Sergio Della Sala (vyd.): Mind Myths: Exploring Popular Assumptions About the Mind and Brain. (Mýty o mysli: Previerka populárnych domnienok o mysli a mozgu). John Wiley and Sons, New York, 2000.

Ľudský mozog je iste najvýznamnejší, najtajuplnejší a najčarovnejší orgán vo vesmíre. Je pôvodcom myslenia, reči, pohybov, vnímania, hudby a vôbec všetkého, čo nás robí ľuďmi.

Preto sa niet čo čudovať, že okolo mysle a mozgu vzniklo veľa mýtov a nedorozumení. Okrem údajov o tom, koľkú časť mozgu používame v bežnom živote, a určenia, čo robí pravá a čo ľavá polovica mozgu, mnohí ľudia chtivo prijímajú a nadšene šíria aj iné „fakty“ z inzerátov a povrchných konverzácií. Mýty o mysli sa týkajú týchto a iných nedorozumení.

Od módnych „prefíkaných barov“ ponúkajúcich nápoje na „zbystrenie pamäti“ po smiešne hračky na zvýšenie sily mozgu, bez hraníc je paleta nepreverených terapií vyprázdňujúcich peňaženky neinformovaných spotrebiteľov. Len chytro zhltni tú pilulku, daj si ten nápoj alebo založ si tieto špeciálne okuliare, hovoria nám, a hneď budeš šikovnejší, rýchlejší a všelijako inakšie lepší, ako si bol kedy predtým.

Dôležité je, že mnohé z mýtov, ktoré demoluje táto kniha, nie sú ezoterické nedorozumenia vyššieho stupňa medzi vedcami zaoberajúcimi sa činnosťou mozgu. Tieto mýty treba odhaľovať a napádať preto, lebo často sú podkladom pre ďalšie ešte klamnejšie názory a prejavy pseudovedy. Kotúľajúci sa kamienok počiatočných nedorozumení má tendenciu zobrať po ceste ďalšie chyby a omyly, nesprávne závery, nelogické skoky a vyložené klamstvá, až sa stane obrovskou snehovou guľou mylných informácií.

Tak napríklad mýt o tom, že ľudia využívajú len 10 % kapacity svojho mozgu, sa zneužíva, aby sa navrhlo posilňovanie psychických síl. Mýt o extrémnej laterálnosti mozgových funkcií (ktoré centrá sú na ktorej strane) sa zneužíva, aby sa ponúkali drahé (a falošné) programy a knihy na zdokonalenie osobnosti, sľubujúce každému možnosť ovládnuť umenie „učiť sa celým mozgom“. A mýt o raz „telesnej“, inokedy „mozgovej“ energii sa používa na propagáciu akýchsi psychických síl a ponuku liečby zameranej na schopnosť odstrániť škodlivé „bloky energie“.

Medzi autormi nájdu čitatelia známe mená amerického skeptického hnutia, napr. Barry Beyerstein, J. Randi, Elizabeth Loftusová a M. Polidoro. Každý píše o svojom odbore, aby nás zabavil, poučil a vychovával. Široká paleta tém zahrnuje falošnú pamäť, predsmrtné skúsenosti, účinok placebových preparátov, detekciu psychických podvodov atď.

V kapitole o hypnóze podáva G. F. Wagstaff definíciu a demystifikáciu hypnózy a potom vyvracia názor, žeby hypnóza mohla byť užitočná pri oživovaní pamäti napr. pri svedeckých výpovediach pri policajných vyšetrovaniach. Naopak, autor dokazuje, že hypnóza miesto aby zvýšila presnosť spomienky na udalosti, len uvoľňuje chuť do rozprávania. „Ak sa vyskytne nová informácia, sprevádza ju spravidla zvýšená nepresnosť tejto a predošlých informácií a prehnané sebavedomie.“

Jedinou ale veľkou chybou knihy sú dva tucty trápne amatérskych ilustrácií rozličných mýtov o mysli, ktoré sa nehodia k jej serióznemu obsahu.

Viacerí autori tohto pozoruhodného zborníka otvorene priznávajú, že je veľa podrobností, ktoré o mozgu a mysli nevieme. Zdôrazňujú však, že je tým dôležitejšie, aby sme si boli istí tým, čo vieme, a nepripustili „únosy“ dobrej vedy zle informovanými tárajmi.

*  *  *

Prameň: Benjamin Radford, Neuromythologies, Skeptical Inquirer 24/4, s.53-54, júl 2000.