Van Runnan

Čo príde, je preklad jednej eseje čínskeho exulanta Wan Runnana. Nie je bežné, že je to v angličtine, pretože to nezapadá do žiadneho konvenčného názoru. Prvoradá otázka je, prečo čínski komunisti nekolabovali a nezanikli ako ich obdoby vo východnej Európe. Wan tvrdí: „Ak ste nepremysleli tento problém, nedomyslíte sa, čo bude nasledovať. Čítajte …

(1)

V roku 1968 som odišiel do zahraničia. Môj posudok vnútročínskej situácie znel: Čínski komunisti sú odsúdení na zánik. V tom čase som často citoval francúzskeho prezidenta Mitteranda: „Vláda, ktorá zabíja svoju vlastnú mládež, je vláda bez budúcnosti.“ Musím dodať aj niečo iné, čo povedal „jej veľký (čínsky) líder“: „Potláčanie študentského hnutia nebude mať dobrý koniec.“

Od tých čias prešlo sedemnásť rokov. Bývalý Sovietsky zväz a východoeurópske komunistické strany už vtedy v skutočnosti prestali existovať, ale zdá sa, že Čínska komunistická strana pretrvá. Niektorí ľudia o tom pochybujú. Pohovorme si teda o tom, ako dlho pretrvá. Je nepopierateľnou skutočnosťou, že aj po 4. júni (udalosti na námestí Tiananmen v r. 1989) pretrvala sedemnásť rokov.

Sedemnásť rokov môže byť v dlhej rieke histórie krátky okamih, ale v skutočnom živote je to pomerne dlhý čas. Koľko sedemnásťročných období máme vo svojom živote? Od založenia čínskej komunistickej vlády do kultúrnej revolúcie uplynulo len sedemnásť rokov. Old Mao zvyčajne upozorňoval, že Komunistická strana musí každých sedem-osem rokov bojovať o svoje prežitie. Takže sa dá povedať, že ani po dvoch ďalších kolách čínski komunisti neodišli zo svojej historickej scény.

Takže prečo čínski komunisti neskončili? Ako to urobili, že dodnes prežili?

Ak ste dobre nepremysleli tento problém, nedomyslíte, akou cestou máme ísť do budúcnosti.

Mnohí priatelia sa pokúsili odpovedať na túto otázku z rozličných hľadísk.

Niektorí začali vyšetrovaním slabostí čínskych intelektuálov, aby vysvetlili, ako to, že čínski komunisti ešte stále existujú. Reprezentatívne príklady sú eseje „Hľadanie dobrých vlkov“ od Cao Chanqinga a „Teória cynikov“ od Hu Pinga. Nazvime ich „vlčia teória “ a „psia teória“.

Prečo padli všetky európske komunistické strany?

Cao Chanqing sa v jednej prednáške zameral na otázku, ktorá je predmetom tejto eseje: „Prečo padli všetky európske komunistické strany, ale nepadla Čínska komunistická strana?“ Myslí si, že jednou z príčin je zodpovednosť intelektuálov. Videl, že Rusi mali Solženicina a Sacharova, Česi Havla a Kunderu. Všetci títo ľudia zo zásady odmietali komunizmus a tvrdili, že „komunizmus je zlo a zlo sa nedá reformovať. Zlo nemá svedomie. Zlo je zlé. Zlo je satan. Satana možno len skántriť.“ Čínski intelektuáli miesto toho začali hľadať dobrých vlkov. Cao uviedol ako príklad protipravicovú kampaň. V roku 1957 bolo viac ako 50 miliónov ľudí označených za pravičiarov. „Ak sa pozrieme na to, čo hovorili títo pravičiari, zistíme, že všetci si mysleli, že komunisti sú dobrí a dávali im určité návrhy. Preto ich označili za pravičiarov. Len máloktorí sa stavali proti Komunistickej strane. Väčšina z nich ponúkala komunistickej strane zlepšenia a nenegovala ju.“

Cao Chanqing si myslí, že od reformy do 4. júna čínski intelektuáli v podstate chválili pána Denga a vyzerali takých ako Hu Yaobang a Zhao Ziyang. Teraz upierajú svoje nádeje na priateľsky vyzerajúceho Hu Jintaa a Wen Jiabaa. Ich zásadné prianie je „mať vládu umiernených politikov, ktorí zreformujú Komunistickú stranu a urobia z nej dobrú stranu.“ Potom použil Cao Chanqing ako druhý príklad Lin Binyanovu esej „Druhý druh lojálnosti“. Ukázal, že „čínski intelektuáli stále vyzerajú milých vlkov, dobrých vlkov, reformistických vlkov, miernych vlkov, a pri tom ich vlci ďalej žerú. Niektorí sa stali časťou vlčej svorky, hoci nie subjektívne. Končí to tak, že Číne ešte stále vládnu vlci.“

Cao Changqinova „vlčia teória“ nie je nezmyselná. Problematické je, že máme mnoho intelektuálov, ktorí „zo zásady odmietajú komunizmus“ a myslím si, že je to v prvom rade Zheng Yi. Aj Cao Changqing sa sám považuje za takého. Ak však máme klásť vinu Liu Binyanovmu „Druhému druhu lojálnosti“, potom Liu Xiaobo od konca 1980-tych rokov a Cao Changqing dnes kritizujú už takmer dvadsať prejdených rokov a jed mal už byť dávno vykántrený, či nie? Naozaj si myslíte, že príčina, pre ktorú Čínska komunistická strana v Číne dodnes existuje, je „druhý druh lojálnosti“ intelektuálov?

Pozrime sa na Hu Pingovu „psiu teóriu“. Citoval túto vetu: „Totalitarizmus mení ľudí na cynikov.“ Komunistický systém je extrémna forma totalitarizmu a teda mení ľudí na cynikov. Keďže komunistická strana netrpí disidentov, ľudia môžu iba „nemať politické názory“. Ak človek nemôže mať nijaký politický názor, stane sa zatrpknutým, cynickým, sarkastickým atď. Hu Ping podal presnú analýzu: „Od zatrpknutosti je len krok k cynizmu. V bežnej reči je zatrpknutosť idealizmus, dokonca extrémny idealizmus. Cynizmus je vonkoncom neidealistický, vonkoncom nihilistický. Ale práve onen na pohľad najsilnejší idealizmus sa môže zvrátiť do úplného nihilizmu.“ Ak nemáte ideály, hľadíte na veci všelijako. Potom ide o premnoženie materialistických ideí.

Hu Ping si myslí: cynizmus dáva totalitnému štátu stabilitu.

Táto teória nie je za normálnych okolností problematická; nedotýka sa však otázky, ktorú som dnes položil. Predovšetkým cynizmus, ako sa s ním stretáme dnes, nie je niečo bežné. Podľa Hu Pinga sa vyskytoval už v starom Grécku. Nie je to miestny čínsky problém. Hu Ping ho spomína aj u Rusov, ako ich opisuje Smith. Zdá sa, že v Sovietskom Rusku bol cynizmus veľmi rozšírený, ale nezastavil dramatické zmeny, ktoré tam prebehli.

Ak sa pozrieme na porážku študentského štrajku roku 1987, pozadie študentov bolo vtedy veľmi „cynické“. Bolo v móde byť alebo „v sekte mah“ (to znamená hrať mahjong – hra s kartami alebo kameňmi) alebo „v sekte TO“ (pripravovať sa na skúšku TOFEL – záverečná skúška pri vysokoškolskom štúdiu). Mnohých mrzelo, že sa z nich stane „stratená generácia“ alebo „otupená generácia“. Skôr ako za dva roky vykríkli a svet to bral na vedomie. No na najbližších sedemnásť rokov sa celý štát stal opäť „cynickým“. Prečo?

Takže Hu Pingova „psia teória“ vie vysvetliť sociálne dôsledky trvania komunistickej totality v Číne, ale nevie vysvetliť, prečo tu ďalej existuje komunistická totalitná vláda.

Samozrejme musíme myslieť hlbšie.

(2)

Niektorí ľudia si myslia, že komunisti sú v Číne stále ešte pri moci preto, lebo západné vlády boli zmierlivé a tolerantné; že zahraničný obchod pre zisk zradil spravodlivosť. Ignorujú čínsku totalitnú diktatúru a hroznú situáciu v oblasti ľudských práv. Nadchýna ich nadviazanie stykov a úžasné sumy investícií. Ak sa pozrieme na líškanie sa Mitterandovho nástupcu Chiraca alebo Bill Gatesa, keď vychvaľujú Čínu ako „najlepší kapitalizmus“, môže sa to zdať správne posúdenie. Ak však pokojne prezrieme historické trendy minulých sedemnásť rokov, prídeme k inému záveru.

Vráťme čas a poďme sedemnásť rokov nazad. Po 4. júni 1989 veľké západné štáty odsúdili Čínu a vyhlásili voči nej sankcie. Európska únia zakázala predaj zbraní do Číny a tento zákaz nebol dosiaľ zrušený. Všetky cudzie kapitálové investície boli pripravené odísť; investori, ktorí plánovali prísť, si dali prestávku. V tom čase ma Harvard Business School vo svojom prieskume požiadala o odpoveď na otázku: Má cudzí kapitál opustiť Čínu? Odporúčal som, aby ostal a pozoroval. Prešiel nejaký čas a oni nielenže pozorovali, ahoch. Čo za čary nám to predvádzajú títo komunisti?ale rozbehli sa, aby čím viac zarobili. Kedysi sme vravievali, že proletári nemajú vlasť. To bola chyba. Kapitalisti nemajú vlasť. Kdekoľvek sa dá dosiahnuť zisk, tam sú kapitalisti. Päťstotisíc taiwanských obchodníkov si žije šťastne v Šanghaji a ani nepomyslia na sladké zemiaky Taiwanu. Práve som čítal správu o tom, ako aj Kórejčania sa cítia v Číne doma. Dvaja poslední americkí prezidenti mali veľké reči, keď nastupovali do úradu. Clinton odsudzoval všetkých diktátorov od Bagdadu po Beijing, ale stal sa strategickým partnerom Old Jianga. Bush začal definíciou Číny ako strategického oponenta, no teraz vyjednáva s Čínou ako so zodpovedným partnerom a hovorí o spoločných záujmoch v medzinárodných vzťahoch. Čo za čary to predvádzajú títo komunisti?

Prečo ešte čínski komunisti nezanikli?

Niektorí ľudia pripisujú príčinu čiastočne nevyspelosti zahraničných čínskych demokratických hnutí. Aj ja sám mám určitú zodpovednosť za nevyspelosť zahraničného demokratického hnutia. Musíme si však položiť otázku, ktoré porovnateľné zahraničné demokratické hnutia mali kedy nejaký vplyv? Po úspechu východoeurópskych hnutí sme navštívili Poľsko a položili sme priateľom zo Solidarity hlúpu otázku: Keď vás začala poľská vojenská vláda potláčať, niektorí disidenti odišli za more. Čo urobili títo ľudia pre nasledujúce zmeny v Poľsku? Bez rozmýšľania odpovedali: Vôbec nič. Keď potom cítili naše rozpaky, utešovali nás: „Títo exulanti nám trochu pomohli tým, že nám poslali pár faxov a kancelárske vybavenie.“

Neúčinnosť zahraničných demokratických hnutí má viaceré príčiny. Jedna z nich je, že nie sú dosť „chuligánske“. Nechceme byť chuligáni a nemôžeme byť chuligáni. Pretože súhlasím s pravidlom: Prostriedok je štandard pre cieľ. Ak je naším konečným cieľom sloboda, rovnosť, demokracia a vláda zákona, musia naše dnešné metódy zodpovedať týmto štandardom. Veľmi skoro som si uvedomil účinok zahraničného demokratického hnutia. V zahraničí som stretol Dai Qing a povedala mi: „Vy nemáte miesto pri budúcich zmenách v Číne.“ Súhlasil som: Áno. Zmena v Číne je ako chemická reakcia s jej reagenciami a produktmi. My sme len teplota, tlak a katalyzátory, ktoré uskutočnia túto chemickú reakciu, ale nemáme miesto v konečnom produkte. Len ho chceme. Je to v poriadku? Preto často hovorím, že sám nemusím mať úspech, ale chcem k úspechu prispieť. Nanešťastie mnohí ľudia to dosiaľ nechápu.

Existujú aj ľudia, ktorí robia zodpovednou kvalitu ľudí. Bežne hovoriac je to rozumné. Kvalita ľudí určuje kvalitu vlády. Ale je to hlavná príčina, prečo čínski komunisti nedobačovali? Boli sme schopní nájsť čiastočné príčiny u intelektuálov, v zahraničnej situácii, u seba a u iných ľudí, ale stále sme sa ešte nedostali k jadru problému.

Zmeňme teraz uhol pohľadu a diskutujme o probléme samotnej Komunistickej strany. Je dnešná komunistická strana pôvodná komunistická strana? Na jednej strane je to tá istá komunistická strana, ba je ešte komunistickejšia, ako bola pôvodná. Na druhej strane sa podstatne transformovala a je úplne iná, ako bola pôvodná komunistická strana. Tu zacitujem klasickú vetu Li Aoa ako analógiu pre dnešnú komunistickú stranu: Jej časť, ktorá má byť tvrdá, je tvrdá, ale každá ostatná časť zmäkla.

Tvrdá časť sa týka vôle a rozhodnosti komunistickej strany potlačiť opozičné sily. Ako sa to deje? Prosím čítajte nasledujúci odsek.

(3)

Prečo ešte nie sú čínski komunisti odsúdení na zánik?

Počas demokratického hnutia v roku 1989 a zmien v Rusku a vo východnej Európe sa čínski komunisti ešte utvrdili vo svojej vôli a odhodlanosti potlačiť opozíciu. Strana sa stala ešte komunistickejšou ako bola kedykoľvek predtým a jej tvrdá časť ešte tvrdšou.

Čím porazila Komunistická strana Nacionalistickú stranu, aby získala moc v štáte? Jedným bodom bola vôľa a ochota obetovať. Pod obetou sa myslí obetovanie životov svojich bojovníkov v rozsiahlych oblastiach a systematickými spôsobmi. Lin Biao spomínal, že za kultúrnej revolúcie zvykol beijinský univerzitný oddiel Tsinghua 414 spievať ako svoju bojovú pieseň tieto slová: „Ak treba obete, musíme sa chcieť obetovať. Pušky strieľajú, ženieme sa na bojisko. Som odhodlaný, a ak mám zomrieť dnes, zomriem na bojisku.“

Týmto pravidlom získali komunisti národ a týmto pravidlom mu vládli. Čo je politická moc? Lin Biao to chápal takto: Politická moc je moc utláčať. Udržať politickú moc znamená udržať si moc utláčať. Keď komunisti nastolili vládu, takzvané potláčania znamenali zabíjanie ľudí, aby sa vybudovala autorita. Keď bolo treba zabiť, mali dosť odvahy zabiť. Pušky strieľajú a my sa rútime na bojisko. Ak mám dnes zabíjať, zabijem ich 200 000, aby sa zaručilo 20 rokov pokoja pre komunistov! To bola vôľa a odhodlanie potláčať, ktoré preukázali komunisti pri masakri 4. júna.

Pri incidente 4. júna sa odohrala scéna, ktorá sa dotkla celého sveta. Na Changan Street stál mladý muž a zastavoval postup tanku. Tank zahol doľava a mladík zašiel doľava a blokoval ho. Tank zahol doprava a mladík zašiel doprava a blokoval ho. Považovalo sa to za reprezentatívny vizuálny obraz opozície voči diktatúre. Vyžaduje to však hlbší rozbor. V roku 1990 sme sa zúčastnili jedného európskeho demokratického fóra v Berlíne. Významný teoretik poľskej Solidarity mal otváraciu prednášku. Povedal: „Toto je obdobie bez teórie. Toto obdobie nám zanecháva len pár obrazov.“ A navrhol dva obrazy ako príklady. Prvý bol z obdobia pražskej jari, keď sa mnohí občania pokúšali preliezť cez železnú oponu a dostať sa na americké vyslanectvo. Policajti ich iba „pro forma“ mykali za nohy. Druhý obraz bol ten mladík, čo sa staval do cesty tankom na Changan Street. Prednášajúci bol presvedčený, že tieto obrazy vyvolali u totalitných vlád zaváhanie voči opozícii. Toto zaváhanie a zapochybovanie o vlastnej vôli potláčať zapríčinilo koniec komunistických vlád východnej Európy.

Mal pravdu, pokiaľ išlo o východoeurópske komunistické vlády, ktoré odišli. Ale v prípade beijinskej komunistickej vlády podcenil Deng Xiaopingovu vôľu a odhodlanie potláčať. Keď zaváhal Zhao Ziyang, bol vyradený. Deng Xiaoping bol rád, že má okolo seba starých kamarátov. Keď Jiang Zemin zakázal šanghajské noviny World Economic Herald, ukázal svoju vôľu a odhodlanie potláčať a to ho vynieslo do srdca tretej generácie vodcov. Hu Jintao si nasadil pri stannom práve v Tibete oceľovú prilbu; keď Deng Xiaoping videl tento obrázok, spytoval sa vraj: Kto je toto dieťa? Zapôsobila naňho Huova vôľa a odhodlanie v kritickej chvíli potláčať.

Po 4. júni a pred zmenami vo východnej Európe a v sovietskom Rusku niektorí vysoko postavení členovia komunistickej strany nechápali nutnosť použitia vojska a jeho tankov pri jednaní so študentským hnutím. No po zmenách vo východnej Európe a v Rusku sa zmohli na súhlas: aby sa udržala moc komunistickej strany, nesmú zaváhať vo svojej vôli a v odhodlaní potlačiť oponujúce sily. Každá ukážka súcitu alebo sympatie by znamenala vzdanie sa svojej Červenej vlasti. Východná Európa a bývalé Sovietske Rusko im boli (odstrašujúcim) vzorom.

Od tejto chvíle rozumieme ich heslám. „Obidve ruky musia byť tvrdé“ znamená, že ruky na potláčanie musia byť pevné. Komunistická strana musí mať „vedomie pripravené vládnuť“ znamená, že musí byť pripravená potláčať. Zvýšiť „schopnosť komunistickej strany vládnuť“ znamená zvýšiť schopnosť komunistickej strany potláčať. „Stabilita nadovšetko“ znamená, že je možné použiť „každú metódu potláčania“, aby sa zaručila „stabilita“ našej strany. Pamätám sa, že niektorí vedci napísali články, v ktorých protestovali: Stabilita nie je všetko a stabilita nemôže prevládnuť všetko ostatné. To je ako keď sa kura prihovára kačke; v tom, čo chcú komunisti, neexistuje porozumenie.

Keď Old Jiang bez zaváhania potlačil FLG (Falun gong) dokázal, že tretia generácia dospela a má kvalifikáciu. A keď Little Hu mal interné prednášky o napodobňovaní Kuby a Severnej Kóreje, svedčilo to, že štvrtá generácia plní očakávania a bude vo svojom  myslení pevná. Nedávno došlo k incidentu v Shanwei, v oblasti Guangzhou. Nazvali to masový incident, pri ktorom Zhang Dejiang konal rozhodne a nechal vypáliť prvé výstrely od 4. júna. Povesti vravia, že pred centrálnou vládou musel urobiť sebakritiku a táto odmietla jeho prezentáciu udalostí. Provincia Guangdong vraj bude iniciovať vylúčenie Zhanga zo strany. Považujem to za nezmysel. Podľa môjho názoru urobí Zhang v budúcnosti veľkú kariéru.

Ak si však myslíte, že čínski komunisti sú schopní prežiť len na základe svojej vôle a odhodlania potláčať, je to unáhlené zjednodušovanie veci. Dávno predtým mal Nicolae Ceauşescu vôľu aj odhodlanie potláčať, a kde je dnes? Čínski komunisti sú šikovnejší. Majú vôľu a odhodlanie potláčať, sústavne zvyšujú svoju schopnosť potláčať, zjemňujú svoje metódy potláčania a zveľaďujú svoje zdroje potláčania. Ako to tí čínski komunisti všetko zvládnu? V tejto súvislosti nemôžeme hovoriť len o tvrdosti komunistickej strany; musíme pochopiť aj mäkkosť komunistickej strany.

Skončil som reč o tvrdej časti. Mäkká časť bude vysvetlená v nasledujúcom odseku.

(4)

Po 4. júni mal Deng Xiaoping tri riekanky: Prvú, „to nepovedieme“. Druhú, „o tom nebudeme hovoriť“. Tretiu, „rozvoj je jediná rozumná myšlienka“. Tieto tri výpovede vyjadrujú mäkkosť komunistov. „To nepovedieme“ znamená ústupok americkým imperialistom. „O tom nebudeme hovoriť“ znamená, že chcú zmierniť svoje stanovisko po zrade komunizmu. „Rozvoj je jediná rozumná myšlienka“ znamená, že sa idú zrušiť všetky zábrany a stavať nové cesty pre rast novej kapitalistickej triedy. Povedali by ste, že tento typ komunistickej strany je originálna komunistická strana? Keby žil Zhang Chunqiao (pozor: člen šanghajskej bandy štyroch), vyslovil by túto kritiku: „Veď toto je dvojnásobné poddanie sa kapitalistom: Medzinárodne sa poddávate imperialistom; doma sa poddávate kapitalistom.“ Ak hovoríme otvorene, sú v komunistickej strane takí, čo tomu rozumejú. Na pravici je jeden z nich Deng Xiaoping; na ľavici je druhý, Zhang Chunqiao.

Po zmenách vo východnej Európe a v Rusku nebolo na ľavici socialistického tábora vodcu. Iba „dve alebo tri malé mačičky“ vyzývali čínskych komunistov, aby sa ujali vedenia a Deng Xiaoping odpovedal „My to nepovedieme“. To zrejme znamenalo, že Čína dávala prednosť zatajeniu svojich schopností a vyčkávala. Samozrejme, nemôžu byť veľmi priamočiari. Po rozbalení sa to dá rozumieť tak, že Čína vyčkáva svoje „mierumilovné vynorenie“; „Čína sa rozhodla akceptovať globalizáciu pod vedením Deng Xiaopinga“; Čína „si nemyslí, že vedie s kapitalizmom boj na život a smrť“; „Čína nevyhľadáva propagáciu protiamerického postoja“; „Čína si nepraje dostať sa do konfliktu so Spojenými štátmi“. Hlasovania v Spojených národoch ukázali, že Čína nijako neblokuje Američanov; keď sa Old Zhu pokúsil zmierniť vystupovanie Američanov, došlo k bombardovaniu vyslanectva v Belehrade a Old Jiang sa musel utiahnuť ako korytnačka do svojho panciera. Nedávno Bu ponúkol investíciu niekoľko sto miliónov amerických dolárov a po čase sa sťažoval, že nezískal dôveru svojich amerických bossov. Podľa toho, čo čínski komunisti hovoria a čo robia, nebude nečestné povedať, že sa poddali imperialistom v medzinárodnej aréne.

Ako mohol Deng Xiaoping, „ten s oceľovým telom“, tak zmäknúť? Urobil to preto, aby dosiahol „medzinárodné prostredie vhodné pre mierový rozvoj“, čo umožnilo čínskej vláde prežiť. Ak sa pozriete na spôsob, ako čínski komunisti zariadili v priebehu sedemnástich rokov prechod zo situácie všeobecného odsúdenia do dnešného stavu, musíte uznať, že Deng Xiaopingova mäkkosť bola efektívna.

Venujme sa teraz na heslu „O tom nebudeme hovoriť.“ Keďže nemajú rozum, sú ich argumenty slabé; pretože sú slabí, nepúšťajú sa do reči. Pozrime sa, čo robili komunisti za tých sedemnásť rokov. Koľko z toho bolo konzistentné so základnými dogmami komunizmu? Starí a noví ľavičiari, ktorí nechápali súčasnú situáciu, chceli otvoriť príkazy strany a ústavu štátu a diskutovať o nich. Súdruh Deng Xiaoping bol hluchý, či predstieral, že nepočuje. Súdruh Jiang Zemin si osvojil princíp šanghajských biznismenov „bez šomrania robiť kopy peňazí“. Súdruh Hu Jintao sa nestaral o ľavicu ani pravicu a všetko skrátka zazátkoval. Potom ponúkol 10 miliónov RMB na založenie novej marxistickej školy pre starých a nových ľavičiarov, aby sa za zatvorenými dverami mohli dohadovať. To bolo lepšie ako čokoľvek predtým.

Niektoré veci sa urobia a nehovorí sa o tom

Na tomto svete je to tak, že niektoré veci sa urobia a nehovorí sa o tom. Jednou z takých vecí je Deng Xiaopingova reforma. Môžete o nej hovoriť a nemusíte o nej diskutovať, aby sa znížili sociálne dôsledky a získal čas. Menej vravieť a viac robiť. Dostanete do behu ekonómiu a tak zveľadíte kapitál, potrebný na pretrvávanie čínskej komunistickej vlády.

Deng Xiaoping povedal: „Rozvoj je jediná rozumná myšlienka.“ Myšlienka je to solídna, ale slová sú mäkké. Podľa kritickej mienky súdruha Zhang Chunqiaa je to „kapitulácia pred triedou nacionálnych kapitalistov“. Mám právo povedať niečo o tomto probléme. Založil som spoločnosť Stone, ktorá mala v roku 1988 obrat jednej miliardy RNB. Financoval som polovicu rozpočtu obce Zhongguan. Západné médiá ma nazvali „najvynikajúcejší výsledok desaťročného flirtu medzi Deng Xiaopingom a kapitalizmom“. V tom čase sa ma jeden západný reportér pýtal: „Myslíte si, že Deng Xiaoping je na vašej strane?“ Bez uvažovania som odvetil: „Samozrejme, pretože ja som na jeho strane.“ Po masakre 4. júna som už nemohol byť na jeho strane a rozišiel som sa s komunistickou stranou. Mnohým priateľom bolo za mnou smutno, ale chcel by som povedať pár slov tým priateľom, ktorí si o mňa naozaj robili starosti: „Pri týchto zásadne významných záujmoch je absolútne dôležité aj ľudské svedomie.“

Komunistická strana sa pôvodne predstavovala ako strana, ktorá „vedie chudobných k vlastnému oslobodeniu“. Teraz sa stala stranou, ktorá nezakryte slúži boháčom a získala si srdcia a mysle svetových kapitalistov. Priniesli investície a platia dane. Boss Zhu si klepe po vrecku a vraví, že každý centík je tam reálny peniaz! Mäkkosť komunistickej strany to vyhrala nad skutočnými peniazmi kapitalistov. Skutočné peniaze kapitalistov predĺžili život čínskej komunistickej vlády. Zdá sa to veľmi dobrý obchod.

Takže zmenila sa komunistická strana, keď sa stala takou mäkkou? Ak si to myslíte, podceňujete komunistov. Mao posúdil Denga ako „tŕň skrytý v bavlnke“. Mao naozaj poznal Denga. Analyzovali sme tvrdosť čínskych komunistov, analyzovali sme ich mäkkosť. Teraz musíme ešte analyzovať tvrdosť, utajenú v mäkkosti čínskych komunistov. To je ten tŕň skrytý v bavlnke. Mäkkosť komunistickej strany je v jej slovách: „Zvinú svoje zástavy, ale nevydajú svoje pušky.“ Aby ste to pochopili, prosím čítajte nasledujúci odsek.

(5)

„Zviňte zástavy, ale nevydajte pušky“

Legenda hovorí, že toto heslo pochádza od Deng Jingdaa a považuje sa za klasickú charakteristiku ekonomickej reformy a otvorenia. Tento trik používajú komunisti už dlho a nie je teda nič nové. Najväčší obchod s ním urobili, keď v čase vojenského odporu voči Japonsku premenovali Červenú armádu na Ôsmu pohyblivú armádu. Dali dolu svojich päť červených hviezd aj červené pásy a vyvesili nacionalistickú zástavu. Nielenže „zvinuli svoju zástavu“, oni rozvinuli inú. Nielenže „odmietli vydať svoje pušky“, oni sa zmocnili ďalších pušiek a prípadne aj celého okresu. Tá epizóda bol klasický prípad komunistov, ktorí „zbalili zástavy a nevydali pušky“.

„Zvinúť zástavu“ je mäkká časť hesla, „nevydať pušky“ je tvrdá časť hesla v jeho pozadí. Ak tomu rozumiete, pochopíte komunistické heslá. „Reformovať a otvoriť“ pochádza od Deng Xiaopinga. Aj „štyri inštancie“ pochádzajú od Deng Xiaopinga. To prvé bola „bavlnka“, to druhé je „tŕň“. Spolu to splynie do „tŕňa v bavlnke“. „My to nepovedieme“ je mäkké, zatiaľ čo „napodobniť Kubu a Severnú Kóreu“ je tvrdá reč. „Rozvoj je jediná rozumná myšlienka“ je mäkká reč; „stabilita je pevná úloha“ je tvrdá reč. „Starostlivosť o slabé sociálne skupiny“ je mäkká reč a predstieraný súcit s Budhom; „znič chaotické prvky už v ich detstve“ je tvrdá reč; „hromy a blesky“ sú metódy v rámci „Budhovho súcitu“.

V priebehu minulých sedemnásť rokov bol Jiang Zemin pri tom štrnásť rokov. Pár prvých rokov nič neriadil, pretože súdruh Deng Xiaoping povedal veľmi zreteľne: „Kým som tu, platí len to, čo ja poviem.“ Ale keď zákulisný vládca opustil javisko, vládol niekoľko rokov Jiang. Preto keď analyzujeme týchto sedemnásť rokov, musíme analyzovať Jiangove roky. Väčšina ľudí neznáša ľahtikársky charakter Jiang Zemina. Je schopný podať „artistický výkon“ kdekoľvek a kedykoľvek: držal za ruku konkubínu cára kasína a spieval; objal manželku francúzskeho prezidenta a tancoval; hral na gitare a s manželkou guvernéra spieval zamilované piesne; Jeľcinovi sa zavesil na krk, aby dokázal priateľskosť; pred španielskym kráľom si česal vlasy. S takýmto typom odpudivých scén sa však stretávame všade. No hoci Jiang bol ľahtikár, bol prísny. Pre komunistov urobil dve úžasné veci: po prvé ustanovil Tri predstavy (Three Represents) aby výrazne ukázal obrat v povahe komunistickej strany; po druhé, hoci jeho odchod nebol celkom hladký, ukázal, že v prostredí komunistickej strany je možný pokojný prenos a odovzdanie moci.

Čo sa týka Troch predstáv, mnohí ľudia ich považujú za žart. Anekdota znie takto: Jedného dňa sa stretli vodcovia troch veľkých štátov a radili sa, čo robiť s bin Ládinom. Bush povedal, že pošle tri riadené strely s plochou dráhou letu, ktoré ho zabijú; Putin povedal, že pošle tri krásne ženy, aby ho zviedli; Jiang Zemin povedal, že mu pošle Tri predstavy, aby ho „iritovali“ k smrti. Slovo „iritovať“ je veľmi plastické. Keď sa Tri predstavy po prvý raz predstavili v Číne, bolo ťažké ubrániť sa iritácii. Takýto typ vulgárnej propagandy v skutočnosti pochoval veľký historický zmysel Troch predstáv.

Tri predstavy

hovoria toto: Komunistická strana chce reprezentovať progresívne sily potrebné na produkciu v Číne; chce reprezentovať smer vývoja pokrokovej kultúry; a chce reprezentovať základné záujmy čínskeho ľudu. Tretia predstava je fikcia, pretože existujú početné čiastkové strany, ktoré reprezentujú naraz každého a nikoho, čo znamená, že neexistuje strana. Takže je to reč o ničom. Kľúčové sú prvé dve predstavy. Čo znamená reprezentovať rozvojové potreby pokrokových produkčných síl v Číne? Povedané na rovinu to znamená reprezentovať potreby bohatých ľudí. Čo znamená reprezentovať smer vývoja pokrokovej kultúry? Povedané na rovinu to znamená reprezentovať hodnoty spoločenskej elity. Takže Jiang Zemin celkom zreteľne povedal: Komunistická strana už nereprezentuje triedu proletárov, ale je to politická strana, ktorá reprezentuje boháčov a spoločenskú elitu. Tomu zodpovedajúce organizačné opatrenie je, že boháčom je dovolené vstúpiť do strany.

Príčina, prečo to všetko hlasne hovorím, je to, že som býval jeden z členov tejto elity. Zastával som stanovisko, že stredná trieda je v stave transformovať Čínu. Vtedy dávno jeden významný ľavičiar kritizoval moju absurdnú teóriu takto:

Zahraničný exulant reprezentujúci kapitalistickú triedu, Wan Runnan, ostro vyhlasuje: „Novo tvorená stredná trieda chce chrániť svoje vlastné záujmy, ktoré sú v rozpore so súčasným komunistickým systémom.“ „Stredná trieda na jednej strane nenávidí tento systém, ale s vládou chce spolupracovať, aby jej to vynieslo peniaze, pretože to je jej záujem. Používa peniaze a materiálne veci, aby korumpovala túto vládu; to povedie postupne k sociálnej transformácii.“ „Ide na to rozličnými spôsobmi, ale v prvom rade používa peniaze, aby vyhladila, zmenila a pozdvihla skostnatený komunistický systém byrokracie.“ Toto zapríčinilo, že komunistická vláda je nenapraviteľne korumpovaná. Peniaze strednej triedy zapríčinili, že sa komunisti stali skorumpovanými. Čím skorumpovanejšou sa táto vláda stáva, tým pravdepodobnejšia je sociálna transformácia. Až raz táto novo sa tvoriaca stredná trieda dosiahne určitú politickú pozíciu, bude mať nádej na právo vedieť, čo sa deje, právo diskutovať s politickými autoritami, právo zúčastniť sa vlády. To všetko je proces politickej demokratizácie. Dá sa však aj povedať, že tieto slová vyjadrujú politické dôsledky vzniku strednej triedy.

Najvýznamnejšia politická konzekvencia je, že súdruh Jiang Zemin vyhlásil Tri predstavy.

Nedefinovaná povaha pretrvávajúcej autority v komunistickej strane môže byť príčinou veľkej nestability a chaosu v spoločnosti. Generácia Jianga Zemina tento problém v podstate zvládla a dôsledky toho sú nesmierne. Čo do výkonu úradu, každý team slúži len jedno jediné obdobie. Pravidlá sú jednoduché a jasné; bol vytvorený nový model pre následníctvo pri totalitnej vláde. Je rozumnejší ako dedenie moci podľa krvnej línie; sociálne stojí menej ako demokratické voľby. To robí smerovanie budúcich politických zmien a operačného systému v Číne oveľa predpovedateľnejším.

Na základe predchádzajúcich analýz môžeme urobiť nasledujúce závery:

1. Po poučení z bývalého Sovietskeho Ruska a východnej Európy je komunistická strana rozhodnejšia a zreteľnejšia vo veci potláčania opozície.
2. Po vytvorení aliancií si komunistická strana vybudovala pomerne stabilné medzinárodné prostredie.
3. Trvalý ekonomický rozvoj zabezpečil finančné zdroje, potrebné na zlepšovanie jej schopnosti vládnuť.
4. Pod zámienkou hesla „O tom nebudeme hovoriť“ komunistická strana v súčasnosti úplne opustila svoju niekdajšiu ideológiu.
5. Komunistická strana sa stala stranou, ktorá reprezentuje bohatých ľudí a sociálnu elitu. Táto novovytvorená stredná trieda je základom stability dnešnej čínskej spoločnosti.
6. Potvrdenie ich modelu prenosu moci a následníctva odstránilo pochybnosti o ich schopnosti udržať si vládu.

Hovorí sa, že existencia niečoho predpokladá dva aspekty: existenciu ducha a existenciu tela. V tom prípade v pojmoch ducha už komunistická strana neexistuje. Vzala svoj koniec tak, že sa sama zabila. V pojmoch tela je stále tu, ale bez duše. Môžu teraz hovoriť o „svojich základoch v ľude“ a o „ôsmich poctách a ôsmich hanbách“, väčšina týchto žriediel duchovnosti sa dá ľahko nájsť vo filozofii moci rozličných čínskych vládcov v histórii. V predvídateľnej budúcnosti nevidím pravdepodobnosť náhleho kolapsu čínskych komunistov.

Prameň: Wan Runnan, „Why The Chinese Communists Are Not Doomed To Finish Yet“,  http://www.zonaeuropa.com/20060511_2.htm

* * *

Disident Wan Runnan

Mnohí Číňania sa sami vyhlasujú za disidentov a utekajú do USA, Kanady, Spojeného kráľovstva, Austrálie a inde. Aby dodali váhu svojim žiadostiam o víza a povolenie pobytu, uvádzajú, že sa zúčastnili protestov na námestí Tiananmen v roku 1989, že sú silnými veriacimi sekty Falun Gong, alebo že ich dlhé roky sústavne prenasledovala sieť agentov tajnej služby, čo všetko sa často nedá preveriť. Celkom iný je prípad Wan Runnana.

Wan Runnan (nar. asi 1960) mal v prvých rokoch vlády Deng Xiaopinga intímne vzťahy s členmi užšieho vedenia komunistickej strany; v tom čase bol dvakrát ženatý, zakaždým s dcérou vysokého straníckeho funkcionára. Hovorí sa, že ho podporoval dokonca Zhao Ziyang, v tom čase tajomník Komunistickej strany, ktorý však bol po udalostiach na námestí Tiananmen z vedenia strany odstránený. Tieto konexie finančne pomohli Wan Runnanovi založiť prvú súkromnú čínsku výrobu počítačov, Stone Computer Corp. v Beijingu, ktorej bol výkonným riaditeľom a ktorá veľmi dobre prosperovala. V rokoch 1988 a 1989 materiálne podporoval demonštrujúcich študentov (dal im stovky vysielačiek walkie-talkies a iného konšpiračného materiálu), takže po júni 1989 mu neostávalo iné ako opustiť Čínu a t.č. žije v Paríži; vedie Federáciu pre demokratickú Čínu, druhý najväčší spolok čínskych disidentov. Noviny South China Morning Post ho v roku 1995 uviedli ako tretieho na zozname 20 disidentov, ktorí by boli pri návrate do vlasti okamžite zatknutí. Raz sa vyjadril, že komunikácie, transporty a energia majú ostať v rukách vlády.

Preložil Rastislav Škoda