Robert Green Ingersoll

Prvých päť kníh biblie sa volá Pentateuch. Dlho sa malo za to, že ich autorom je Mojžiš a mnohí si to myslia ešte dnes. Je však vedecky dokázané, že Mojžiš nemá s týmito knihami do činenia vôbec nič a že boli napísané storočia po tom, keď on sa už obrátil na prach a popol. Keďže však mnohé cirkvi naďalej trvajú na jeho autorstve – takže by opísal aj vlastnú smrť a svoj pohreb! – pohovorme si o ňom ako o autorovi.

Kresťania ostatne tvrdia, že skutočným autorom Písma je boh a preto nezáleží veľmi na tom, koho používa ako svoje pero alebo zapisovateľa.

Skoro všetci autori všetkých svätých kníh podali správu o stvorení vesmíru, o pôvode hmoty a o osude ľudskej rasy. Skoro všetci zdôraznili povinnosť vďačnosti človeka voči jeho stvoriteľovi: zato, že ho priviedol na svet a že mu tu dovolil žiť a trpieť. Skoro všetci si mysleli, že ani najodpornejšie zbožňovanie nemôže stačiť na vyváženie božej snahy a námahy o dobro človeka. Skoro všetci zdôrazňovali, že musíme ďakovať bohu za všetko dobré, čo v živote zakúsime, ale ani jeden nám nedal informáciu, koho máme považovať za zodpovedného za zlo, ktoré nás tiež postihuje.

Mojžiš sa líši od väčšiny autorov svätých kníh tým, že zanedbal otázku, čo bude po smrti, že zabudol sľubovať nebo a hroziť peklom. Vo veci posmrtného stavu nie je v Pentateuchu ani slovo. Je pravdepodobné, že v takýto skorý deň ľudstva nepovažoval boh za veľmi dôležité ohlasovať osud človeka vo večnosti. Zdá sa, že si myslel, že ovládne Židov odmenami a trestami na tomto svete a tak podržal desné skutočnosti večných radostí a útrap pre svoj vyvolený národ ako prísnu tajnosť. Považoval za dôležitejšie hovoriť Židom o ich pôvode, ako poučovať ich o ich osude.

Musíme si uvedomiť, že každý kmeň a národ má svoj spôsob, ako si vykladá najmarkantnejšie prírodné úkazy. Tieto správy sa podávajú ďalej ako tradícia, pričom sa menia pôsobením nespočetných rozprávačov, ako sa zvyšuje ich inteligencia a ako vpletajú do deja nové skutočnosti – neraz aj len pre uspokojenie záujmu o pozoruhodnosti.

Spôsob, ako si kmeň alebo národ vysvetľuje deň a noc, zmenu ročných období, padanie dažďa a snehu, let vtákov, vznik dúhy, zvláštnosti zvierat, sny spánku, vízie šialených, výskyt zemetrasení, sopiek, búrok, bleskov a tisícov iných vecí, ktoré priťahujú pozornosť a vyvolávajú vzrušenie, obdiv alebo strach, to všetko sa dá nazvať filozofiou kmeňa alebo národa. Barbari a divosi pripisovali všetky prírodné javy činnosti nejakých inteligentných bytostí za určitým cieľom a predpokladali, že tieto bytosti môžu človeku pomôcť alebo uškodiť; človek musel niečo urobiť, aby získal pomoc a vyhol sa hnevu týchto bohov. Z takejto viery vyrástli určité obrady a obrady spolu s vierou vytvorili náboženstvo; v dôsledku toho má každé náboženstvo vo svojom základe zlé pochopenie príčiny nejakého javu.

Každé zbožňovanie je založené na viere, že existuje nejaká bytosť, ktorá môže, ak chce, zmeniť prirodzený beh udalostí. Divoch sa modlí k skale, ktorú nazýva bohom, kresťan sa modlí k bohu, ktorého nazýva duchom, a modlitby oboch sú rovnako účinné. Divoch aj kresťan postavili za vesmír inteligentnú bytosť a táto príčina, či už to bol jeden boh alebo mnoho bohov, bola v každom čase predmetom zbožňovania. Nosiť amulet, mlieť modlitby, počítať koráliky, postiť sa, obetovať ovcu, dieťa alebo nepriateľa, to sú len rozličné cesty k tomu istému cieľu a všetky sú následkami toho istého omylu.

Mnohé náboženské systémy vznikli a existovali celé veky pred érou, ktorá objavila umenie písať a prekonali veľa zmien, kým sa ich historky, zázraky, udalosti, proroctvá a omyly zafixovali a skameneli v podobe zapísaných slov. Potom bola zmena možná len tak, že sa starým slovám dal nový zmysel; to sa stalo nevyhnutným, pretože sa stále hromadili nové skutočnosti, ktoré neboli v zhode s doslovnou interpretáciou „posvätných záznamov“. Takto čestná viera často predlžuje svoj život nečestnými metódami; a takto sa pokúšajú dnešní kresťania harmonizovať mojžišovskú rozprávku o stvorení sveta a človeka s teóriami a objavmi modernej vedy.

Príliš veľa vychvaľovania zbystruje pozornosť a neraz upozorní na chyby, ktorých by sme si inakšie nevšimli. Keby sme mohli bibliu čítať ako obyčajnú knihu, možno by sme obdivovali jej krásne miesta, zapamätávali si jej hodnotné myšlienky a o tých absurdných, groteskných a ukrutných príhodách by sme povedali, že ich autori žili v drsných barbarských časoch. Ale hovorí sa nám, že bibliu napísali inšpirovaní muži; že obsahuje božiu vôľu; že je dokonalá, čistá a pravdivá vo všetkých svojich častiach; že je prameňom a štandardom všetkej morálky a náboženskej pravdy; že je hviezdou a kotvou každej ľudskej nádeje; jediným sprievodcom človeka na jeho púti svetom, jedinou fakľou v noci prírody. Tieto tvrdenia sú v takom rozpore s každou známou skutočnosťou, tak hmatateľne absurdné, že každý slobodný a nezaujatý duch musí zdvihnúť zástavu revolty.

Boli časy, keď sa veda snažila dokázať, že nie je nezlučiteľná s bibliou. Karty sa však obrátili a dnes sa náboženstvo snaží dokázať, že biblia nie je nezlučiteľná s vedou.

Zástancovia biblickej morálnosti zaiste nebudú schvaľovať genocídy ani otroctvo, ani sa nebudú biť za to, že zem je plochá ako tanier, hoci to všetko stojí v biblii. Ak na nich budeme vo veci týchto nerozumných a nechutných názorov ďalej útočiť, pochopia, že len „progresívne zjavenie“ vedie k „správnemu porozumeniu biblii“ a k morálke, ktorá sa vyrovná sekulárnej. Takýmto procesom postupnej asimilácie sa z fundamentalistickej teológie zrodila liberálna teológia: celé kresťanstvo sa podstatne zmenilo, vybledlo a zhumanizovalo sa, približujúc sa stále viac a viac k nášmu humanistickému presvedčeniu. Tak je to dobre, to si prajeme!

Prameň: Robert Green Ingersoll, „Some Mistakes of Moses“, Free Inquiry, 21/2, s. 51, jar 2001.