Ignacio Ramonet

Kritika ekonomickej pohromy sa  potkýna a stáva takmer nečujnou, kým sa nám tu všade udomácňuje a upevňuje nový kapitalizmus, čoraz brutálnejší a dobyvačnejší. Sú to nové kategórie tzv. predátorských či supích fondov, privátnych ekvít (doslova: fond pre vlastné potešenie zbohatnutím, pozn. prekl.) a investičných fondov. Všetky majú apetít rozprávkových obrov a skutočne disponujú obrovskými kapitálmi (1).

Mená týchto titanov – The Carlyle Group, Kohlberg Kravis Roberts & Co (KKK), The Blackstone Group, Colony Capital, Apollo Management, Starwood Capital Group, Texas Pacific Group, Wendel, Eurazeo atď. – široká verejnosť (ešte menej slovenská, p. p.) nepozná, no v tôni tejto diskrétnosti sa oni práve zmocňujú svetového hospodárstva. V priebehu štyroch rokov, od 2002 do 2006, vzrástol kapitál týchto investičných fondov, ktoré zhŕňajú pre svoje operácie peniaze bánk, poisťovní, penzijných fondov a najbohatších jednotlivcov, z 96 miliárd eur na 358 miliárd. Ich finančne-palebná sila je fenomenálna, presahujúc 1 100 miliárd. Nič im neodolá. V roku 2006 investovali hlavné private equity v USA do kúpy podnikov 290 miliárd eur; v prvom polroku 2007 to bolo už 220 miliárd eur. Tak sa stali majiteľmi 8 000 spoločností … Pre týchto mastodontov pracuje v USA už každý štvrtý zamestnanec, vo Francúzsku každý dvanásty (2).

Po Británii a Spojených štátoch je ich terčom Francúzsko. Vlani dostali do rúk za 10 miliárd eur štyristo podnikov, takže ich majú už tisíc šesťsto. Známe firmy, ako Picard (agroalimentácia), Dim (textil), reštaurácie Quick a Buffalo Grill, Pages jaunes (inzercia), Allociné (kino) a Afflelou (optika), sú pod kontrolou private equities, najčastejšie anglosaských, ktoré najnovšie cielia na gigantov triedy CAC 40 (index 40 najväčších spoločností kotovaných na parížskej burze).

Fenomén týchto chamtivo dravých fondov sa objavil pred asi 15 rokmi, a pod vplyvom lacného úveru a vzniku stále sofistikovanejších finančných nástrojov nadobudol v posledných rokoch znepokojujúce rozmery. Jeho princíp je jednoduchý: klub bohatých investorov sa rozhodne kúpiť zaujímavý podnik, kúpi ho a vedie ho na spôsob súkromníka, ďaleko od burzy a jej obmedzujúcich pravidiel; netreba predkladať účty ani pedantným akcionárom (3). Princípy kapitalistickej etiky sa obchádzajú, žije sa podľa zákonov džungle.

Dvaja špecialisti nám vysvetľujú, ako to ide: Aby získal spoločnosť, ktorá má hodnotu 100, dá fond z vlastnej kapsy 30 (priemerne) a požičia si od bánk 70, využijúc nízky úrok. Za 3-4 roky podnik reorganizuje novým managementom, racionalizuje produkciu, vyvinie nové aktivity, ale hlavne zo ziskov platí úroky … vlastnej dlžoby. Nato predá spoločnosť za 200, neraz inému fondu, ktorý bude postupovať rovnako. Keď vráti 70, ktoré si požičal, ostane mu 130 – v pomere k vloženým 30 je to viac ako 300 %-ný návrat investície za štyri roky. Kto dokáže niečo lepšie ?“

Dirigenti týchto fondov zarábajú osobne šialené sumy a praktizujú pritom bez hnutia mysle štyri hlavné princípy „racionalizácie“ podniku: znížiť počet zamestnancov, znížiť mzdy, zrýchliť výrobu a premiestniť podnik. Vo všetkom ich povzbudzujú verejné autority, snívajúce o „modernizácii“ produktívnej činnosti, no na veľký žiaľ odborových organizácií, ktoré varujú pred prízrakom a koncom sociálnej dohody.

Boli takí, čo si mysleli, že globalizáciou sa kapitalizmus nasýtil. Vidíme, že jeho pahltnosť nemá hraníc. Dokedy?

Pramene:

(1) Fréderic Lordon, „Keď finančníci berú svet za rukojemníka“, Le Monde dipl., sept. 2007.

(2) Sandyrine Trouvelot a i., „Investičné fondy, noví páni svetového kapitalizmu“, Capital, Paríž, júl 2007.

(3) Philippe Boulet-Gercourt, „Návrat dravcov“, Le Nouvel Observateur, Paríž 19. júla 2007.

Prameň: Le Monde dipl., november, č. 644, s.1, 2007.  –  Preložil R. Škoda

Uverejnené v týždenníku SLOVO 30. apríla 2008.