Richard Dawkins

Spočiatku ma ako všetkých pobúrili pápežove prvé slová po pristátí v Edinburgu, ktorými obvinil ateistov zo zverstiev napáchaných v priebehu dvadsiateho storočia Hitlerom a ďalšími. No potom som sa tomu potešil, pretože to podľa mňa istým spôsobom ukazuje, že sme nimi natoľko otriasli, až sa pápež musel znížiť k tomu, aby na nás zaútočil a odpútal tým pozornosť od skutočných zločinov spáchaných v mene katolíckej cirkvi. Viem si živo predstaviť rozhovory v mocenskom zákulisí Vatikánu: „Ako odpútame pozornosť od kefovania malých chlapcov?“ A odpoveď znela: „Čo keby sme zaútočili na sekularistov a ateistov? Čo keby sme ich obvinili z hitlerizmu?“

Adolf Hitler bol rímsky katolík. Bol pokrstený a nikdy sa krstu nezriekol. Štatistiky, ktoré hovoria, že v Británii je okolo päť miliónov katolíkov, vychádzajú zrejme z počtu vykonaných krstov. Ja však tomuto číslu neverím. Pochybujem, že v Británii žije päť či šesť miliónov katolíkov. Päť či šesť miliónov ľudí je možno pokrstených, no ak si chce na nich katolícka cirkev robiť nárok, potom musí považovať za svojho aj Hitlera. Hitler veril prinajmenšom v zosobnenú prozreteľnosť — často o nej hovoril. Pravdepodobne na tú istú prozreteľnosť sa v roku 1939 odvolával aj mníchovský kardinál arcibiskup, keď Hitler unikol pokusu o atentát a kardinál celebroval v mníchovskej katedrále mimoriadnu bohoslužbu, aby, citujem, „v mene arcidiecézy poďakoval Božej prozreteľnosti za vodcovu šťastnú záchranu“.

Prečítam vám úryvok z prejavu, ktorý zaznel v Mníchove, v srdci katolíckeho Bavorska, v roku 1922 a vy môžete hádať, kto je jeho autorom: „Kresťanské city mi ukazujú môjho Pána a Spasiteľa ako bojovníka. Vnímam ho ako muža, ktorý sa raz v ústraní, obklopený iba hŕstkou stúpencov vyjadril, kto sú to vlastne tí Židia, a povolal mužov do boja proti nim. Najväčšiu Božiu pravdu šíril nie ako trpiteľ, ale ako bojovník. Naplnený bezhraničnou láskou som ako kresťan i ako človek čítal pasáž, v ktorej sa hovorí, ako Pán napokon povstal vo svojej moci a vzal bič, aby vyhnal z chrámu tých potomkov hadov a zmijí. Jeho boj proti židovskej pliage bol ohromný. Dnes, o dvetisíc rokov neskôr, naplnený najhlbšími emóciami chápem oveľa lepšie než kedykoľvek predtým, že práve pre toto prelial na kríži svoju krv.“ Je to jeden z mnohých prejavov Adolfa Hitlera, úryvok z knihy Mein Kampf, kde sa vodca odvolával na svoju rímskokatolícku vieru. Niet divu, že si vyslúžil takú vrelú podporu katolíckej hierarchie v Nemecku.

No aj keby bol Hitler ateistom, tak ako ním takmer určite bol Stalin, akým právom sa Ratzinger opovažuje naznačovať, že ich odporné skutky majú akúkoľvek spojitosť s ateizmom? Tak ako Hitlerova a Stalinova neviera v škriatkov či jednorožcov, ako skutočnosť, že si nechali narásť fúzy (a podobne aj Franco či Saddam Hussein), ani od ateizmu nevedie nijaké logické prepojenie k zlu. Čosi také môže nastať iba vtedy, ak je človek nasiaknutý odpornou nemorálnosťou v jadre katolíckej teológie — mám na mysli doktrínu dedičného hriechu. Títo ľudia veria, že každé dieťa sa rodí s hriechom, a toto učia školákov spolu s desivými klamstvami o pekle. Tým hriechom je, mimochodom, Adamov prvotný hriech, hoci i oni sami dnes pripúšťajú, že žiadny Adam v skutočnosti nikdy nežil. Dedičný hriech znamená, že od okamihu narodenia sme zlí, skazení a prekliati, pokiaľ neveríme v ich boha alebo ak neprijmeme ich hru na nebeský cukor a pekelný bič. Toto je, vážené dámy a páni, tá odporná teória, ktorá ich doviedla k predpokladu, že z Hitlera a Stalina urobila netvorov, ktorými boli, bezbožnosť. Podľa nich sme všetci netvormi, kým nás nespasí Ježiš. Ako možno na takej odpudivej, zvrátenej a neľudskej teórii založiť svoj život?

Joseph Ratzinger je nepriateľ ľudskosti. Je to nepriateľ detí, ktorých telá dovolil znásilniť a podporoval nakazenie ich myslí pocitom viny. Je smutne očividné, že cirkev menej trápi záchrana detských tiel pred násilníkmi ako záchrana kňazských duší pred peklom, a najväčšmi sa stará o očistenie dlhodobej povesti samotnej cirkvi.

Pápež je nepriateľ homosexuálov, obracia sa k nim s fanatizmom, aký vyhradzovala cirkev pred rokom 1962 pre Židov.

Je nepriateľ žien, lebo im bráni zastávať kňazský úrad, akoby bol penis základným nástrojom duchovnej služby.

Je nepriateľ pravdy, keď rozširuje — a to najmä v Afrike — nehanebné lži o tom, že kondómy nechránia pred AIDS.

Je nepriateľ najchudobnejších ľudí na planéte, keď ich odsudzuje na život v mnohopočetných rodinách, ktoré nedokážu uživiť, a preto zotrvávajú v okovách večnej chudoby, ktorá sa tak ohavne vyníma vedľa obscénneho bohatstva Vatikánu.

Je to nepriateľ vedy, pretože stavia prekážky do cesty nesmierne dôležitému výskumu kmeňových buniek, pričom nevychádza z etiky, ale stavia na poverách z čias pred rozšírením vedy.

Ratzinger je dokonca aj nepriateľ cirkvi našej kráľovnej — arogantne ponižuje anglikánske stavy ako, citujem, „absolútne zbytočné a úplne prázdne“, no súčasne sa bez hanby usiluje získať na svoju stranu anglikánskych duchovných, aby posilnili jeho vlastné žalostne upadajúce duchovenstvo.

A napokon — a to mňa osobne znepokojuje asi najviac — je Ratzinger nepriateľom vzdelania. Okrem toho, že katolícke vzdelávanie je po celom svete neslávne známe tým, že prostredníctvom pocitov viny a strachu spôsobuje psychologické traumy, pápež a jeho cirkev navyše presadzujú zhubnú doktrínu, podľa ktorej je v očiach cirkvi dôkaz menej spoľahlivý než viera, tradície, zjavenie a autorita. Myslí tým, samozrejme, svoju vlastnú autoritu — autoritu pápeža.

Preklad SP