José Saramago

Štyristo rokov uplynulo od iniciatívy jedného roľníka z okolia Florencie, ktorý rozzvonil umieračik, aby ohlásil smrť Spravodlivosti, do rozletu medzinárodného hnutia proti globalizácii. A predsa, podľa José Saramaga, laureáta Nobelovej ceny za literatúru v roku 1998, ide o to isté: dnešní aktivisti svojimi činmi varujú pred umieraním demokracie. O tomto hovoril veľký portugalský spisovateľ šiestim tisícom zanietencov zhromaždených 19. januára 2002 v Paríži pri manifestácii za ATTAC (Tobinovu daň). O niekoľko dní, 2. februára 2002, tento text zaznel aj na záverečnom stretnutí Svetového sociálneho fóra v Porto Allegre.

Na začiatok vám rozpoviem pár slovami pozoruhodnú príhodu z roľníckeho života v okolí Florencie spred viac ako štyristo rokov. Dovoľujem si vyzvať vás, aby ste túto dôležitú historickú udalosť sledovali veľmi pozorne, pretože jej morálne poučenie, nie tak ako zvyčajne, neodznie až na jej konci: čoskoro vám udrie do očí.

Obyvatelia dedinky boli doma alebo pracovali na svojich poliach, každý sa zamestnávajúc svojimi záležitosťami, keď tu zrazu bolo počuť hlas kostolného zvona. V týchto časoch zbožnosti (hovoríme o udalosti, ktorá sa stala v 16. storočí) sa zvonilo niekoľkokrát za deň; nebolo by teda prečo sa čudovať. Tento raz však zvon znel smutno, a to bolo ono, áno, to prekvapovalo, lebo sa nevedelo o nikom v obci, že by ležal na umretie. Ženy teda vyšli na ulicu, deti sa zbehli, muži opustili pluhy alebo inú prácu a za krátky čas sa všetci našli pohromade pred kostolom a čakali, až sa im povie, že majú plakať. Zvon ešte niekoľko minút zvonil, ale nakoniec zmĺkol.

Netrvalo dlho, dvere kostola sa otvorili a na prahu sa zjavil jeden roľník. Nebol to ten, ktorý obyčajne zvonieval, a tak sa ho ľudia začali spytovať, kde je zvonár a kto umrel.

„Zvonár tu nie je, to ja som zvonil na umieračik,“ dostali ako odpoveď.

„A to teda nikto neumrel?“ naliehali dedinčania; a roľník znovu odvetil:

„Nie, nik, kto by mal meno a vzhľad nejakej osoby; rozzvonil som umieračik za spravodlivosť, lebo spravodlivosť umrela.“

Čo sa to stalo? Nuž, stalo sa, že pán tohto kraja (nejaký knieža alebo len bezohľadný gróf) už oddávna menil hraničné kamene na okrajoch svojich pozemkov, posúvajúc ich čoraz viac na švíky políčok roľníkov, takže každým rokom sa ich políčka zmenšovali. Obete začali protestovať a upozorňovali na nespravodlivosť. Potom prosili o súcit a nakoniec sa rozhodli sťažovať si na úradoch a žiadať ochranu spravodlivosti. Všetko však ostalo bez dôsledkov a okrádanie pokračovalo. A tak sa náš zúfalý roľník rozhodol, že oznámi urbi et orbi (dedina má rozmer sveta pre toho, kto žil stále iba v nej) smrť Spravodlivosti.

Hádam si myslel, že jeho gesto vrcholného pohoršenia pohne mysľami, dojme ich a rozozvučí všetky zvony sveta, bez rozdielu rasy, viery a obyčajov; že všetky budú sprevádzať hlas jeho umieračika nad smrťou Spravodlivosti a nestíchnu, kým tá sa nepreberie. Taký hlahol, šíriaci sa z domu do domu, z dediny do dediny, z mesta do mesta, preskakujúci hranice, stavajúci zvukové mosty cez rieky a moria, mal by naisto zobudiť zaspaný svet … Neviem, čo sa potom stalo; neviem či ruky susedov prišli roľníkovi pomôcť dať hraničné kamene na ich miesto, alebo či sa obyvatelia dedinky, keď už raz Spravodlivosť vyhlásili za mŕtvu, vrátili so zvesenou hlavou a dušou v smútku do svojho žalostného každodenného života. Je dokázané, že dejiny nám nikdy nepovedia všetko …

Predpokladám, že to bolo jediný raz, čo kdesi na svete zvon, kus studeného bronzu, ktorý toľkokrát oznamoval smrť ľudí, tento raz oplakával smrť Spravodlivosti. Potom už nikdy nebolo počuť tento umieračik z dedinky pri Florencii, ale Spravodlivosť zomierala a zomiera každý deň. Aj dnes, vo chvíli keď vám toto vravím, kdesi ďaleko či blízko, možno pred dverami nášho domu, ju niekto zabíja. A zakaždým, keď umrie, je to pre tých, čo sa na ňu spoliehali, ako keby vôbec nebola existovala; všetci sme sa na ňu spoliehali a očakávali sme od nej to, na čo máme právo od Spravodlivosti: spravodlivosť, jednoducho spravodlivosť.

Nie tú, čo sa zahaľuje do divadelných tuník a balamutí nás výkvetmi zbytočnej súdnej rétoriky. Nie tú, čo pripustila, aby jej zaviazali oči a aby sfalšovali váhu závaží; nie tú, ktorej meč reže väčšmi z jednej strany ako z druhej, ale spravodlivosť skromnú, každodennú sprievodkyňu človeka, spravodlivosť, pre ktorú pravda je presne a prísne synonymom etiky; spravodlivosť, ktorej sa podarilo stať sa takou nenahraditeľnou pre pokoj ducha, ako je nenahraditeľná potrava pre život. Spravodlivosť, samozrejme, vyslovovanú súdmi vo všetkých prípadoch predvídaných zákonmi, ale aj, a to najmä, spravodlivosť, ktorá spontánne vyplýva z konania samotnej spoločnosti. Spravodlivosť, v ktorej sa manifestuje ako neobíditeľný mravný imperatív – rešpekt pre právo na existenciu, spoločný všetkým ľudským bytostiam.

Našťastie zvony nezvonievali len na oplakávanie umierajúcich. Oznamovali ľuďom aj hodiny dňa a noci, volali veriacich na sviatok alebo k modlitbe; a bolo obdobie, ani nie tak dávno, keď zvonenie na poplach upozorňovalo obyvateľov na katastrofy, povodne alebo požiare, pohromy či akékoľvek iné nebezpečenstvá, ohrozujúce spoločenstvo. Dnes sa sociálna úloha zvonov vyčerpáva splnením ich rituálnych povinností a fanatický čin florentského roľníka by sa dnes považoval za kúsok šialenca alebo jednoducho za záležitosť pre políciu. Dnes sú to iné zvony, celkom iné zvony, ktoré bránia a zdôrazňujú potrebu spravodlivosti; tej spravodlivosti, ktorá je druhom človeka a predpokladom šťastia jeho ducha, a dokonca, aj keď to znie neuveriteľne, ktorá je predpokladom dostatku potravy pre jeho telo.

Táto spravodlivosť by existovala aj vtedy, keby nebolo ani jedného človeka umierajúceho od hladu alebo na tie choroby, ktoré sú liečiteľné u jedných, no nie u druhých. Táto spravodlivosť by existovala aj vtedy, keby existencia nebola pre polovicu ľudstva hrozným odsúdením, ako je doteraz.

Nové zvony zvonia, ich zvuk sa šíri po svete ozvenami a je zakaždým silnejší. Sú to mnohoraké hnutia odporu a sociálnej mobilizácie, bojujúce za príchod novej distributívnej a transformačnej spravodlivosti, ktorú všetci ľudia spoznajú ako svoju vlastnú, rodnú spravodlivosť, ako ochrankyňu slobody a pravdy. Nikdy nie nepriateľku.

Povedal by som, že pre túto spravodlivosť už máme kód praktickej aplikácie, na ktorom sa môžeme ľahko zhodnúť; tento kód je zhrnutý už päťdesiat rokov vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv. Vymenúva tridsať základných práv, o ktorých sa dnes hovorí len veľmi neurčito – ak sa ponad ne systematicky neprechádza bez slova. Nedbá sa na ne a sú šliapané väčšmi, ako boli pred štyristo rokmi súkromné vlastníctvo a sloboda florentského roľníka. A povedal by som aj to, že Všeobecná deklarácia ľudských práv vo svojom prvom znení a bez zmeny čo len čiarky by mohla úspešne nahradiť – v ohľade správnosti princípov a jasnosti cieľov – programy všetkých politických strán sveta.

Myslím predovšetkým na programy, ktoré sa týkajú tzv. ľavice: ochromené zastaralými formuláciami, neschopné postaviť sa proti hrubostiam súčasného sveta, zatvárajúce oči pred zrejmými a už nastupujúcimi hrôzami, ktoré nám chystá budúcnosť. A my sme si mysleli, že existuje racionálna a citová dôstojnosť, ktorá je najvyššou ašpiráciou ľudskej bytosti. Dodávam, že príčiny, prečo spomínam politické strany vo všeobecnosti, platia tým istým spôsobom pre odborové združenia vo všetkých štátoch, a teda pre medzinárodné odborové hnutie vcelku. Toto hnutie sa vedome či nevedome stalo poslušným a zbyrokratizovalo sa. Má veľký kus zodpovednosti za znehybnenie až zaspanie sociálneho zápasu, ako to sa to ukázalo pri prebiehajúcej ekonomickej globalizácii. Nerád to hovorím, no neviem mlčať. A ak mi dovolíte pridať niečo zo svojho k La Fontainovým bájkam, poviem: ak nezakročíme včas, teda hneď, mačka ekonomickej globalizácie čo nevidieť bezpochyby zožerie myšku osobných ľudských práv.

A čo s demokraciou, týmto niekoľkotisícročným vynálezom Aténčanov, pre ktorých mala znamenať v sociálnom a politickom kontexte onej doby vládu ľudu, ľudom a pre ľud? Často počúvam serióznych ľudí, ktorých dobrá vôľa je evidentná, ale aj iných, ktorí majú záujem len predstierať dobré úmysly, vysloviť túto myšlienku: Hoci katastrofálny stav, v ktorom sa nachádza väčšia časť našej planéty, je neodškriepiteľný, bude to práve v rámci všeobecného demokratického poriadku, ako budeme môcť s najväčšou pravdepodobnosťou úplne alebo aspoň uspokojivo rešpektovať osobné práva jednotlivca.

Nič nie je istejšie, ak bude naozaj demokratický, tento systém vlády a riadenia spoločnosti, ktorý v súčasnosti nazývame demokraciou. Ale nie je. Je pravda, môžeme hlasovať, môžeme odovzdaním suverenity, ktorá sa nám priznáva ako občanom-voličom, prostredníctvom politických strán vybrať svojich zástupcov do parlamentu. A je pravda, že numerické pomery takýchto zastupiteľstiev a politických kombinácií vedú vždy k vytvoreniu vlády. To všetko je pravda, ale pravda je aj to, že tu sa začína i končí možnosť demokratickej akcie.

Volič bude môcť zvrhnúť vládu, ktorá sa mu nepáči, a nahradiť ju druhou; ale jeho hlas nikdy nemal, nemá a nikdy nebude mať viditeľný účinok na jedinú reálnu silu, ktorá vládne svetu, teda aj jeho krajine a jemu. Samozrejme mám na mysli ekonomickú moc, osobitne jeden jej sektor, ktorý sa konštantne rozrastá a ktorý riadia multinacionálne podniky podľa stratégií vládnutia. Tie nemajú nič spoločné s verejným blahom, o ktoré sa už podľa definície usiluje demokracia. Všetci vieme, že je to takto, a predsa na základe akéhosi verbálneho a mentálneho automatizmu, ktorý nám nedovoľuje vidieť veci v ich nezafarbenej nahote, pokračujeme v rečiach o demokracii. Hovoríme o nej, ako keby išlo o niečo živé a činorodé, a zatiaľ máme z nej len pár ritualizovaných formalít, neškodných pohybov a náznak obradov akoby ateistickej omše.

A ani nezbadáme, akoby na to nestačilo mať oči, že naše vlády, ktoré sme v dobrom či v zlom zvolili a za ktoré sme teda v prvom rade sami zodpovední, sa každým dňom väčšmi menia na jednoduchých „politických komisárov“ ekonomickej vlády s reálnym poslaním vypracovať zákony, ktoré budú tejto vláde vyhovovať. Tieto zákony sa potom osladia a zabalia do pozlátok úradnej a súkromnej reklamy a tak sa privedú na sociálny trh, kde nevyvolajú veľa protestov. Možno budú protestovať nejaké menšiny, ale tie nie sú predsa nikdy spokojné …

Čo robiť? Od literatúry po ekológiu, od rozletu galaxií po skleníkový efekt, od spracúvania odpadu po zápchy na diaľniciach, o všetkom na tomto svete sa diskutuje. Ale o demokracii sa nehovorí: ako keby tá bola niečo naveky dané, od prírody nedotknuteľné až do konca vekov. Teda ak sa nemýlim, ak som schopný pripočítať dva ku dvom, hovorím, že okrem tých mnohých potrebných a nevyhnutných debát je potrebné rozvinúť svetovú diskusiu o demokracii a o príčinách jej úpadku. O možnostiach zasahovania občanov do politického a sociálneho života. O vzťahoch medzi štátmi a svetovými ekonomickými a finančnými silami. O tom, čo upevňuje a čo zoslabuje demokraciu. O práve na šťastie a čestnú existenciu. O biedach a nádejach ľudstva, alebo hovoriac menej rečnícky, jednoduchých ľudských bytostí, ktoré to ľudstvo tvoria, či ich berieme individuálne alebo ako celok. Niet horšieho omylu ako ten, ktorého sa dopúšťame sami. A predsa – tak žijeme.

Nemám čo dodať. Alebo hej, len jedno slovo, prosím o chvíľu ticha. Florentský roľník stúpa ešte raz na vežu kostola, zvon sa ide ozvať. Počúvajme ho, prosím vás.

*  *  *

Do francúzštiny preložil René Gouédic, do slovenčiny Rastislav Škoda.

*  *  *

Prameň: José Saramago, De la Justice ? la démocratie en passant par les cloches,  Le Monde diplomatique, č. 576, s. 3, marec 2002.

 José Saramago je portugalský spisovateľ; v slovenčine vyšiel jeho román Mesto slepých. –  James Tobin (1918-2002), nositeľ Nobelovej ceny za ekonomiku (1981), navrhol v prospech rozvojových krajín 0,01 % daň zo všetkých devízových transakcií na burzách.
Túto esej uverejnil týždenník Nové slovo v č. 14 dňa 3. 4. 2002.