Dávid Benka

Odpoveď na komentár k mojej prednáške na tému „Teologický pohľad na násilie v Biblii“ chcem vedome začať odkazom na poslednú vetu príspevku pána R. Škodu, ktorú vlastne vkladá do mojich úst „že je to predsa neriešiteľná teodícea“. Nuž, máte pravdu, ale veď to som napísal hneď na prvej strane môjho referátu a nie je v mojich silách vyriešiť to, čo nebolo vyriešené za tisícročia.

Každopádne nechcem teodíceu chápať len ako ospravedlňovanie Boha, čo nám natíska etymológia tohto pojmu. Som presvedčený, že Boh nejaké ospravedlňovanie z mojej strany nepotrebuje. Súčasťou tohto okruhu sú v mojom videní často kladené otázky ľudí typu, prečo sa zlé veci dejú práve mne, prečo sa zlé veci dejú aj dobrým ľuďom. Tieto otázky však majú zmysel len vtedy, ak u toho človeka už predtým bola náboženská skúsenosť, že Boh je. Preto si myslím, že v tomto ohľade ide o výsostne existenciálne otázky, ku ktorým mám veľký rešpekt a pri zodpovedaní ktorých môžem iného človeka sprevádzať, ale nikdy nie za neho rozhodnúť. V mojom konštatovaní o objektívnej neriešiteľnosti teodícey nenájdete ironický podtext, subjektívne si však túto otázku zodpovedali mnohí a myslím však, že predstava teodícey ako jednosmerky k ateizmu je príliš optimistická.

Motivujúcim faktorom pre moju reakciu je skutočnosť, že z komentára k môjmu referátu je evidentný postoj a svetonázor jeho autora, omnoho menej však zámer môjho článku. Ten by som chcel predovšetkým v tejto mojej reakcii jasne a opakovane zdôrazniť.

V prvom rade som v mojej prednáške venovanej špecificky problému násilia v Starej zmluve/Starom zákone problém násilia nijako nezľahčoval. Príbeh o Kainovi je pre mňa rovnako príbehom o vražde ako pre pána Škodu a píšem to v tej istej citovanej vete spolu s potopou. Opakujem však, že Biblia nerobí z násilia tvorivý princíp alebo božskú silu, ako to bolo v mýtoch okolitých národov, práve naopak, zmienky o násilí sa objavujú v súvise s ľudskou spoločnosťou. To bolo v prednáške vysvetlené práve na príklade explicitného výskytu pojmu násilie (hebr. chámás), teda nie miest implicitne opisujúcich násilie. Toto slovo sa v Biblii vyskytuje v sprievode iných slov, ktoré dotvárajú jeho kontext. Synoným, antoným, ale aj ďalších výrazov, ktoré nemusia znamenať presne to isté, ale určia nám bližšie, v akej sfére alebo oblasti života je skúmané slovo zakorenené. V prípade tohto konkrétneho slova je to oblasť ľudskej spoločnosti a je to jeden z poukazov na to, že Biblia hovorí o násilí, ktoré sa deje v ľudskej spoločnosti, ale nevťahuje násilie do posvätnej oblasti.

Pravdupovediac, vôbec nerozumiem námietke proti vnímaniu Biblie v celosti. Samozrejme z Biblie možno vytrhnúť niekoľko citátov a príbehov a urobiť z nich odstrašujúce príklady, ale že to nebude zodpovedať základnému posolstvu Biblie, ktoré vedie k láske k Bohu a rovnako aj k blížnemu a ku ktorému vychovávajú a majú vychovávať deti aj spomínaní katechéti, ktorým bola prednáška určená, to musí byť jasné každému človeku bez rozdielu presvedčenia. Preto je dôležitá aj tá prvá správa o stvorení, ktorá hovorí o tom, že čo Boh stvoril, bolo dobré. Preto táto prvá kapitola nie je ani tak správou o minulosti ako nadčasovým apelom pre slobodného človeka, aby sa snažil to dobré zachovať a správať sa zodpovedne.

V tomto kontexte musím naozaj vysloviť svoju ľútosť, ale zároveň aj prekvapenie, že môj referát, v ktorom sa explicitne spomína láska k Bohu a k blížnemu ako hlavné zameranie Starej zmluvy a odmieta sa zneužívanie Biblie na ospravedlnenie náboženských vojen a násilia, asociatívne priviedol komentátora k úvahám nad požehnávaním zbraní nejakými cirkevnými hodnostármi a podobne. Úlohou vojenských duchovných je predovšetkým duchovne sprevádzať a pomáhať konkrétnym ľudom, ktorí vykonávajú vojenskú službu a aj kvôli našej bezpečnosti riskujú svoje životy a nachádzajú sa v neľahkých situáciách. Nezatváram si oči pred tým, že existujú fanatici a sfanatizovaní, ale som presvedčený o tom, že takéto konanie s kresťanstvom nemá nič spoločné. Vyzývanie k vojne v mene Boha je jeho spredmetňovaním a to je pre mňa ako – Vašimi slovami povedané – teistu, čo iste uznáte, neprípustné. V otázkach vojen a násilia majú teistické a ateistické ideológie mnoho spoločné.

Nebudem na tomto mieste opakovať, čo som napísal o časovom a nadčasovom, resp. o hlavnom a sprievodnom v Biblii a rozvíjať podobné otázky okolo tzv. bojov Hospodinových pri vstupe do Kanaánu a zámerov ich spísania. Prednáška je, myslím, stále prístupná na internete. Chcem však zopakovať posledné slová môjho referátu, ktoré boli určené učiteľom a učiteľkám detských besiedok, katechétom a zhŕňajú zámer mojej prednášky:

 „Písmo sväté hovorí o Bohu, ktorý stvoril dobrý svet a stavia hrádzu násiliu. Pán Boh si zaslúži našu bázeň a úctu a je pre nás neraz nepochopiteľný, predsa však je k nám láskavý. Vo svojom Synovi Ježišovi Kristovi vstupuje do nášho násilného sveta, zachraňuje nás a namiesto násilia nás volá k láske aj k nepriateľom.“