Rastislav Škoda

Reakcia na článok Paula Kurtza: Prečo by nie Palestínsko-Jordánsky štát? v č.33 ZH.

Už pri prečítaní titulku návrhu Paula Kurtza sa nanucuje otázka, prečo do toho miešať Jordánsko. Čoskoro zistíte, že v podstate ide o oblasť Gazy, ktorá podľa zakladajúceho aktu OSN o zriadení Židovského a Palestínskeho štátu z roku 1948 patrí tomu druhému, ale je od neho územne oddelená.

Dnes tam žije 1,2 milióna Palestínčanov a 7 000 židovských osídlencov, ktorí kontrolujú 30 % z celkových len 224 km? územia. To je hustota asi 4 100 obyvateľov na km?! Ponechajme stranou, že tam uprostred preľudnenej piesočnatej krajiny skoro bez vody, kde je kúsok úrodnej pôdy vzácnosťou, majú židovskí osídlenci opevnené, vo dne v noci vojskom a súkromnou políciou strážené vily s kúpaliskami a basketbalovými ihriskami …

Nejde tu teda o územie, ale o 1,2 milióna Palestínčanov, ktorí majú opustiť „svoje“ územie. Aj keď ide väčšinou o utečencov, je to návrh etnickej čistky – neprivádza to na myseľ osud p. Slobodana Miloševiča, nech sa na jeho proces pozeráme akokoľvek? Už z tohto dôvodu je návrh P. Kurtza neuskutočniteľný – aj bez opýtania sa Jordánčanov, či súhlasia. Sotva. Nemajú dosť obrábateľnej pôdy pre seba a už teraz tam žijúcich Palestínčanov, ktorých je skoro 3 milióny a tvoria vyše 50 % obyvateľstva.

Ako rozumný možno označiť Kurtzov súhlas s uvoľnením Západného brehu Jordánu (West Bank v angloamerickej, Cisjordánsko vo francúzskej tlači) a asi jednej tretiny Jeruzalema (vrátane možnosti urobiť z tohto mesta dve hlavné mestá) pre Palestínsky štát – nie je to nič nové, tak bolo rozhodnuté už r. 1948 a potom, čo Izrael v roku 1956 toto územie okupoval, niekoľko rezolúcií Bezpečnostnej rady a OSN ho vyzývalo, aby ho uvoľnil a vrátil Palestínčanom slobodu. O niektorých podrobnostiach tohto súhlasu možno diskutovať: s čím Židia v Oslo I (1993), Oslo II (1995), v Camp David (júl 2000) a podľa Mitchellovho plánu (2001) súhlasili, no nemožno prijať údaje,

• že „Palestínčania žiadali právo návratu všetkých utečencov do vlastného Izraela“. Takých by bolo možno okolo milióna a zlé jazyky hovoria dokonca o troch miliónoch. Palestínske pramene uvádzajú, že v Camp David sa vyslovene hovorilo o stovkách až pár tisícoch, a vyberali by ich Židia. Arafat osobne uisťoval prezidenta Clintona, že Palestínčania netrvajú na dodržaní rezolúcie OSN č. 194 z r.1948 o práve všetkých utečencov na návrat do vlasti;
• že treba, aby „Palestínčania uznali právo Izraela na vlastný štát“. To už oni urobili veľakrát, o tom netreba hovoriť.
  Upresniť treba spomenutých „96 % územia Západného brehu“ (t.j. územia Palestínskeho štátu pri jeho založení r. 1948), ktoré „Barak dával a Arafat odmietol“. Podľa palestínskych prameňov Židia dosiaľ nikdy nehovorili o viac ako 91 % územia a suverenitu nad arabskými časťami Jeruzalema, menovite nad Haram al Šarif (Vrch chrámu), nikdy vyslovene nesľúbili. V podstate tu nejde o percentá, ale o zásadu: Na akom základe nechcú Židia uvoľniť 1 až 10 % územia, ktoré desiatky rokov okupujú, ale ktoré im podľa medzinárodných dohôd – ktoré sami podpísali! – nepatria? Nemôžu ako dôvod uvádzať, že tam t.č. žijú Židia, lebo takých miest musia a sú ochotní opustiť okolo 200; ani to, že tam žili Židia pred 2000 rokmi – to pre rozumných ľudí neplatí.

V súvislosti s návrhom P. Kurtza je najdôležitejšie to, o čom sa v ňom vôbec nehovorí, a to sú kolónie židovských osídlencov na celom obsadenom území Palestínskeho štátu, t.j. území medzi Stredozemným morom a pravým brehom rieky Jordán. V r. 1948 tu žil nepatrný počet Židov; ešte v roku 1977 ich tu bolo len 7 000. V roku 2002 je ich 200 000 – plus 200 000 vo východnej časti Jeruzalema, teoreticky patriacej tiež Palestínčanom. Ich 200 židovských sídlisk zaberá len 1,7 % teritória, ale policajne a vojensky kontrolujú 41,9 % tohto územia. Žijú tu nebezpeční fanatici, ktorým prítomnosť armády dáva prakticky právo strieľať Palestínčanov.

V roku 1977 bol Šaron ministrom kolónií a organizoval prvé hromadné stavby nových sídlisk pre prisťahovalcov („olim“). Plánoval ich tam – na území Palestínskeho štátu, teda proti všetkým medzinárodným právam – usadiť dva milióny, no väčšina prisťahovalcov dáva prednosť mestám v Izraeli. Rozhodujúce je, že dnes aj ako ministerský predseda trvá Šaron na „morálnom práve“ Židov navždy premeniť demografiu tohto územia ročným prísunom 200 000 prisťahovalcov. Od svojho zvolenia v januári 2001 vybudoval, resp. buduje pre nich tridsaťpäť nových kolónií. Od r. 1948 sa do Izraela prisťahovalo vyše 3 miliónov prisťahovalcov a Izrael má dnes 6,5 milióna obyvateľov, z čoho je asi 20 % (1,5 milióna) Palestínčanov s izraelským pasom. Židia tvrdia, že vysoký počet prisťahovalcov potrebujú preto, lebo Palestínčania majú veľmi vysokú pôrodnosť (5 %), ktorá však ani zďaleka nedosahuje 200 000 ročne.

V Palestíne platia dva zákony: jeden pre kolónov (čo je len synonymum pre kolonizátorov) a druhý pre Palestínčanov. Tí prví sa môžu pohybovať, pracovať, stavať, rozvíjať sa; tí druhí sú zablokovaní v asi 200 uzatvorených kantónoch, často bez práce a bez výhľadov na normálny život. A Izraelčania vyvlastňujú stále nové pozemky, takže Palestínčanom patrí stále menej a menej vlastnej zeme; to bolí.

Najnovšie je palestínske územie rozdelené na osem „kantónov“, medzi ktorými sa možno pohybovať len s osobitnými povoleniami na cestovanie ľudí a prevoz tovaru, čo zadúša akúkoľvek ekonomickú činnosť. Označiť mestá v týchto kantónoch za autonómne je čistý výsmech skutočnosti: izraelská armáda tam beztrestne vysiela tankové jednotky a z vrtuľníkov na ne dopadajú raketové strely. Tie mestá sa veľmi podobajú európskym mestám po 2. svetovej vojne …

Prof. Kurtz sa svojím neprijateľným návrhom na riešenie časti palestínsko-izraelského problému etnickou čistkou (presťahovať nežidovské obyvateľstvo Gazy do Jordánska) zapojil do orchestra hrajúceho skladbu „Veľký Izrael“, v súčasnosti pod taktovkou exgenerála Efi Eitama, šéfa Národnej náboženskej strany a od nedávna ministra kolónií. Ten už dávnejšie označil myšlienku „presunov“ za politicky „príťažlivú“ – ale bez vojny za nerealistickú; zatiaľ volá len po preventívnych zásahoch proti Iraku a Iránu.

Pre ateistov sú zaujímavé aj pramene jeho názorov a ich rozvíjanie, keď má na mysli Palestínčanov: Veľký Izrael je „boží štát“; Židia sú dušou a nádejou tohto sveta; židovský národ má za poslanie šíriť po zemi a každému jednému človeku sprostredkovať boží obraz; sám exgenerál je tu medzi nami zástupcom Mojžiša a kráľa Dávida; bez Židov by bol tento svet len bezduchým svetom robotov, bol by mŕtvy; štát Izrael je Noemova archa budúcnosti sveta. Tieto výrazy nie sú mi celkom cudzie – podobne kvetnato sa vyjadrujú vysokí katolícki duchovní, keď majú na mysli ateistov. V Izraeli sú však aj inakšie zmýšľajúci ľudia, napríklad bývalý generálny prokurátor Michael Ben-Yair, ktorý vidí, že „Izrael už zriadil v okupovaných teritóriách apartheid“ a odsudzuje to ako hrozbu pre mier v celej oblasti.

Je pravda, že v roku 1950 anektovalo Jordánsko územie Palestínskeho štátu vrátane východnej časti Jeruzalema a o nejakej forme federácie sa pravdepodobne dá uvažovať aj v budúcnosti. Ale to je niečo celkom iné ako presťahovať do Jordánska 1,2 milióna biednych utečencov, ktorí spravidla nemajú nič, len veľa detí – okolo 50 % obyvateľstva Gazy a Západného brehu, je mladšie ako 15 rokov. Riešiť problém Gazy, ktorá je iste tŕňom v päte Izraela, presťahovaním utečeneckých táborov z Gazy do Jordánska, by bola čistokrvná etnická čistka, a to by nebol dobrý základ Palestínsko-Jordánskeho štátu.   ?