ale dojalo ma to, myslel som si na svojho otca, ktorý mal 12. októbra narodeniny a dojalo ma to k slzám.

Bola to formálna veľká omša, nijaké každodenné ospanlivé „Haló, ako sa máme dnes ráno?” v prehnane kamarátskom tóne. Homília len zhrnula text evanjelia o uzdravovaní chorých, nezvrhla sa na esej zdravotného poradcu. Desať prísnych a čistých hlasov chóru pod veľkým oblúkom kazateľnice naplnilo celú budovu pri nežnom súzvuku Kyrie a Gloria pocitom dobrej vôle.

Spievalo sa Ó Bože môj, srdcervúco dobrý. Bolo nás v laviciach ani nie tridsať, menej ako bolo listov s modlitbami na tento deň, pripravených aj s menami farníkov. Počuť spievať Hľa, aké krásne a radostné je, bratia, nažívať spolu v jednote tak výrečne a v chvíli, keď aj kňaz sa pri oltári činil, bola chvíľa neobyčajnej nálady, keď nezáležalo na počte ani iných znakoch úspechu; ani úžasnosť Grand Canyonu nezávisí od počtu autobusových turistov. Väčšina našich bratov, nech sú požehnaní, sa teší na obed, na posledné číslo komiksov alebo spúšťanie na váhe v telocvični; naša vernosť viere nerobí z nás lepších ľudí. Iba náhodou sme sem prišli, vidíme tento úžasný kaňon božej lásky a kocháme sa pohľadom doňho.

Vernosť viere bola základným princípom otcovho života. Bol piatym z ôsmich detí farmára a učiteľky na malej farme v Minnesote. Pracoval svojimi rukami, obrábal si záhradu, opravoval si autá, rezal a spájal drevo. Bol verný svojej rodine, fordkám, separatistickej teológii a svojej mileniárskej vízii. Ak budeš verný Kristovi a držať sa bokom od tohto sveta, čaká ťa sláva v raji. Otec tomu všetkému veril, hoci sa mu skupina rovnako veriacich následkom odpadlíctva a úniku detí zmenšovala; aj ja som sa stal nevercom.

Otvoril som oči a separoval som sa aj od separatistov. Chcel som žiť veľký zložitý život, nesedieť v modlitebni. Neľutujem to, čo aj mám veľa iného na ľutovanie, najmä to medzi otcom a mnou. Boli tucty ľudí, čo za tie roky náhodou sedeli vedľa mňa v lietadlách a vedeli o mne viac ako môj otec. Nebola to väčšmi jeho ako moja chyba.

Teraz je zo mňa starý unavený demokrat, chorý z tejto pekelnej vojny, ktorá možno potrvá do konca môjho života a v ktorej biedne padnú ďalší naši bratia, Američania aj Iračania. Som chorý z dnešnej politiky, z jej šikovnosti a bezcitnosti. Stále sa hnevám na Al Gora, že v roku 2000 nosil tie hlúpe svetre a robil sa, že nepozná Billa Clintona, hnevám sa na každého, čo vtedy volil Ralpha Nadera (ktorého hlasy chýbali vtedy k víťazstvu demokratov, pozn.prekl). Dúfam, že najbližšie otočia kľúčikom tak, že ich airbagy vyfučia.

No teraz vládne v tomto starom kostole z tmavočerveného pieskovca pri starodávnom obrade chvíľa zabudnutia na všetky žiale sveta. Desať mužov a žien spieva v zbore Chváľ, duša moja, Pána, a celé moje vnútro chváľ jeho posvätné meno. Ich hlasy lapajú nás zbehnutých veriacich na kolenách, holých a trasúcich sa, potrebných a vedomých si milosti; keď vyrážame a ideme do Baltimore, ide požehnanie za nami.

Bolo pri mne, keď som si popoludní dal tucet ústric a motal sa okolo knižnice, aby som vzdal úctu domu H.L. Menckena na Union Square. Ten starý hriešnik povedal: „Kostol je miesto, kde muži, ktorí neboli v nebi, rozprávajú o nebi ľuďom, ktorí sa do neba nedostanú.” Ďakujem ti za dobrú službu našej reči, Henry Mencken. Ďakujem ti za tvoj život, otec. A teraz hor’sa do novembra, do prvého snehu a prvej korčuľovačky!

Reláciu Garrisona Keillora “Priateľ domu na prérii“ možno sledovať každú sobotu v noci v celoštátnom rozhlase.

Prameň: © 2007 Garrison Keillor – Tribune Media Services, Inc.

Preložil Rastislav Škoda